Ja sama som vyrastala v detskom domove rodičia mi zomreli, nemala som žiadnych príbuzných a tak ma umiestnili do detského domova v Žiline. Keď som dovŕšila osemnásť, okamžite som odišla pracovať do fabriky, lebo som si nemohla dovoliť štúdium na škole. Som pracovité dievča, nikdy som sa nebála žiadnej roboty. Potom som stretla Pavla, zamilovali sme sa do seba a začali spolu bývať v malej garzónke v Bratislave. Rozumeli sme si veľmi dobre, nehádali sme sa, pomáhali sme si navzájom.
Nikdy však nechcel, aby som bola jeho manželka. Ja som si však strašne túžila po skutočnej rodine, ktorú som nikdy nemala. Po štyroch rokoch, čo sme spolu žili, som zostala tehotná. Pavel, len čo sa to dozvedel, sa zbalil a utiekol. Zanechal po sebe iba lístok, na ktorom stálo, že ešte nie je pripravený na deti a že jeho rodičia mi pošlú peniaze, aby som sa dieťaťa zbavila.
Naozaj poslali peniaze ale ja som vedela, že svojmu bábätku nikdy neublížim. Nech by bolo akokoľvek ťažko, pracovala by som a bojovala by som.
Jedného dňa ma na ulici stretla naša suseda, pani Gregušová, pozrela na moje brucho a povedala:
Veronika, hovorila som ti! S mužom sa žije až po svadbe. A čo teraz budeš robiť, dievča moje? Čo bude, keď zostaneš sama s dieťaťom?
Táto slová ma veľmi ranili. Niekoľkokrát mi dala jasne pocítiť, že ju to pohoršuje.
Potom začalo to najťažšie obdobie v tehotenstve som pracovala ešte viac než predtým. Aspoň som mala šťastie, že môj vedúci, pán Kováč, pochopil moju situáciu a pridal mi k platu nejaké peniaze navyše. Ani vo sne by ma nenapadlo, že časom mi začnú pomáhať úplní cudzinci.
Raz som sedela doma, zmorená po práci, a zrazu zazvonil zvonček. Vo dverách stála žena s veľkou taškou. Suseda Gregušová požiadala všetkých, aby mi pomohli každá mama doniesla niečo, niekto oblečenie, niekto hračky, iný deku. A neskôr som začala dostávať peniaze dokonca aj starý pán, ktorý zametal náš dvor, sa rozhodol mi prispievať, aby mi uľahčil život.
Nikdy by som neverila, že keď budem najviac potrebovať pomoc, osud mi pošle takých ľudí. Bohu vďaka, aj moja prenajímateľka mi začala rátať nižší nájom. Vďaka všetkej tejto podpore som mohla porodiť a postarať sa o svojho synčeka. Mojho syna tak vlastne vychovala celá naša komunita.
Roky ubehli a Pavol sa chce teraz so synom stretnúť. Svoj život si neustálil dokonca aj jeho rodičia sa začali pýtať na vnuka. Neviem, či to mám dovoliť…
