„Nie je na svete nič hroznejšie…“
„Takže, u Níka je všetko v poriadku. Môžete ísť do škôlky.“ Doktorka podala Zuzanke papier. „Nechor už viac, Níko.“
Chlapec prikývol a pozrel na mamu.
„Poďme.“ Zuzana ho vzala za ruku, pri dverách sa ešte obzrela. „Dovidenia.“
„Dovidenia,“ dodal za ňou Níko.
Na chodbe ho posadila na stoličku a išla do šatní po kabát. Níko veselo hojdal nohami a zvedavo pozoroval ostatné deti. Keď sa obliekli, Zuzana mu uviazala šálu.
„Zajtra do škôlky. Chýbali ti kamaráti?“ spýtala sa.
„Samozrejme,“ radostne odpovedal Níko.
Vyšli z detskej ambulancie a kráčali zasneženou ulicou k zastávke autobusu.
„Mami! Mami…“ Níko trhol za ruku Zuzanu, ktorá bola zabraná do myšlienok.
„Čo?“ Prebavila sa z úvah, že zajtra konečne pôjde do práce a život sa vráti do normálu.
Sledovala jeho pohľad a uvidela ženu s otvoreným kočíkom. V ňom sedel chlapec v Níkovej veku s otvorenými ústami, z ktorých mu tiekli slúzy, a prázdnym pohľadom.
Zuzana rýchlo odvrátila zrak.
„Mami, prečo ten chlapec sedí v kočíku? Veď je veľký,“ šepkol Níko.
„Je chorý,“ odpovedala.
„Ale mňa si nevozila v kočíku, keď som bol chorý,“ nenechal sa odbiť.
„Poďme rýchlo. On je chorý inak.“ Zuzana pohľadom stopla ženu s kočíkom a potiahla syna na zastávku.
Po Níkovom narodení sa nevedela pozerať na choré deti, nevedome si predstavujúc, že by to mohol byť on. V srdci ju zaplavil súcit. Na matky s takýmito deťmi hľadela s pochopením. Starali sa o nich často samy. Muži to mnohí nezvládli a odišli. Dobré, ak mali niekoho blízke.
Vedela by to? Zobrala by na seba také bremeno? Alebo by nechala dieťa v pôrodnici? Svojho Níka? Nikdy. Už len predstava takéhoto rozhodnutia jej pripadala desivá.
Cestou autobusom domov si Zuzana spomínala…
***
Bola pekná a veselá. Chodila s chlapmi, ale do manželstva sa nehrnula, a o deťoch vôbec nechcela počuť. Čas plynul, kamarátky sa vydávali, niektoré už aj po druhýkrát, deti mali školákov. Príbuzní a známi sa pýtali, či už má niekoho, a robili prekvapené tváre, keď odpovedala.
Postupne aj ona zatúžila po rodine. Vedela, že je pripravená variť, upratovať, starať sa o bábätko, chodiť na prechádzky s kočíkom. Ale muži, ktorí sa jej páčili, boli buď ženatí, alebo po neúspešných manželstvách nechceli nový vzťah. A tí, ktorí chceli ju, jej neprišli zaujímaví. Všade nezhody.
Až raz stretla jeho. Nezodpovedal jej predstavám, nebol jej typ. Ale kamarátky a mama spoločne presviedčali, že už je najvyšší čas, že ak sa teraz nevydá, už nikdy. Čas uteká, treba mať deti, a ona stále váha. Ale neváhala. Proste to nevychádzalo.
Budúci manžel hovoril o láske, deťoch, plánoch, spravil romantickú svadbu. A Zuzana súhlasila. Takmer okamžite otehotnela. Načo čakať? Už mala tridsaťtri.
S úsmevom chodila po uliciach, pozerala deti, v obchodoch chodila k detským veciam, obdivovala drobné šatičky a topánky. Podvedome si prikladala ruku k bruchu, akoby chránila život v sebe. Už ho milovala. Dievčatko. Veľmi chcela práve dievčatko.
Keď už jej prestal trápiť ranný nevoľnosť, začali nočné mory. Sonvala, že stratila dieťa, našla prázdny kočík. Bol tu, a už nie je. Krik, plač, no nič nepomáhalo. Raz sa zobudila a brucho bolo prázdne, dieťa nikde. Ale veď bolo…
Zobúdzala sa s búšiacim srdcom, chytala sa za brucho, no kľud neprichádzal. Začala sa báť spať, budila sa s hrôzou.
„To je normálne. Strach je počas tehotenstva bežný,“ upokojovala ju doktorka.
Raz si uvedomila, že dieťa sa dlho nehýbe. Celú noc čakala na pohyb, no ráno išla na pohotovosť. Poslali ju na ultrazvuk.
„Prečo mlčíte?“ spýtala sa s hroziacimi slzami, keď lekár uprel vážny pohľad na obrazovku. „Čo je s ním?“
„Kľud, mamka, srdiečko bije. Počujte.“ Lekárka stlačila tlačidlo a Zuzana počula rýchle údery. „Len tvrdo spí. Nemôžem ho zobudiť.“
„On? Chlapec?“ prekvapene spýtala sa.
„Áno. Vy ste to nevedeli?“
Keď konečne pocítila slabý kopanec, vydýchla si.
„Živý! Zobudil sa!“ zasmiala sa.
Čím bližšie boli k pôrodu, tým väčší strach ju ovládal. Ťažko sa jej chodilo, chrbát ju bolieval.
„Veľký plod. Bude to hrdina,“ upokojovali ju lekári.
„Ale ja ho porodím?“ znepokojovala sa.
„Kam by ste podeli,“ usmiala sa gynekologička.
„Ale na prvé dieťa som už stará. Vy to tak hovoríte, nie?“
„Rodia aj v štyridsiatke. Nebojte sa.“
„Dajú sa robiť cisársky rez?“ opatrne spýtala sa.
„Prečo? Nemáte na to dôvod. Zvládnete to.“
„Ale snívam hrozné sny. Nehanbím sa povedať, že mám zlý pocit…“
„Nedramatizujte. Každá sa bojí. Bude to v poriadku,“ mávla rukou doktorka.
„Aj tak…“ trvala na svojom.
„Dobre. Kde budete rodiť?“
„Môžem si vybrať pôrodnicu, ale nie spôsob pôrodu?“ Nahnevalo ju to. Vedela, že vyzerá podráždene, ale nedalo sa s tým nič robiť.
„Patríte pod druhú nemocnicu. Porozprávajte sa s primárkou. A hlavne sa uZuzana sa usmiala, keď Níko zrazu vypočil na kľúčik vypadnutý z vrecka, a pochopila, že najväčší dar nie je dokonalosť, ale obyčajné šťastie byť spolu.
