Nie ako v seriáli, ale podobne
Zuzana milovala seriály a snívala o tom, aby jej život bol taký dokonalý ako na obrazovke. Ale to boli len sny. Skutočnosť bola oveľa jednoduchšia a nudnejšia.
Vydala sa za Janka údajne z lásky, ale len sa jej to tak zdalo. Jano bol od detstva nestály a neverný, a taký aj zostal. Zobral ju do svojho malého domu. Po troch rokoch manželstva oznámil:
“Odchádzam do mesta. Ži si, ako chceš. Je mi tu na dedine tesno. Moja duša túži po inom živote.”
“Janček, čo ťa to napadlo? Veď máme sa dobre,” skúšala ho zastaviť, no nerozumela.
“Ty sa máš dobre, ja nie…”
S týmito slovami odišiel, vzal si len občiansky preukaz a pár vecí, ktoré sa zmestili do starej tašky. Po dedine sa okamžite rozšírili klebety. Ženy šuškali za rohom:
“Jano opustil Zuzku a odišiel do mesta. Určite tam našiel inú.”
Zuzana to všetko prežívala v tichosti. Neplačala, nesťažovala si. Žila pokojne v Janovom dome. Nemala kam ísť – u rodičov žil brat s početnou rodinou, a pre ňu tam nebolo miesto. A deti nemala.
“Asi Boh vedel, že z Janeka by bol zlý otec,” myslela si Zuzana, keď pozerala dedinské deti.
Každý večer, keď dokončila domáce práce, sadla si pred televízor a pozerala seriály plné vášní a zrady. Všetko prežívala tak silno, že potom dlho nemohla zaspať.
Ráno musela nakŕmiť prasa, husi, sliepky a mladého vola Plavčíka, ktorého priviazala za záhradou. Nešiel s ostatným dobytkom na pasienok.
“Zuzana,” zavolala na ňu suseda, “Plavčík sa ti utrhol, behá po dedine!”
“Kde?” vybehla von a uvidela, ako jej volík bojuje s plotom a mladými rožkami snáď roztrhá susedov oplotok.
“Plavčík, Plavčík,” láskavo ho ukľudňovala, podávala mu chlieb, no on len potriasal hlavou. “Nech ťa párnica!” zvolala v záchvate hnevu. Volík sa urazil, štrhol preč a rozohnal susedove kačky s kačiatkami.
Nevie, ako dlho by ho naháňala, keby neprišiel traktorista Karol. Obratne chytil uvoľnené lano, pritiahol Plavčíka k plote a priviazal. Zuzana pozerala jeho šikovné ruky a svaly viditeľné cez špinavú košeľu. Zrazu ju prepadla túžba, aby ju týmito silnými rukami objal.
Ale hneď sa zobudila:
“Čo to na mňa padlo? Akoby som bola mačka a chcela potešenie.”
Hanbila sa za svoje myšlienky.
“Čisté poblúzdenie. Nikdy som nič také k Karolovi necítila. Je to blonďák, stále sa smeje, posmievač. A vôbec ho nepotrebujem. Žije s obrovskou Maruškou hneď vedľa,” odvrátila pohľad a odišla.
S Janom sa rozviedla hneď, ako utiekol za lepším životom. Mali ju radi aj iní muži, dokonca ju aj o ruku žiadali, ale žiaden sa jej nepáčil. A tak žila sama, bez lásky.
Karol si utieral špinavé ruky o trávu. Ona mu povedala:
“Poď na dvor, umyješ si ruky.” V tichosti ju nasledoval. Cítila na chrbte jeho horúci pohľad.
Zaznamenala, že Karol sa na ňu pozerá inak.
“Čo to má znamenať?” No Karol si umyl ruky, utrel ich do uteráka, ešte raz na ňu významne pozrel a odišiel.
Odvtedy sa im obom zdalo, že medzi nimi vznikla neviditeľná niť. Keď Karol prechádzal okolo, Zuzana začervenala. Ráno chodieval okolo jej domu, hoci predtým tak nekráčal.
Zuzana vstávala skoro, hovoriac si, že ide ráno plet záhony. V skutočnosti chcela stretnúť Karola, ktorý chodil do práce. Ich pohľady sa stretávali – v jeho prefíkaných očiach bol úprimný záujem, možno až obdiv.
Odháňala od seba hriešne myšlienky a bála sa Marušky.
“Keby ma len uvidel”Tak aj bez seriálového bombastu našla Zuzana v Karolovi svoj pokoj a pochopila, že skutočná láska neprichádza s búrlivými zvratmi, ale s tichou istotou, ktorá ostáva.”
