Nie si manželka, si slúžka. Nemáš deti!
Mami, Ľubomíra tu býva. Renovujeme byt v centre Bratislavy, nedá sa tam žiť. Je voľná izba, prečo by mala sedieť v prachu? povedal Ján, manžel Ľubomíry.
Zjavne sa mu tá myšlienka páčila, na rozdiel od jeho ženy a matky. Matka Jánovej rodiny neznášala slúžku.
Musím pracovať, nemôžem tu zostať, šepkla Ľubomíra.
Žena pracovala na diaľku, potrebovala ticho a pokoj. Ján bol celý deň v práci, a tak nebolo ľahké zdieľať strechu s mamičkou. Ľubomíra bola zvyknutá byť sama doma, takže ju nikto nerušil.
Ľubomíra pozerala na svokru a slová vypadávali. Svokra nechcela v jej dome, ale zjavne nebolo iného riešenia. Sadli si k stolu a začali večeru.
Ľubomíra, podaj mi, prosím, tvoju ukážkovú šalát, povedal Ján.
Ján, nejedz tú chemickú zmes. Pripravila som ti inú, je zdravšia, obhajovala svokra.
Tvár Ľubomíry sa zatrasla. Jej manžel mal alergiu na paradajky ako mohla svokra na to zabudnúť? Keď bol Ján malý, svokra si toho nevšimla. Hovorila, že nie je zmyslu ísť k lekárovi, nasadím mu tabletku a všetko prejde.
Má alergiu. Prečo si dala paradajky do šalátu? spýtala sa Ľubomíra.
Čo si len vymýšľaš? Je to len jedna paradajka, nič sa nestane, odpovedala svokra.
On bude chorý.
Ľubomíra, upokoj sa. On nemá alergiu. Jeho vlastná matka ho pozná lepšie ako ty.
Ja som jeho manželka. Starám sa o svojho muža.
Nie si manželka, si slúžka. Nemáš deti! Keď ich budeš mať, porozprávame sa.
Ľubomíra vstala od stola a vybehla do spálne. Svokra vždy zasiahla citlivé miesto. Ján sa ponáhľal utešiť ženu.
Ján, prepáč. Radšej pôj k rodičom alebo do kancelárie. Nebudem bývať s tvojou matkou.
Dovoľ mi s ňou hovoriť. Zmení to!
Nie, to sme už prešli miliónkrát. Pod jednou strechou sa nevysporiadame.
Museli si na nejaký čas prenajať byt, aby sa vyhli ďalšiemu rodinnému skandálu. Svokra samozrejme mala výčitky, ale nemala na výber. A Ľubomíra si uvedomila, aký je šťastná, že má takého láskavého a pochopivého manžela.
