Nie taká Gabika
Gabi! Zase?! Pane Bože, ty si nie dieťa, ale samé nedorozumenie! Dá sa vôbec takto existovať?!
Mama, ja neviem. Ono sa to stalo samo od seba…
Mama sťahovala z Gabiky špinavú bundu, premočené čižmičky a čiapku, kde už dávno nie je brmbolec.
Všetky deti sú ako deti, len ja mám Gabi! Koľkokrát ešte?!
Gabika si prezerala roztrhnutý lem šiat a vzdychla si.
Ale bola to sranda! Výborný vláčik sme postavili! Škoda len, že Šaňo ťahal Gabiku za sukňu moc silno. A tak sa potrhali šaty. A Katarína Miháľová povedala, že zašívať rozhodne nebude, nech to robí Gabikina mama. Má pravdu! Len Gabika musela potom sedieť na stoličke v rohu od olovrantu až do večera. Nemohla predsa chlapcom ukazovať spodky! To by bolo neslušné! Tak jej stará mama hovorila. A staré mamy predsa niečo vedia o živote!
Napríklad, že Gabika je jednoducho taká. Mama si to nemyslí, ale starká áno.
Prestaň na to dieťa stále útočiť! Aké sú to za čudné spôsoby?
Mami, veď sama si ma tak vychovávala! Prečo mi teraz hovoríš, že je to zle? Ak nebudem Gabiku poriadne vychovávať, čo z nej vyrastie?
Taká istá múdra a krásna žena ako ty! Nestačí?
Och, prestaň! Dnes na tie tvoje hlúposti nemám! Gabika, ísť sa prezliecť! Hneď!
Gabika zhlboka vydýchla a utekala do izby, zatiaľ čo hádka medzi dvoma najmilovanejšími osobami sa niesla bez nej. Veď ju vlastne ani nepotrebovali. Iba zámienka pre ich boj.
Raz sa Gabika opýtala starkej, čo to znamená byť zámienka. Starká sa len zasmiala:
Hádka len tak je nuda, dieťa. Ale keď je kvôli niečomu to má svoju šťavu!
Ja som teda vaše spoločné dielo?
Najdôležitejšie! Veď si naša jediná, preto sa tak strachujeme, čo z teba vznikne. Len každá inak. Mama prísna, lebo si myslí, že inak sa to nedá. Ja Moja prísnosť skončila na tvojej mame. Na teba mi už nič neostalo. Musím preto skúšať iné metódy. Medovník napríklad.
Nemám rada medovníky!
Tak dobre, bude cukrík.
To je iný špás! Starká, a mama ma ľúbi?
Viac než všetko na svete! Aj viac než ja! Ani na chvíľu o tom nepochybuj!
Tak prečo ma stále karhá?
Práve preto…
To je teda čudná láska… Ty ma tiež miluješ a nekarháš ma…
Ja som ti stará mama, ona je tvoja mama. Viac je od nej žiadané. Musí ťa teda milovať inak. Chápeš?
Nie!
Ešte nie. Príde čas a pochopíš!
Lenže ten čas nejako stále neprichádzal.
Gabika čakala a čakala, ale nič. Mama bola s každým rokom prísnejšia.
Čo mám s tebou robiť, čakať, kým donesieš domov hanbu?!
Tú frázu počúvala Gabika často, no až dlho nevedela, čo znamená. Len trápne chichotala na mamine poznámky, spomínajúc na roztrhnutú škôlkarsku sukňu. Vždy ju pokúšalo spýtať sa, ako môže človek niečo doniesť s dierou v sukni, ale vedela, že by to mama určite neocenila a zbytočne by dostala výprask.
Mamine obavy boli však zbytočné.
Gabika, aj keď trochu rozdrapená a možno sympatická, sa považovala za úplne obyčajnú. Čo na tom, čo hovorila starká! Veď má zrkadlo!
A v ňom Gabika videla… nič ľúbivé. Malé oči, tenký cop tmavých vlasov a pihy aj vyrážky po nose. Kráska, aká sa patrí!
Pravdu o sebe pochopila už dávno, tak sa aspoň nestresovala výzorom. Jednoduchšie pre ňu aj pre mamu! Módne handry netrebalo. Topánky tiež nie. Staré tenisky boli v pohode na všetko okrem divadla, keď ju starká vzala.
Do divadla Gabika zbožňovala chodiť, no to bolo zriedka. Úspory starkej z dôchodku na lístok nestačili. Od siedmej triedy teda Gabika vypomáhala susede s jej dvojičkami a zarábala si prvé eurá. Dvojičky boli čulé, no rozumné, a Gabika bez súrodencov si ich spoločnosť naozaj užívala. Bola to viac radosť ako povinnosť.
A čo? Super! Prišla, pohrala sa, nakŕmila ich, vrátila sa domov. Nikto jej neskákal po hlave, do zošitov nekreslil a izbu mala iba pre seba. Krása!
Neže by bola Gabika egoistka, ale význam chýbania druhého chápala už dosť skôr. Na viac detí treba peniaze, a slušné. U nich však len mamina sestričská výplata na oddelení ARO, a starkina penzia. Otec? Tého nepoznala a ani nechýbal.
O svojich úvahách s mamou nikdy nehovorila. Prečo jej kaziť nervy ešte aj tým? Veď starostí má dosť! Sama Gabika stojí za všetkých! Starká už na tom s rozumom biedne. Niekedy si ani meno nepamätá.
Dobre, že si ešte na Gabikinho otca chvíľu pamätala. A poskladala Gabike, ako prišiel a zmizol z jej mamy života.
Nebol tvojej mame potrebný, Gabi.
Prečo?
On bol gavalier. Mal takých ako mamka celú rotu! Hovorila som jej! Ale kto by mal rozum, keď sa zaľúbi. A ona stále tvrdila, že si ju vezme. A ostatné sú len minulé chyby.
Oženil sa?
Oj áno! Mamka si vymohla čo chcela. Ale čo z toho? Hneď keď sa dozvedel, že čaká teba, vyparil sa ako para. Nezostalo po ňom ani stopy. Nevieme kam odišiel. Nechal len lístok.
Aký?
Vieš čo, Gabika, to ich vec. Tak im to aj nechajme. Hlavné, čo ti poviem: pre mamu si bola tak dlho očakávaná, že celé tehotenstvo chodila ako po špičkách. Báli sa o teba. A preto ťa dodnes karhá. Bojí sa, že sa ti niečo stane.
Preto?
No jasné! Bojí sa veľmi, niekedy v noci nespí, len sedí a díva sa na teba. Raz či dva som to videla. Šepká niečo, hladká ti vlásky a skoro už plače. Keď sa spýtam hneď hučí. To je len jej úškrn. Ľúbi ťa, Gabika, najlepšie ako vie. Chápeš?
Kam by som to viac chápala A ty, starká, si tiež moju mamu karhala?
Veď jasné. Všetky matky to robia. Zo strachu o deti robíme hlúposti, a potom ľutujeme.
A prečo treba sa báť?
O dieťa? Neviem, Gabi. To nevysvetlíš. Raz keď budeš mať svoje, pocítiš a možno pochopíš.
Gabika nič na to nepovedala, ale si myslela svoje. Svoje deti nebude karhať, bude ich vychovávať úplne inak. Naivne Ale kto nie je v tom veku naivný?
Pravda, na deti myslela ako na vzdialenú vec. Ani veľmi neverila, že niekedy nejaké bude mať.
Kto by si ju vybral? Malá, šeredná a ešte aj štipľavá ako žihľava. Keď sa už pricucne, drží sa
Po skončení zdravotníckej školy začala Gabika pracovať tam, kde jej mama v martinskej nemocnici. A vtedy to začalo
Nič nebolo dobre! Gabika vraj moc rýchla, s pacientmi príliš jemná a to sa rádo odpláca na hlavu. Snaží sa zbytočne veď každý odíde, príde iný. Nemôžeš roztrhnúť samú seba! Treba to brať pokojnejšie! Všetkých nezachrániš!
Lenže Gabika to nechcela počúvať. Každého pacienta jej bolo ľúto až do sĺz. Človek trpí! Bolí ho! Tobôž je zle! A jej by malo robiť problém podať injekciu či narovnať perinu? Alebo pekné slovo? Veď aj mačke to dobre padne
Aj mama ju upozorňovala:
Dcérka, len nelez s hlavou proti múru! Takých ako ty nemajú radi. Povadia sa a potom čo? Nám ešte viac starostí! Vieš, ako teraz tvoja výplata pomáha! Nebudeme predsa starkú dávať do ústavu A opatrovateľka stojí veľa, sama vieš. Treba robiť, získať skúsenosti, a kto bude so starkou doma?
Mami, ale ja to inak neviem! Oni kričia na pacientov, vulgárne…
Práca je ťažká a ľudia všelijakí. To si už predsa videla. Nie každá duša má silu byť milá stále. To je potrebné! Kto by sa hádal?! Len nie vždy sa to dá. U vás v oddelení sú ešte tri ako ty. A to je fajn! Rozprávala som so staršou sestrou. Chváli ťa, ale aj ona ťa prosí, buď pokojnejšia. Nikoho silou nezmeníš, chápeš? Ale ak budeš potiše, príkladom, snáď sa niečo podarí.
To je ale na dlho!
Ó, Gabi! Po kom si len taká?
Aká?
Tvrdohlavá!
Neviem, asi po tebe.
Gabika!
Čo je?
Nič! Rob, čo mama hovorí!
Uhm
Hádať sa Gabike nechcelo, ale mamu počúvala iba na polovicu. Možno mala voľajaké pravdy, ale v tretej izbe leží starena, nepríjemná sto krát, no na Gabiku sa stále usmieva. Na iné sestry sa sťažuje, ale na Gabiku nikdy.
A takých ako ona nie je málo Zničené, unavené od bolesti, hašteria sa s rodinou Gabika to všetko vidí. Prídu navštíviť, rozprávať o dedičstve, alebo o hlúpostiach. A pacienti potom plačú a hnevajú sa A možno sa im to dá aj rozumieť?
Ale mama nechce ani počuť. Hlavné, nech Gabike je dobre. Ale môže byť niekomu dobre, keď okolo to ide dolu vodou?
Samozrejme, všetkých nezohreješ, ale aspoň niekoho?
Aj keď sa sestry smiali, že Gabika je svätá a mala by byť v kláštore, je to ich vec! Starká vždy hovorila, že karavána musí ísť ďalej, hoci aj s pieskom v ústach.
A tak Gabikin karaván kráčal. Občas sa zasekával, dusil smädom samoty.
Lebo zlý je pocit, keď ťa málokto chápe. A ešte horšie, keď nemáš s kým prehovoriť. Mama iba pozdychne, že Gabike chýba spoločnosť. Kamarádky sa vydali jedna po druhej, podávali jej rovno svadobné kytice.
Drž! Tečie ti čas, Gabika! Možno ti prinesie šťastie.
Gabika ich brala, nech neurazí, ale ten pravý sa neobjavoval. Kdesi zablúdil, alebo pre ňu proste žiadneho nevyrobili. Možno sú aj ľudia nepárne, doma zostanú sami?
Zmierila sa. Prestala čakať. So srdcom na dlani by sa nikdy neponúkla, ani keby mala komu.
A tak behala: nemocnica, útulok pre zvieratá, kde občas pomáhala kamarátke, a postel starej mamy, ktorá ju čoraz menej poznávala. Mama povzdychla, hnala ju preč, Gabika už bola takmer stará dievka a nechcela ani počuť o city či rodinných zväzkoch.
Mami, ak chceš vnúčatá povedz. Porodím zopár. Dnes je to ľahké.
Gabika! To je čo za cynizmus?!
Ale no čo? Princov je málo, na každú sa neušli. Príroda to tak zariadila! Tak čo ešte chceš odo mňa?
Gabi, ja len chcem, aby si bola šťastná
Tak už mi nenúť, že musím riešiť život. Moja si nechce nechať zariadiť! Je jej dobre tak! Daj už tomu pokoj. Len ma z toho bolí hlava
A mama stíchne a rozmýšľa, komu by ju ešte odporučila. Susedovie synovia už mimo domu, takže už len dúfa v prírodu.
A tá raz prekvapí. Ale celkom inak, než Gabika snívala.
Predstavovala si, že rytier príde k nej a bude ticho čakať, kým jej cinkne. Ale tak to nebolo.
Za všetko mohla práve tá starena, zlostná ako sto pavúkov. Pravidelne sa vracala na oddelenie, kde Gabika pracovala. A vždy spôsobila rozruch.
Zase bude vypisovať sťažnosti! Veď to… Kiež by bola zdravá! Gabi, tvoja obľúbená! Tak si ju už chyť!
Mária Alexievová, tak sa volala, vždy rozkvitla pri videní Gabiky v chodbe.
Dievčatko moje! Ako dobre, že ťa vidím! Aspoň jedna ľudská tvár medzi upírmi!
No tak to nemusíte… Všetci sú dobrí!
Si mladá, nevieš ešte rozlíšiť. Ale ja už tuším. Nehádaj sa!
Nebudem! Radšej vás odvediem do izby. Strašíte všetkých.
Len nech sa boja, je to zdravé!
Vy ste ale protivníčka, pani Mária!
Niečo na tom bude. Ale ja som ešte milá. To ty si nevidela moju mačku! Tam je protivnosť aj s chvostom!
Gabika len prikývala, no hneď na to zabudla. Chyba! S tou mačkou sa ešte mala zoznámiť.
Stalo sa to, keď raz pani Mária do oddelenia prišla nečakane ticho, úplne iná než obyčajne.
Prvýkrát sa nehádala, nedohadovala, iba vošla do izby, ľahla si otočená k stene. Na Gabikine otázky len kývla.
Choď s Bohom, Gabika Potom
O pár hodín Gabika už vedela aj diagnózu aj dôvod, prečo prišla.
Skonflikovala sa s deťmi, teraz trpí. Tak jej treba! Deti treba vychovávať láskavo, potom bude komu vodu podať!
Gabika túto ľudovú múdrosť nechala bokom. Ťažko posúdiť, kto má doma pravdu.
Po službe prišla k pani Márii.
Ako je? Niečo doniesť?
Dlhý skúmavý pohľad bol odpoveďou. Gabika už šla odísť, ale potom Mária predsa prehovorila.
Gabika, mám na teba prosbu Len neviem ako… Nikdy som nežiadala. Skôr požadovala. Matka bola drsná, tak som aj ja taká. Ak niečo chceš, choď! Nik to za teba neurobí. Len čo ak už sily chýbajú, o tom mi nič nevravela…
O čo ide? Len vravte!
Vieš, Gabika, rodiny mám ako maku, ale dôverovať nemám komu. Život prebehol, nie je takmer čo spomínať. Práca, starosti, točila sa stále dokola. Ak bola radosť, tak za lyžicu, problémy ako záplava. Deťom som dala všetko, čo sa dalo. A teraz? Nechcú ma ani mačku moju… Prosím, Gabika, zober moju Murku!
Koho?!
Moju mačku! Trochu protivná, ale rozumná! Ani nevieš, aká! Keď som šla do nemocnice, nechcela pustiť von. Úplne všetko chápe…
Gabika zmätkuje.
Zvieratá mala rada, no doma ich nemali. Pri starkej, starostiach to bolo zbytočné. A peniaze stále tesné.
No pani Márii odmietnuť nemohla. Z očí kričalo, že tá mačka je posledná radosť. Možno hlúpe, ale je to tak. Gabika si povedala, že súdiť nemá. Cudzia duša, tma. Môžeš svietiť? Tak svieť.
Na konci služby sa poradila s mamou a našla načim vyzdvihnúť mačku.
Beriem ju, pani Mária. Ale len na čas! Len čo vy ozdraviete, vráti sa k vám!
Samozrejme, Gabika, samozrejme
Pani Mária len drobne prikývla, raz prvýkrát bola obyčajnou starou mamou, nie harpiou.
Pred domom pani Márie Gabika zaváhala. Kľúče mala, ale bála sa vojsť sama. Zaklopala k susede.
Koho hľadáte? mladá žena s ročným chlapcom.
Prepáčte, pani Mária ma požiadala… odchytiť jej mačku. Počkáte, kým ju chytím?
Ak nechceš ísť sama, máš pravdu! Je tá stará nepríjemná. Radšej sa s ňou veľmi nebaviť.
Ale čo, normálna je! Veď kto je sladký koláč?
Pravdu máš! súhlasí žena. My počkáme! Však, Ivanko?
Ivanko zagapkal ako vtáča a lov na Murku začal.
Ale hneď aj skončil Gabika sotva otvorila dvere.
Čierna iskra naštvaná vyletela von, prebehla po schodoch a bola preč! Gabika ani nestačila zareagovať.
Zamkni! zakričala suseda. Teraz ju už nechytíš. Je svižná a zlá! Aj ruky ti poškrabe, keď ju chytíš! Veľa šťastia!
Vďaka!
Gabika letela po schodoch, dúfajúc, že hlavný vchod je zavretý.
Omyl! Dvere dokorán, a dvaja chlapi ťahajú krabice z dodávky.
Kocúra ste nevideli? skúsila naslepo.
Jeden z nich ukázal na strom za domom.
Na strome je!
Ostatní sa smiali, keď Gabika pobehovala pod mokrými gaštanmi, z ktorých na všetky strany syčala Murka. Sami sa však neponúkli. Veď je to len mačka
Gabika v tme hneď ani nevidela, kde je. Len počula, ako Murka škrípe a mraučí niekde hore, medzi konármi bez listov.
Murka, ciciciciii!
Hlboký sykot bol jedinou odpoveďou.
Ty si teda číslo! zamrmlala Gabika.
Musela loziť na strom. Nič iné jej nezostávalo. Sama by Murka dole neprišla.
Dvor bol už prázdny. Spúšťali sa sychravé jesenné kvapky, Gabike už chýbali len slúchadlá a čaj. Ale sľúbila, tak vytrpí!
Schovala ruksak na chrbát, chytila sa konára.
Ešte vyššie! A ešte jeden!
Syčanie bližšie, Murka sa mihla Gabikinmu nosu, ona len-len že uhla.
Murka! Si spadla z hrušky či čo?!
Gabika už chcela pohroziť cez useknutý chvost, ale rozmyslela si to. Čo ak bola pani Mária pravdu, že Murka rozumie? Potom sa s ňou hádaj!
Gabika natiahla ruku, chytila mokrú Murku za kožu pri krku.
Pusť ten konár!
Teraz Gabika syčala ako Murka a mačka zrejme uznala, že je rovnakého druhu pustila sa a nechala sa zapchať Gabike do bundy, kde bolo sucho a aj teplo.
Ale zliezť zo stromu to bol problém! Na to Gabika zabudla. Mala od detstva strach z výšky a ten konár bol vyššie než si myslela
Schovaná Murka a pohľad dolu, zdvihlo sa jej v žalúdku.
Mami
Veľmi vysoko
Nie, ešte vyššie!
Gabika sebakriticky prehodnocuje svoje rozhodnutie, drží sa konára, v hlave samé prísne slová. Koho zachráni mačku, kto zachráni Gabi?
Telefón zvoní a zvoní, ale Gabika sa bojí čo i len pohnúť.
Kričať nechce čo by si o nej mysleli?
Ej, je ti tam dobre?
Z ničoho nič sa ozval posmešný mužský hlas a Gabika takmer spadla.
Nie-nee… Držím sa! Hneď ma dajte dole! Počkajte chvíľu!
Chalan ju upokojoval ako nejakú roztopašnú mačku.
Jasné, veď počkám!
Sarkazmus zostal visieť vo vzduchu.
A chalan zmizol, Gabika len zúfalo rozmýšľa, čo teraz. No hneď sa vrátil s rebríkom, ktovie odkiaľ.
Zliezaj, alebo tu budeš aj nocovať?
Gabika si zakryla oči, zavrtela hlavou, ale až potom jej došlo, že to nevidí.
Ja sa bojím…
Vetu ani nestihla povedať nahlas, už cítila, že ju niekto schmatol za nohu, opraskla si brucho o konár a už stála na rebríku.
Držím ťa, neboj sa! Pomaly dolu
Musela poslúchnuť. Pomaly sa spustila, neznámy jej stále držal ruku.
Len čo bola na zemi, Murka vystrelila z tepla von, ale tentoraz ju Gabika včas zachytila a zastrčila späť do bundy.
Sedieť! Sľúbila som vašej gazdinej, že sa o teba postarám!
Ty si ale drsňačka
Chudý, nevýrazný chalan sa usmieval do Gabikinej tváre.
Mám ťa odprevadiť?
To zvládnem! fŕkla Gabika, no hneď sa karhala za drzosť.
Človeče, riskoval kvôli mne, dokonca rebrík zohnal! A ja tu vystrkujem pazúriky ako Murka! Si fakt nie taká
Prepáčte… Ďakujem vám! Sedela by som tam snáď do rána!
Prečo?
Bojím sa výšok
Tak načo si liezla?
Za mačkou! Prepáčte, musím ísť, mama čaká.
Prečo ma vykanie? Po tom, čo som ťa videl vyškeriť na strome, môžeš mi hovoriť Adam. Poď, odprevadím ťa aspoň k trolejbusu. Alebo, kde bývaš?
Nie ďaleko.
A náhle Gabike už vôbec nebola zima. Práve naopak, akoby ju niečo zdvihlo nad zem, hrialo jej prsty a ona sa hlúpo usmievala na každé Adamovo slovo.
A Murka sedela potichu, ako by sa bála spôsobiť rozbitie tej podivnej pohody. Ani nemukla, len sa zohrievala u Gabiky pri srdci.
Adam ju odprevadil až domov. Na druhý deň ju čakal pred nemocnicou. Išli spolu kúpiť Murke krmivo, lebo, zdá sa, Murka nič len tak nezje a radšej bude hladná, kým nie je v miske niečo fajné.
Gabika opatruje Murku len týždeň, kým po pani Máriu nepríde jej dcéra.
Viete, mama bez nej nevie byť. Nech sú spolu…
Zoberiete si pani Máriu k sebe?
No veď áno! Veď je to moja mama! Len stále tvrdila hlúposti, že nechce k nám. Teraz už musí. Ďakujem vám!
Gabika zamávala žene, ktorá v objatí so šťastnou Murkou odchádzala preč, a opäť si myslela to isté cudzia duša, cudzia rodina = tma. Netreba riešiť, čo v nej nie je. Možno všetko je celkom inak. Ak je ti potrebná aj cudzia mačka, niečo to znamená.
A vlastne, radšej ako skúmať cudzie rodiny, je lepšie stavať si vlastnú. Obzvlášť, keď máš niekoho, s kým sa ti chce. A vtedy už nebude záležať, kto skôr povie, čo cíti. Dôležité je, že ten, kto stojí za to, postará sa aj rebrík prinesie. A nikdy ti nepovie, že si nie taká. Lebo pre neho nie je nik lepší na svete.
