Nie taká Ingridka
Ingrid! Zase? Preboha, ty nie si dieťa, ale jedno veľké nedorozumenie! Ako to, že sa ti to vždy podarí?
Mami, ja… ja neviem. Samo sa to stalo…
Mama jej trhala z ramien zafúľanú bundičku, z nôh zvlhnuté čižmičky a z hlavy čiapku, čo už nemala brmbolec.
Všetky deti sú normálne, len ty… Ingrid! Koľkokrát to ešte bude?
Ingrid si prezerala roztrhnutý lem šiat a ticho si povzdychla.
Ale veselo bolo! Ten vláčik im vyšiel úžasne! Len škoda, že Saška ju tak silno ťahala za lem sukne, že tie šaty nevydržali. A pani učiteľka Katarína Mikušová povedala, že ona ich zašívať nebude, to patrí Ingridinej mame. Mala aj pravdu! Len si potom Ingrid musela od olovrantu až po večeru posedieť na stoličke v kúte. Ukazovať nohavičky chlapcom predsa nie je slušné! Tak jej babka vravievala. Tá už predsa niečo vo svojom živote zažila!
Napríklad, že Ingrid je taká. Mama si to nechcela priznať, ale babka s tým nemala problém.
Prestaň ju večne karhať! To je aký štýl výchovy?
Mama, veď ty si ma takto vychovávala! Tak prečo teraz tvrdíš, že je to zlé? Ak ju nebudem vychovávať, čo z nej vyrastie?
No, predsa jedna šikovná a krásna žena, ako aj ty! Je to málo?
Ach, nechaj! Nemám čas na tvoje žarty! Ingrid! Choď sa preobliecť! Hneď!
Ingrid si s úľavou vydýchla, ušla do svojej izby a hádka medzi dvomi jej najmilovanejšími ľuďmi pokračovala už bezo nej. Ani nebola potrebná. Bola len zámienkou.
Raz sa Ingrid spýtala babky, čo to vlastne znamená, že to je zámienka. Tá sa len zasmiala:
Hádzať sa len tak do seba je nuda, dievčatko. Ale keď máš dôvod, to je iné!
Ja som vy vašou s mamou príčinou?
Najhlavnejšou! Si predsa jediná! Preto sa bojíme, aká vyrastieš. Len každá po svojom – mama prísne, lebo to považuje za nevyhnutné. Ja zas… u mňa prísnosť už vyprchala na tvojej mame. Na teba už nič nezostalo. Musela som nájsť iné spôsoby. Napríklad medovník.
Medovníky neznášam!
Nuž tak cukrík!
To je lepšie! Babka, a mama ma ľúbi?
Viac než kohokoľvek na zemi! Aj viac ako ja! O tom nepochybuj!
Tak prečo ma stále karhá?
Práve preto…
To je čudná láska… Ty ma tiež ľúbiš, ale nehádaš sa na mňa…
Babka je babka, mama je mama. Na mame je väčšia zodpovednosť. Preto aj ľúbi inak. Rozumieš?
Nie!
Ešte nie. Raz pochopíš!
Len to raz sa akosi stále neblížilo.
Ingrid čakala a čakala, ale stále nič… Každý rok bola mama prísnejšia.
Čo mám s tebou robiť? Čakať, kým donesieš krpca v uzlíku?
Túto vetu počúvala Ingrid pravidelne, ale čo presne znamená, to ani dlho netušila. Len hlúpo chichotala, keď si spomenula na roztrhnutý spodok zo škôlky. Rada by sa opýtala, ako by mohla v roztrhnutej sukni niečo doniesť, ale vedela, že mame sa to páčiť nebude dostala by za vtip ďalšiu poznámku.
Obavy mamy boli úplne zbytočné.
Nezvučná, hoci sympatická Ingridka sa považovala za obyčajnú. Čo na tom, čo tvrdila babka! Veď zrkadlo neklame!
A v zrkadle nevidela nič, čo by ju potešilo! Malé oči, tenký cop tmavých vlasov, a po nose posiate vyrážky. Krásavica, čo dodať!
Takto si Ingrid o sebe pravdu uvedomila už dávno, a preto si z výzoru nerobila veľké starosti. Tak je to ľahšie! Aj pre mamu netreba módne handry, stačia staré tenisky, tie vyhovovali Ingrid na všetko, okrem návštevy divadla s babkou vtedy si musela niečo slušné obliecť.
Divadlo milovala. Ale do divadla chodila málokedy peniaze na lístky neboli. Babka si odkladala po troške z dôchodku, ale aj tak… Preto sa Ingrid od siedmej triedy sama ponúkala susedke na stráženie dvojičiek, za čo dostávala svoje prvé euričká. Dvojičky boli čiperné, ale Ingrid, čo nemala bratov ani sestry, s nimi trávila radšej čas.
Veď to bolo výborné! Prišla, pohrala sa, strčila im do ústočiek lyžičky ovsených vločiek, a domov. Nikto jej neskákal po hlave, nevykresľoval zošity a izba bola len jej. Paráda!
Nie že by bola sebecká, ale prítomnosť neprítomnosti pochopila dobre už v tom veku. Vychovať aspoň dvoje detí stojí veľa peňazí. A z čoho? Mama – sestrička na záchranke, babka s penziou. A hlavné bolo, že Ingrid otca nemala. Nikdy ho nevidela a ani nejako neľutovala.
S mamou sa o tom nerozprávala. Načoby jej ešte viac nervov? Aj tak má dosť! Ingrid sama jej stačí. A ešte babka, čo si už nespomína ani na vlastné meno.
Dobre ešte, že otca Ingrid do istej doby babka poznala. A celý ten príbeh, ako sa objavil a odišiel, porozprávala vnučke, kým mala rozum jasný.
Nebola tvoja mama preňho dosť dôležitá.
Prečo?
Gavalier bol. Takých mal celé kopy! Hovorila som jej! Ale zaľúbila sa. Nazdávala sa, že sa ožení a tie ostatné boli len omyly mladosti.
Oženil sa?
Akože nie! Tvoja mama, keď chce, dosiahne. Ale aj tak keď sa dozvedel, že ťa čaká, vyparil sa. Ani adresu nenechal, len lístoček
Aký?
To nechaj, Ingrid. To sú ich veci. Dôležité je, že si pre svoju mamu bola taká vytúžená, že ju ani poriadne do vankúša nedával. Celé tehotenstvo ťa nosila ako krištáľovú vázu, len aby sa ti nič nestalo. A aj potom sa upokojiť nevedela. Preto ťa stále karhá a vychováva, kade chodí.
Kvôli tomu?
No jasné! Bojí sa o teba! Niekedy nespí v noci, len ťa pozoruje a hladká po vlasoch. Keď sa jej na to spýtam, rozdurdí sa. Ale ľúbi ťa, Ingridka. Po svojom, ako vie.
Tak to už chápem, babka… A ty si ju tiež tak karhala?
Áno! Všetky matky to robíme. Strach o deti z nás robí bláznov, potom ľutujeme.
Ale prečo sa musíme báť?
Nuž, neviem, Ingrid. To pochopíš, až budeš mať vlastné deti.
Ingrid len zamĺkla, ale pomyslela si, že ona svoje deti karhať nebude, ale vychová inak. Naivné… Ale v tom veku je každý naivný.
Pravda je, že k deťom mal ešte poriadne ďaleko. Ani veľmi neverila, že ich raz bude mať.
Kto by si ju vzal? Malá, špatná, ešte aj tvrdohlavá ako čert. Ak sa prelepí na vás, nič nepomôže!
Po škole nastúpila Ingrid do rovnakej nemocnice, kde pracovala jej mama.
Tam sa to však začalo nič nebolo dobre! Príliš zbrklá, až prehnane láskavá k pacientom, stále za niečo snažiaca sa… Zbytočne, lebo nikto to neocení. Jedni prídu, druhí odídu. Upokoj sa, veď všetkých neulahodíš!
Ale Ingrid to nechcela počúvať. Každého jej bolo ľúto až do plaču. Veď trpia! Bolí ich! Ťažko im je! A jej je problém podať liek alebo upraviť posteľ? A milé slovo aj mačke je príjemné, nie to človeku…
I mama ju varovala.
Dcérka, nenavážaj sa do všetkého! Tu takých nemajú radi. Pohádaš sa so všetkými a komu to pomôže? Veď vieš, ako nám tvoja výplata chýba! Kto bude s babkou? Opatrovateľka je drahá, ty musíš pracovať!
Mama, ja tak nemôžem! Oni sú na pacientov zlí…
Veď vieš, práca je ťažká a ľudia rôzni. Nie vždy to ide po dobrom. Ale máte vás tam už troch takých poctivých a to je úspech! Vaša vrchná si ťa pochvaľuje, ale prosí, aby si bola pokojnejšia. Silou-mocou nikoho nezmeníš, len príkladom.
Lenže to je na dlho!
Ingrid, po kom už len ty si taká tvrdohlavá?
Neviem. Asi po tebe.
Ingrid!
Čo?
No, nič… Rob, ako uznáš za vhodné.
Kričať sa jej nechcelo, ale na mamu často aj tak nedbala. Možno mala pravdu, ale v tretej izbe ležala babička, čo bola riadna mrcha, a práve Ingrid sa vždy ráno usmievala. Na sestričky sa sťažovala, na Ingrid nikdy.
A takých bolo viac… Utrápených, rozhádaných s rodinou, nikoho nezaujímajúcich… Ingrid všetko videla a počula. Príbuzní riešili dedičstvá, hlúposti… Pacienti potom plakali… Nahnevaní, smutní… Dá sa im to zazlievať?
Mama len krútila hlavou hlavná vec, aby Ingrid bolo dobre. Ale ako môžem byť šťastná, keď okolo mňa niekomu nie je?
Samozrejme, všetkým pomôcť nedá, ale aspoň niekomu…
A nech sa sestry smejú, že Ingrid je blahoslavená a mala by ísť do kláštora. Ich vec! Ale babka vždy vravela, že karavána aj tak ide ďalej, nech sa stane čokoľvek…
A Ingridkin karaván kráčal ďalej. Hrabal piesok a neraz sa zadúšal smädom.
Je zle, keď vás nikto nechápe. Ešte horšie, keď niet nikoho blízkeho, kto by vám povedal, že ste taká…
Ingrid si už na uznanie zvykla. Ale odkedy babka celkom stratila rozum, Ingrid nemala s kým porozprávať. Mama si len povzdychla, že Ingrid by mala myslieť aj na seba, a kamarátky sa za sebou vydávali, dávali jej svoje svadobné kytice so slovami:
Tu máš, Ingrid, tebe už treba naháňať ženicha!
Ingrid ich prijímala, nebolo dobré ich uraziť. Ale ten pravý sa nikdy neobjavil. Buď zablúdil, alebo pre Ingrid nebol určený. Aj tak sa stáva… Niekto je celý, nepotrebuje polovičku? Sám sebe osud.
Zmierená a čakať už takmer prestala. Urobiť zo seba Tatianu Larinovú jej neprislúchalo. Nikdy by sa prvá nepriznala k citu. Aj keby bolo komu!
Kolísala sa medzi nemocnicou, útulkom pre zvieratá, kde občas pomáhala kamarátke, a posteľou babky, ktorá Ingrid poznávala čoraz zriedkavejšie. Mama ju posielala medzi kamarátky, ale vedela, že už niet prečo. Ingrid sa premenila na starú dievku, čo nechce počuť o láske ani o rodine.
Mami, ak chceš vnúčatá, povedz! Porodím dve, dnes je to jednoduché!
Ingrid! To čo sú za reči?!
Čo sa čuduješ? Princov je málo a na každú nevyjde! Príroda, čo narobím? Čo ešte chceš?
Ingrid, len chcem, aby si bola šťastná…
Tak nehovor mi viac, že si mám zariadiť osobný život. Mne to takto vyhovuje! Pochop, mama, nešťúraj do toho! Aj tak mi je nanič…
A mama stíchla, povzdychla si a v duchu premýšľala, s kým zoznámiť neústupnú dcéru. Synovia kamarátok už rozchytaní nezostávalo len čakať, že príde niečo zhora.
A ono prišlo… Lenže úplne inak, než Ingrid čakala.
Myslela si, že pravý hrdina bude stáť naznačený pri nej, ochotný čakať, až odpovie citom. Ale osud zvolil inak.
Ale pekne poporiadku.
Hlavnú úlohu v Ingridkinom príbehu nakoniec hrala tá protivná babka ako sto čertov pani Mária Gregušová. Objavovala sa na oddelení, kde Ingrid robila, pravidelne dvakrát do roka. A personál vtedy hromžil, len čo ju uvidel:
Zase nám tu bude písať sťažnosti! Ingrid! Tvoja obľúbenkyňa! Tak choď za ňou!
Pani Mária len rozkvitla, keď uvidela bežiacu Ingridku.
Moje dieťa! Ako len rada ťa vidím! Aspoň jedno normálne dievča medzi touto bandou upírov!
Ale čo to, všetci tu sú dobrí…
Si ešte mladá, nevieš, kto je kto! Ja už viem! Nehádať sa!
Ani nemienim! Ideme do izby, lebo ste už všetkých dookola vyplašili!
Len sa boja! Dobre im tak!
Ach, aká ste len… niekedy škodoradostná, pani Gregušová!
Pravda. Ale ešte som aj hebká. To si nevidela moju Mačku! Tá je raz taká…
Ingrid len prikývla a zabudla. Zle. Mala si to zapamätať.
Stalo sa, že raz Mária Gregušová ležala mlčky, nezvykle ticho a otočená k stene. Na otázky Ingrid neodpovedala, len kývla rukou:
Choď, Ingridka… Neskôr…
O pár hodín už Ingrid vedela, aký je diagnóza, aj to, že pani Mária sama žiadala prijať do nemocnice.
S deťmi sa pohádala, trpí, no… Keby si bola dobrou matkou, na starosť by ťa deti brali do opatery.
Bežnú frázu Ingrid vypustila. Ťažko je súdiť veci, do ktorých nevidíš. V rodine každý svoju pravdu má. Preto nemá zmysel zabŕdať…
Po službe sa Ingrid zastavila za pani Gregušovou.
Ako je? Priniesť niečo?
Len dlhšie, zamyslené ticho. Ingrid už skoro odišla, keď sa babka ozvala:
Ingridka, chcem ťa o niečo poprosiť… Neviem ako… Nikdy som o pomoc neprosila, vždy som si všetko vybavila sama. Mamu som mala prísnu, naučila ma len bojovať. Dosiahnuť, čo chcem, nik za mňa neurobí. Ale čo keď už nemôžem?
Len povedzte, nebojte sa.
Vieš, mám kopu rodiny, ale veriť nemám komu. Život mi pretiekol medzi prsty, na radosť zostali len kúsky… Práca, starosti a stále dokola. Deti som rozmaznala a už si ma neželajú. Byt aj rodičovský som spravodlivo rozdelila, pre nich. Všetko som im dala. Keď som mohla, pomohla som s vnúčatami, ako sa len dalo. A teraz? Nemá o mňa nik záujem… Ingrid, pomôž, vezmi moju Mačku!
Koho?
Moju čiernu mačku! Trošku protivná, ale veľmi múdra! Všetko chápe. Keď som balila veci do nemocnice, vrhla sa mi do nôh, nechcela ma pustiť…
Ingrid bola zaskočená. Doma zvieratko nemali, báli sa o babku, a aj peňazí nemali nazvyš.
Odmietnuť však Ingrid nemohla. Kto vie, možno tá mačka je posledná radosť pani Márie. Cudzie duše sú nepreniknuteľné. Ak môže Ingrid trošku pomôcť, prečo nie…
Na konci služby sa poradila s mamou a išla vziať mačku.
Ja ju vezmem, pani Gregušová. Ale len načas! Čoskoro si ju vyzdravíte!
Samozrejme, Ingridka…
A Mária, prvýkrát, čo ju na oddelení poznali, vyzerala obyčajne, nie ako stará ježibaba.
Pri vchode do paneláka chvíľku váhala. Na kľúče od bytu mala, ale bála sa ísť sama. Postála pred dverami, zaklopala na susedku, mladú ženu s bábätkom v náručí.
Prepáčte. Pani Gregušová ma prosila, aby som vzala jej mačku. Nepostoja tu chvíľu, kým ju chytím?
Bojíš sa ísť dnu sama? Správne! Ona je poriadna potvora. Ale aspoň že sa staráš.
Ach, ona je len normálna starká. Všetci nie sme medovníky!
To máš pravdu! Čakáme, smelo!
A operácia Mačka sa začala a hneď aj skončila. Ingrid len otvorila dvere a čierna žblnkla von, prefrčala po schodoch ku vchodu!
Nech ju teraz chytím… pomyslela si Ingrid, utekajúc, že snáď unikne na ulicu.
Videli ste mačku? opýtala sa robotníkov.
Vyliezla na strom! povedal jeden a ukázal na skupinu topoľov.
Ostatní sa smiali, Ingrid hľadala v tme kresbami konára, na ktorom Mačka kdesi švihala chvostom a škrípala.
Mačička, cici-cici!
Odpoveď hrdelné zamraučanie.
Ty potvora! zahundrala Ingrid a vydýchla.
Bude sa musieť vyšplhať na strom. Sľub je sľub.
Navliekla ruksak, chytila konár, vystúpila vyššie… Náhle pred očami švihol tmavý tieň, rýchla laba. Ingrid uskočila, ale nestratila odvahu.
Po chvíli ju predsa schmatla za kožuch a stlmene zasyčala:
Pusti sa, kokša!
Sama bola nahnevaná div nie ako Mária Gregušová. Mačka sa schúlila za jej bundu a mukla čím tichšie.
Lenže Ingrid si náhle uvedomila, že dole sa sama nedostane.
Mami…
Obzerala sa konár bol vysoko.
Začal mrholiť dážď, Ingrid prebosorila mačku, prečo musela vliezť až sem…
Telefón vyzváňal, Ingrid sa bála šuchnúť dolu.
Hanbila sa kričať o pomoc.
No odrazu:
Hej! Je ti pohodlne? zaznel uštipačný hlas.
Ingrid zalapala po dychu.
Neboj, nespadni! O chvíľu ti pomôžem!
Jasné, čakám! Ingrid odsekla ironicky, no on to vzal vážne.
Hmmm…
Chalan niekam odišiel. Ingrid už chcela plakať sama nad sebou, keď sa zrazu objavil so schodíkmi.
Poď! Alebo tu chceš nocovať?
Ingrid, so zavretými očami, zliezla na rebrík, cítila istú mužskú ruku. Keď sa konečne dostala na zem, Mačka sa vyšmykla, ale Ingrid ju pohotovo schmatla a vopchala späť.
Sedieť! Sľúbila som, že ťa odovzdám, a splním to!
Ty si teda rozhodná…
Chalan sa jej s úsmevom zadíval do očí.
Nedoprevadím ťa?
Netreba…
Rozpač ito vyhŕkla, ale v duchu sa karhala holka, veď vďaka nemu si dole. Aj rebrík doniesol! Nie si predsa taká otupená…
Prepáčte. Ďakujem, inak by som tam mrzla do rána.
Tak prečo si lozila?
Mačka… Už musím, mama ma čaká.
Nebuď taká zdržanlivá. Po tom, čo som ťa videl na strome s mokrým zadkom, hovor mi Dušan. Odprevadím ťa aspoň k zastávke. Bývaš ďaleko?
Nie…
A už jej nebola zima. Dušan ju odprevadil domov, potom na druhý deň čakal za nemocnicou. Spolu nakupovali krmivo pre Mačku, lebo, ako sa zistilo, bola rozmaznaná a jedla len čo uznala za vhodné.
Ingrid sa starala o Mačku týždeň. Kým neprišla dcéra Márie Gregušovej a prosila ju späť.
Viete, mama bez nej nevie byť… nech sú spolu.
Zoberiete si pani Gregušovú domov?
Veď je to moja mama. Trošku je tvrdohlavá, ale patrí ku mne. Ďakujem za všetko!
A Ingrid sa ešte dlhú chvíľu dívala za nimi a myslela, že cudzie duše a rodiny sú skrátka zahmlené. Nemá zmysel domýšľať, čo je vo vnútri. Keď potrebujete aj maminu mačku, nič nie je také jednoznačné, ako sa zdá navonok.
A vôbec, lepšie je stavať vlastnú rodinu, najmä, keď je s kým. Potom už nezáleží, kto povie prvý, čo cíti, lebo dôležité je niečo iné.
Dôležité je, že kto je pre teba ten pravý, ten príde v pravý čas s rebríkom, keď bude treba. A nikdy ti nevynadá, že si nie taká, lebo preňho nie je nik lepší na svete.
