Egorovi už žena neostala. Po poslednom pôrode sa neprebrala.
Tak či onak, päť chlapcov mu zostalo. Najstarší Mikuláš mal deväť. Eliáš sedem. Štvorročné dvojčatá Samuel a Leo. A najmladšia, len trojmesačná Alenka, dlho očakávaná dcérka…
Nebol čas na smútok, keď deti žobrali o jedlo. A keď ich všetkých uložil, o polnoci sedel v kuchyni a fajčil…
Spočiatku sa Egor sám, ako vedel, otáčal. Potom prišla švagriná, trochu pomohla. Iných príbuzných nemali. Chcela si zobrať Samuela a Lea, vravela, že mu bude ľahšie. Potom prišli aj z opatrovníckeho úradu dvaja.
Ponúkali, aby všetky deti dal do detského domova. Egor nechcel nikoho nikomu odovzdať. Ako by to svoje vlastné deti niekomu dať? A čo potom? Ťažké, samozrejme, ale čo robiť? Rastú pomaly, raz vyrastú.
U starších občas stíhal skontrolovať úlohy. S Alenkou bolo najviac starostí, to je jasné. Ale tu už Mikuláš s Eliášom niekde pomohli.
A zdravotná sestra Nina Ivanovna často chodila, starala sa. Raz sľúbila Egorovi, že pošle opatrovateľku. Veď je ťažké pre muža s dojčaťom. Vravela, že je výborná pracovníca, v nemocnici pracuje ako ošetrovateľka.
Svoje deti nemá, zatiaľ nevydatá. Ale pomáhala vychovávať súrodencov, pochádzala z veľkej rodiny v susednej dedine. A tak sa v ich dome objavila Lucia.
Nízka, pevná, s okrúhlym obličajom a nemoderným vrkočom po pás. A tichá. Zbytočné slovo nepovie. A len čo prišla, všetko sa v Egorovom dome zmenilo. Dom zažiaril všetko umyla, vyčistila.
Deti oblečenie zašiť, vyprat… Stíhala sa starať o Alenku, variť, smažiť. V škole a škôlke hneď videli zmeny. Deti čisté, upravené, gombíky už nie sú prišité čiernou niťkou na biele, lakty nie sú ošúchané.
Raz Alenka ochorela, dostala horúčky. Lekárka povedala, že sa uzdraví, hlavne treba starostlivosť. Lucia noci presedela pri nej, ani raz neľahla. Vyliečila dievčatko. A nejako nenápadne už v Egorovom dome ostala…
Najmladší ju už volali mami, chýbala im materská láska. A Lucia nešetrila náručou. Pochváliť, pohladiť po hlávke, objať. Veď deti sú deti…
Starší, Mikuláš s Eliášom, sa spočiatku odťahovali, nijako ju neoslovovali. Potom ju začali volať jednoducho Lucia. Ani opatrovateľka, ani mama len Lucia. Aby nezabudli, že mali svoju vlastnú mamu… A vekom by im sotva mohla byť matkou.
Lucini príbuzní boli proti.
Kam si také bremeno na krk vešieš? Chlapcov v dedine málo?
Chlapci sú, odpovedala, ale Egora mi je ľúto… A deti si už zvykli, teraz by sa mali hľadať iné?
Tak žili. Pätnásť rokov zbehlo ako voda… Deti sa učili, rástli. Nie vždy všetko hladko občas aj zlobili. Egor sa hneval, chytal za remeň. Ale Lucia ho škubala: Počkaj, otec, najprv treba pochopiť…
A tak sa niekedy pohádali, niekedy ľutovali. Na dedine už nikto nevolal Luciu. Volali ju Ludmila Vasiľovna, rešpektovali ju. Mikuláš bol už ženatý, čakali prvorodeného.
Mladí žili sami, Mikuláš pracoval v družstve. A nebol posledným mechanizátorom každý rok mu dali diplom alebo prémiu. Eliáš končil vysokú školu v meste, Lucia na neho bola obzvlášť hrdá syn bude inžinier.
Všetko robili spolu ako deti sa hrávali, ako dospelí jeden druhého chránili. Alenka prešla do deviatej triedy, tiež Luciina pýcha. Spieva, tancuje, žiadna slávnosť sa bez nej nezaobíde.
A Egor už po stý raz premýšľal, ako dobre mu Nina Ivanovna vybrala ženu…
Toto leto Lucia zrazu cítila, že niečo nie je v poriadku. Nikdy neochorela, a teraz jej zrazu tmavlo v očiach, závraty…
Egora s jeho cigaretami vyháňala na zápražie, bolo jej zle. Najprv si myslela, že to prejde, ale neprešlo. Musela k lekárovi.
Domov sa vrátila tichá, zamyslená. Na Egorove otázky len mávla rukou: Nič, všetko je v poriadku.
Ale večer, keď všetci zas
