Hej, počúvaj. Ján už nemá svoju ženu nedá sa jej ani po poslednom pôrode rozísť. А tak, či sa budeš sťažovať alebo nie, zostalo mu päť chlapcov. Najstarší, Mikuláš, má deväť rokov. Ilja má sedem. Dvojčatá Šimon a Lukáš majú štyri. A najmladšia, trojmesačná Ľubota, je dlhočaká dcérka
Nikdy nebuď smutný, keď deti začnú zídeť. A keď ich všetkých pošije, v noci si sadne do kuchyne a fajčí
Na začiatku sa Ján snažil zvládať všetko sám, čo len mohol. Svokra prišla, trochu pomohla, ale blízkych už nemali. Chcela vziať Šimona s Lukášom pre seba, že bude ľahšie, a od nej prišiel ešte jeden ľudia. Navrhovali dať deti do internátu, ale Ján ani na chvíľu nechcel svoje deti nikomu odovzdať. Ako to môžeš dať svoje deti niekomu inému? Ako potom žiť? ťažké, jasné, ale čo potom? Pomaly vyrastajú, a nakoniec vyletia.
U starších občas stihol skontrolovať domáce úlohy. S Ľubotou bolo najviac starostí, samozrejme. Na pomoc sa pridal Karel s Iljou, čo vedia spraviť. A taktiež návštevníčka z ošetrovateľskej služby, Alžbeta Kováčová, často prinášla úprimnú starostlivosť. Jedného dňa sľúbila Jánovi, že pošle niančku. Veď je ťažké byť otcom s novorodencom. Hovorila, že je to pekná, pracovitá dievčina, ktorá v nemocnici pracuje ako niančka.
S vlastnými deťmi ešte nemá, lebo nie je ženatý. Pomáhala však vychovávať súrodencov svojej veľkej rodiny zo susednej dediny. Tak sa v Jánovom dome objavila Ľuška.
Malá, pevná, s kruhovým tvárou a dlhou nevšednou vlasovou ponukou až po pás. Tiež tichá, málo hovorí. A hneď sa všetko zmenilo v Jánovom dome. A dom sa ozýval čisto všetko vyčistila, vyprala.
Deti si vyčistila oblečenie, preperala ho. Dokázala sa postarať o Ľubotu a zároveň niečo uvariť, niečo opiecť. V škole aj v škôlke to okamžite spozorovali deti sú čisté, upravené, gombíky už nie sú prišité čiernou niťou na bielom, lakte nie sú rozdrobené.
Raz jej Ľubota zhorlo, mala horúčku. Lekárka povedala, že sa uzdraví, hlavne starostlivosť. Tak noc nad nocou zostala pri nej, ani raz nespala. Časom sa dieťa pomaly zotavilo a zostalo v Jánovom dome
Mladšie deti ju už volali mama, túžili po materskej láske. Ľuška sa však neštítila lásky. Pochválila, pohladila po hlave, objala. A deti
Starší, Mikuláš s Iljou, najprv netrpezlivo kričali, nevedeli, čím ich nazvať. Potom im stačilo povedať: Ľuška. Nie niančka, nie mama len Ľuška, aby si pamätali, že ich vlastná mama bola… A aj s vekom sa im zdala ako pravá matka.
Rodičia Ľuške sa proti tomu bránili.
Kam si takú kožúčku na krk hádžeš? Chlapcov máš v dedine malo?
Chlapcov mám, odpovedala, len je mi ľúto Jánovi A deti si zvykli, že už teraz hľadajú
Žili tak. Pätnásť rokov preletelo nepozorovane Deti rástli, učili sa. Nie vždy všetko šlo hladko občas aj niečo pokazili. Ján sa hneval, chcel chytiť sa za opasok. Ľuška ho ťahala späť, hovorila: Počkaj, otče, najprv sa rozumieme
Občas sa pohádali, občas ľutovali, to sa stalo. Ľuška už v dedine už nebola LenĽa volali ju Marta Vargová, s úctou. Mikuláš už bol v tom roku ženatý, čakali na svoje prvé dieťa.
Mladí žili oddelene, Mikuláš pracoval na poľnohospodárskej družine. Nebol posledný mechanizátor, ročná cena, ročná odmena tak to chodí. Ilja študoval v meste na inštitúte, na čo Ľuška bola zvlášť hrdá syn bude inžinier.
Všetci robili spolu hrali sa, pomáhali si navzájom. Ľubota v deviatej triede prešla, bola hrdosťou Márty. Vedela spievať, tancovať, žiadne sviatky neprebehli bez nej.
Ján už viackrát premýšľal, ako mu Alžbeta Kováčová vybrala vhodnú ženatú tentoraz leto, Ľuška pocítila, že v tele niečo nie je v poriadku, niečo sa pokazilo, vek, nikdy nebola chorá, ale náhle sa zatmeli oči, cíti sa zle
Ján ju hnal von na verandu, kvôli cigarete, zhoršilo sa jej. Najprv myslela, že prejde, ale nie. Museli ísť k lekárovi. Vrátila sa domov tichá a zamyslená, od Jánových otázok odvrátila, že je to v poriadku.
A len večer, keď všetci zaspali, zavolala Jána na verandu.
Sadni, otče, musíme si porozprávať Vieš, čo mi lekár povedal? Budem mať dieťa Je neskoro niečo robiť, musíme odísť povedala a rukami zakryla tvár. Hanba, to je hanba
Ján bol prekvapený takým oznámením. Toľko rokov nebolo detí a no tak!
Aká hanba, mami, starší už takmer odleteli, čo budeme? Príroda všetko správne usporiadala! Takže sa pripravíme!
Ako deťom povedať? Povedia, že je to stará, a všetko tak
Ale čo stará? Tridsať deväť, čo to je za vek?
Ach, neviem, čo robiť, čo robiť Hanba
Dobre. Hovorím sám zajtra, všetci sa stretnú.
A tak povedal. Keď sa všetci zišli pri stole, povedal: Moji milí deti, čoskoro bude medzi vami brat alebo sestra.
Ľuška zohnula hlavu, v miske niečo videla, červeno sa zarudla až k slzám.
Mikuláš, ktorý prišiel na návštevu s mladou manželkou v nedeľu, sa len smeje.
Super, mami! Super! Daj nám ešte jedno dieťa! Budeme rásť spolu, nebude nám smutno!
Šimon sa tiež potešil:
Poďme, mami! Potrebujem brata!
Lukáš však namietol:
Nie dievčatko. Máme už dosť chlapcov, a len jedna dievčina. Rozmaznávame princeznú
Ľubota sa len pozrela na Lukáša.
Rozmaznávame Ty si ju rozmaznával? Samozrejme, dievčatko, mami! Budem jej väzovať venčeky, kúpime krásne šaty! vybuchla nadšením.
Šaty Myslíš, že je to bábika? zasiahne Ilja. Dieťa treba ešte vychovať, poučil ho.
Vychováme, povedal Ján.
Ľuška sa stále hanbila a zakrývala rastúci brucho šálou alebo plášťom, keď bolo horúco, aby sa cítila chladnejšie.
Mesiace plynuli nepozorovane. Prváčik Mikuláša, chlapčeka, sme sa radovali! Ilja odcestoval na doplnenie štúdia na svoj inštitút, prázdniny skončili. Šimon a Lukáš tiež odišli nastúpili na poľnohospodársky technický priemysel.
A pre Ľubotu začal školský rok. Dom bol tichý, prázdny. Ľubota buď v škole, alebo s kamarátkami. Už aj nejaký chlapec ju sprevádzal z nedelných tancov.
Ľuška nespala, čakala Ľubotu. A zrazu ostrá bolesť taká prudká, že sa zatmeli oči.
Ján, slabým hlasom zavolala, Ján, zdá sa začalo
Zbledol, topánky mu sa okamžite nepodali.
Počuj, matka, som hneď Zavolaj sanitku! zakričala Ľubota. Hneď sa otvorili dvere.
Za dve minúty sa blížil auto.
Mami, Tolik odvezie ťa, auto požiada otca, počkaj!
Tolik, pomyslela si a opäť rýchla bolesť v dolnej časti brucha
Ó, mami! Čo sa to deje!
O päť minút neskôr vošiel chlapec, ktorý ju sprevádzal.
Otec ti odvezie, povedal Ľubote. Ideš?
Pôjdem, vytrhol Ján z vešiaka bundu. Neboj sa, Ľuška, idem s tebou
Celú noc Ján sedel na verandu pôrodnej nemocnice a fajčil jednu cigaretu za druhou. Ráno sa otvorili dvere, vyšla stará opatrovateľka.
Sedíš, ocko? Fajčíš? Teraz budeš musieť fajčiť menej Prvýkrát?
Päť, povedal Ján tlmeným hlasom.
Päť! To si bohatý! Nie päť, ale sedem! Tvoja kráska priniesla dvojčata!
Dvojčata? chrapl Ján.
Chlapčeka a dievčatko! Chlapčeka hlasitého, zasmiala sa. A dievčatko krásne! Choď domov, ocko. Zajtra príď. Ešte chvíľu ležia. Deti musia nabrať váhu. Priniesť, čo treba, rozumieš?
Jasné, prikývol Ján, šokovaný.
Na prepustenie sa zišla celá rodina. Z tejto príležitosti všetci traja študenti si požiadali voľno a prišli. Opatrovateľka slávnostne podala dva balíčky, jeden viazaný modrou stužkou, druhý ružovou. Za nimi išla rozpačitá Ľuška.
Ján si zobral jeden balíček, druhý nevedel, ako ho vziať.
Dvoch je ťažké Zabudol som, zahanbil sa.
Druhý balíček vzal Mikuláš:
Daj, ocko Nie som prvýkrát!
Ach, aká kráska! Zívala do obálky Ľubota. Sestra, moja kráska!
Po odovzdaní kvetov a torty (ako sa patrí) a rozhovore o svojich starostiach nastúpili do radčianskeho autobusu odvolal ich riaditeľ družiny, lebo šlo o dôležitú vec.
Som rád, mami, všetkým sa to páči! usmial sa Mikuláš.
A Ľuška držala jeden balíček v náručí a ticho sa usmievala svojim myšlienkam. Deti, dáme im Boh, vychováme ich dobrých Pozrela k Jánovi, ktorý držal druhý balíček.
Vychováme ich, doplnila, samozrejme, my
Deti, obrátila sa na nich, ako ich pomenovať?
A všetci hneď začali navrhovať mená, blízke im, ktoré sa im páčia alebo majú súvisť s niekým.
A šofér autobusu, Jánov priateľ, počúval veselý rozruch za chrbtom a uvažoval, že nie je ich pravá matka, títo piati Ale či to vie niekto povedať
Taký je náš príbeh. Počul som to, tak ti to povedal. Drž sa, priateľu.
