Nie si manželkou, si slúžkou. Nemáš deti!
Mami, Ľubica sa presťahovala sem. Opravy bytu neskončia, nemôže tam bývať. Je voľná izba, prečo má sedieť v prachu? povedal Jánov otec.
Zjavne ho ten nápad neodradil, čo sa nedalo povedať o jeho manželke a mame. Mama Jána nesnášala snachu.
Musím pracovať, nemôžem tu zostať zašepkala Ľubica.
Manželka pracovala na diaľku, potrebovala ticho a pokoj. Ján bol celý deň v kancelárii, takže nie je ľahké žiť pod jednou strechou s tetičkou. A Ľubica si zvykla na samotu doma, tak ju nikto nerušil.
Ľubica sa pozerala na svokyňu a nevedela, čo povedať. Svokyňa nechtela v jej dome, ale zjavne nebol únik. Sadli si k stolu a začali večeru.
Ľubico, podaj mi, prosím, ten slávnostný šalát povedal Ján.
Jankom, nejedz tú chemickú zmes. Pripravila som ti inú, je šetrnejšia namrškala svokyňa.
Ľubica zmenila výraz. Jej manžel je alergický na paradajky ako mohla svokyňa na to zabudnúť? Keď bol Ján malý, svokyňa si toho nevšímajúca. Hovorila, že nie je potrebné behať k lekárovi, dá mu tabletku a všetko prejde.
On má alergiu. Prečo si dala paradajky do šalátu? spýtala sa Ľubica.
Čo si myslíš? Je to len jedna paradajka, nič sa nestane odpovedala svokyňa.
On bude chorý.
Ľubico, upokoj sa. On nemá alergiu. Jeho vlastná mama ho pozná lepšie ako ty.
Ja som jeho manželka. Starám sa o svojho manžela.
Nie si manželkou, si slúžkou. Nemáš deti! Keď ich budeš mať, porozprávame sa.
Ľubica vypadla zo stola a bežala do spálne. Svokyňa vždy zasiahla na ten bolestivý bod. Ján sa rozhodol utešiť ženu.
Janko, prepáč. Radšej pôjdem k rodičom alebo do kancelárie. Nebudem bývať s tvojou mamou.
Dovoľ mi s ňou porozprávať sa. Prestanú!
Nie, už sme to prešli miliónkrát. Nezvládneme žiť pod jednou strechou.
Na nejaký čas si museli požičať byt, aby sa vyhli ďalšiemu rodinnému škandálu. Svokyňa si samozrejme urobila sťažnosti, ale nemala na výber. A Ľubica si neuverila, akého trpezlivého a pochopiteľného manžela má.
