Dnešný záznam v denníku
Stále sa vraciam k tomu, čo mi zničilo život po smrti Jany. Nezvládla odísť po poslednom pôrode, a tak ostal len ja, päť chlapcov a jedna malá, ktorá sa ešte len učila dýchať.
Akýkoľvek by som sa ani nepochytil, že keď deti prosia o jedlo, nemám čas na smútok. Keď som ich však odložil na noc a sám sedel v kuchyni s cigaretou, vtedy som cítil, ako sa mi rozpadá srdce.
Na začiatku som sa snažil všetko zvládnuť sám. Moja švagriná z Košíc občas prišla pomôcť, ale rodiny sme už nemali. Chcela brať Šimona a Lukáša pre seba, hovorila, že im bude ľahšie. Neskôr prišli dvaja susedia, aby zmenili starostlivosť.
Návrhy oddať deti do internátu som odmietol. Ako by som ich niekomu inému zveril? To by bolo ako dať svoje deti cudzim ľuďom a potom čakať, že sa bude všetko v poriadku. Deti pomaly dorastajú a jedného dňa určite vyrastú.
S najstaršími som občas stihol skontrolovať domáce úlohy, ale najviac starostí mi robila Olívia, naše tri mesiace stará dcéra. Na pomoc prišla Lýdia silná, nízka, so staromódnou pletenou vrkočou až po pás. Bála sa slov, no keď vstúpila do mojich dverí, zmenila všetko.
Od rána do večera preniesla deti, vyperala ich šaty a zhrečala jedlá. Školy a materské zariadenia si všimli rozdiel deti boli čistejšie, gombíky už neboli zaslepené čiernou niteou na bielom, lakťami neboli preškrtnuté. Keď Olívia ochorela, lekárka povedala, že sa zotaví, ak bude správne opečovávaná. Lýdia zostávala pri nej celú noc, nepodala ani jediné slovo odpočívaj.
Mladšie deti už volali Lýdiu mami, túto náklonnosť prijímala s otvoreným srdcom hladila ich po hlavách, objímala a hovorila im, že ich má rada. Starší chlapci Mikuláš a Ľuboš najprv nemohli uveriť, čo sa dejú, ale nakoniec im Lýdia stačila stať sa takou, akú nazvali mama, pretože si nechceli, aby ich niekto iný nahradil.
Kde máš v horách takú kožu na krk? spýtali sa ju susedia.
Chlapci sú, ale ja ich milujem, odpovedala s úškňavým úškrnom.
Život plynul. Pätnásť rokov od toho sme sa nenápadne zmenili. Deti rástli, učili sa a niekedy aj škodiť. Keď som sa hneval a chcel som ich potrestať, Lýdia mi povedala: Zastav sa, otcové, najprv zváž, čo robíš. Často sme sa pohádali, no nakoniec sme sa zmierili. Lýdia už nezískala len takú prezývku Lýdia z dediny, ale čoskoro ju volali Ludmila Vasiľová, s úctou.
Mikuláš už bol ženatý a čakali ich prvé deti. Pracoval v miestnom poľnohospodárskom družstve, kde často získaval ocenenia diplomy, odmeny a podobne. Ľuboš študoval na technickej škole v Bratislave a Lýdia bola na neho veľmi hrdá čoskoro sa stane inžinierom. Olívia prešla do deviateho ročníka, stala sa hviezdou v škole, spevovala a tancovala, a každá slávnosť by bez nej nebola dokonalá.
Ja si často pripomínam, ako Nína Ivanová, sestra z nemocnice, sľúbila nám pomoc s opatrovateľkou. Keď som ju požiadať, povedala: Mám pre vás peknú mladučku, pracuje ako sestra v nemocnici. A tak sa Lýdia vrátila do nášho domu, aby pomohla s Olívou, keď mala horúčku.
Tentoraz v lete som zrazu cítila bolesť v brušku. Nebola som chorá, ale niečo sa mi zmenilo. Ján nás odrazu poslal na verandu, kde som si dopriať cigar
lu. Kým som si myslela, že to prejde, bolesť sa zhoršila a museli sme ísť k lekárovi.
Doma som sa vrátila tichá a zamyslená. Ján mi povedal, že to je len prehnaný strach. Večer, keď sme všetci už spali, zavolala som ho na verandu.
Sedni si, otče, musíme si porozprávať Lekár mi povedal, že budem mať dieťa Už je neskoro niečo robiť, ale Hanba, hanba
Zostala som s rukami zakrytými tvárou. Je mi hanba, šepkla som.
Ján bol prekvapený. Keď sme mali poslednýkrát deti, bolo to už roky. Ako to môže byť?
Neboj sa, starší už sa rozdelili, ale príroda vie, čo robí, povedala som. Takže sa pripravíme!
Ako povedať ostatným? Budú si myslieť, že som už stará, namietnel Mikuláš.
Máš 39 rokov, nie je to nič! odpovedala som. Neviem, čo robiť, hanba
Dobre, poviem to sám. Zajtra všetci budú spolu, povedal som a hneď to oznámil pri večeri.
Moji milí, čoskoro budete mať brat alebo sestru, hovoril som, a Lýdia sklonila hlavu, červenajúc sa až k slzám.
Mikuláš, ktorý práve navštívil náš dom so svojou mladou manželkou, sa rozprával: Skvelé, mami! Daj nám ďalšie deti, aby sme všetci rástli spoločne!
Šimon tiež nadšene zvolal: Chcem brata!
Lukáš však protestoval: Nie, dievča. Chceme dievča, lebo hneď máme veľa chlapcov a iba jedno dievča.
Olívia len mrkla na Lukáša a povedala: Ak chceš dievča, mami, ja budem viazať mašľany a kupovať krásne šaty!
Šaty? Myslíš na bábätko? zasvietil Ľuboš. Deti treba aj vychovávať, dodal poučivo.
Vychovávať budeme, potvrdil som.
Lýdia stále zakrývala svoj rastúci brušný obruč, keďkoľvek to bývalo potrebné.
Mesiace prelietli. Mikuláš sa tešil na svojho prvého syna, Ľuboš odcestoval na štúdium, Šimon a Lukáš sa zapísali na poľnohospodárske technické učilište. Olívia začala nový školský rok, dom bol tichý a prázdny. Občas sa objavila nejaká dievča alebo chlapec zo školy, ktorí ju sprevádzali na tancoch.
Lýdia nezaspala, čakala Olíviu. Zrazu pocítila ostrú bolesť. Ján, zakričala slabým hlasom, zdá sa, že začína to.
Ja som zblúdil, topánky sa mi rýchlo vytrhli. Olívia kúpila Tolika a ten ju mal odviezť. O chvíľu prišiel chlapec, ktorý ju sprevádzal, a povedal: Otec ju odvezie. Poďme!
Zobral som si bundu z vešiaka a povedal: Neboj sa, Lýdia, idem s tebou.
Celú noc som sedel na verandách starostlivosti a fajčil. Ráno otvorili dvere a vstúpila mladá sestra: Sedia, otče? Fajčíte? Budete musieť prestať
Päť máte, povedal som slabým hlasom.
Áno! Veď máte sedem! Vaša krásna dcéra priniesla druhé dieťa!
Druhé? Chlapčeka a dievčatko? spýtala sa a smiala sa.
Áno, vezmite ich domov, povedal som, prekvapene, ale šťastne.
Celá rodina sa zhromaždila pri prepustení. Študenti prišli z univerzít, sestra priniesla dva balíčky jeden viazaný modrým, druhý ružovým stužkou. Lýdia stojala v pozadí, trochu zmätená.
Mikuláš vzal jeden balíček: Ďakujem, tati, už som to robil viackrát.
Olívia z otvorila a zvolala: Aká kráska!
Darovali sme kytice a koláč, ako sa patrí, a odišli sme autobusom poľnohospodárskeho družstva riaditeľ nám ho poskytol, pretože to bola dôležitá udalosť.
Mikuláš sa usmial: Mami, všetko sa podarilo!
Lýdia držala jeden balíček v náručí a ticho sa usmiala. Deti Boh nám pomôže ich vychovať dobrými, pomyslela si. Pozrela na Jána, ktorý držal druhý balíček.
Vyvýchova je to naše, povedala k deťom. Ako ich pomenujeme?
Hneď všetci začali navrhovať mená, ktoré im pripomínajú alebo sa im páčia.
A vodič autobusu, môj najlepší priateľ, počúval šumenie a smiech a myslel si: To nie je cudzí, to je rodina.Keď sme sa zhromaždili na lavičke pri ceste, Ján vykládal svoje ruky, akoby držal poklad, ktorý práve prišiel na svet. Tu máte ich, povedal a podal mi balíček s modrým stužkom. V ním ležal malý chlapček, ktorý už dýchal svoj vlastný rytmus. Volám ho Matej, zašepkal som, a v tom okamihu sa mu na tvári rozžiarl úprimná radosť.
Druhý balíček, ružový ako prvé jarové kvety, odhalil drobnú dievčatko s očami, ktoré sa trblietali ako jarné rieky. A toto je Eliška, doplnila Lýdia, a keď ju zobručovala do náručia, všetci sme cítili, že sa naše srdcia spreháňajú v jednom takom silnom takte, že žiadna tma už nečaká.
Mikuláš, ktorý už stál vedľa nás s nádobou čaju, sa pousmial na svoje deti a potom sa pozrel na mňa. Otec, už sme v tejto chvíli nie len ja, ale celá naše rodina. Tieto slová ma naplnili pokojom, aký som dlho nepoznal. Na okraji dňa sa lúče slnka pretínali s tieňmi stromov a vzduch zaplňoval vôňou čerstvého sena a čerstvo upečených koláčov.
Olívia vstúpila s veľkým košíkom plným čerstvých jabĺk a hovorila, že ich rozdelia medzi každého, aby sme si pripomenuli, že z každého papraťa vyjde plod. Jej hlas znel tak jemne, akoby šepkal príbeh, ktorý sme všetci čítali v srdci.
Keď sme sa spolu usadili pod starým dubom, ktorý sme si vždy považovali za strážcu nášho domova, Lýdia položila ruku na čerstvý brušný obruč a povedala: Sme svätí v tom, že sme si navzájom oporou. Dnes sme znovu zrodili niečo čisté a silné. V tichu, ktoré nasledovalo, sa ozývali len šušťavé listy a tichý smiech novonarodených detí.
A ja, stojac medzi svojimi synmi, dcérou a týmto novým životom, som si uvedomil, že bolesť, ktorú som nosil, sa premenila na most, po ktorom sme všetci prešli k svetlejšiemu zajtrajšku. S každým pohľadom na Mateja a Elišku som cítil, že posledné kapitoly sme práve napísali, a ďalšie sa budú rozvíjať v srdciach tých, ktorí milujú.
Keď sa noc pomaly zblížila s úsvitom, hmlou obalené pole sa rozjasnilo a hviezdy sa odrážali v očiach detí, ktoré ešte len učili kráčať. V tom okamihu som vedel, že sme našli dom nie len sklonku domu, ale sklonku, kde sa spájajú minulosť a budúcnosť v jednom večnom objatí.
