Nie je taký, ako si myslíte…
„Mama s ockom prídu cez víkend,“ povedala Zuzana, snažiac sa, aby to vyzeralo nenútene. „Veľmi sa chcú s tebou záznať.“
Ján, práve natierajúci višňový džem na toast, sa zastavil. Pomaly odložil nôž.
„Skvelé,“ odpovedal, núteno sa usmial. „Ja… ja sa tiež teším. Veľmi.“
Ale Zuzana ho poznala príliš dobre. Hnez si všimla, ako sa mu napínali plecia, ako vyhýbal jej pohľadu.
„Janko, všetko bude v poriadku. Určite ťa prijmú,“ povedala jemne a chytila ho za ruku.
On sa prikrývne usmial, no v jeho očiach bolo vidieť úzkosť a neistotu.
„Zuzanka, tvoji rodičia sú vzdelaní, kultivovaní ľudia… A ja, no, pozri na mňa: brada, tetovania, náušnica. Pre nich som nočná mora.“
„Pre mňa si ten najláskavejší človek na svete,“ pokojne odpovedala Zuzana. „A oni to uvidia. Uvidíš.“
Nasledujúci týždeň utekal v zaneprázdnení. Zuzana pripravovala byt, prečítala si obľúbené recepty rodičov a všetko upravovala do čistého. Ján jej potichu pomáhal: zavesil nové záclony, kúpil čerstvé kvety, no každý večer odchádzal na balkón a fajčil, pohĺbený do svojich myšlienok.
A prišiel ten deň. Zuzana nervózne upravovala obrus, popoludzvanástý raz preskladala servítky. Ján, oblečený do bielej košele s vyhrnutými rukávmi, stál pri zrkadle a starostne si prihladzoval vlasy.
Zazvonil domáci telefón.
„Ja otvorím,“ vydýchol a vyšiel do chodby.
Na prahu stáli jej rodičia – Alžbeta a Michal. Matka sa na Jána pozerala s očami došlenými, akoby pred ňou stál duch. Otec sa zamračil, prenášajúc pohľad z jeho potetovaných rúk na náušnicu.
„Dobrý deň,“ pokojne povedal Ján a podal ruku. „Som Ján. Teší ma.“
Otec po chvíľke váhania ruku stisol, stroho prikývol. Alžbeta, vnímac napätie v ovzduší, sa prvá spamätala:
„Tak tedy, poďte dnu. Zuzanka nás čaká, že?“
Zuzana vyšla z kuchyne, žiarila núteným úsmevom. Pekne objala rodičov, potom zobrala Jána za ruku a zavedla ich hlbšie do bytu.
Večera prebiehala v dusnej tichosti. Matka si Jána prezerala, akoby sa snažila rozlúštiť hádanku. Otec kládol strohé, presne formulované otázky. Čo robí? Ako dlho spolu chodia? Kde žijú jeho rodičia?
Keď Ján spomenul, že je veterinár, matka zdvihla obočie:
„Veterinár? To je prekvapenie. Na vás to nie sa vidieť…“
Len prikývol:
„Áno, počúvam to často. Ale tetovania nie sú diagnóza.“
