**30.decembra den, keď som prichádzal domov po novoročnom výlete**
Nemôžem veriť, že som po Vianociach a v prednovorocnom zhone ešte stále zostal taký chaos. Včera, po novoročnom večeri, som šiel z hlavnej stanice v Bratislave na autobusovú zastávku a netrpezlivo som očakával, že sa už stretnem s rodinou. Ani som svojej manželke Ľubice nepovedal, že dnes prídem nechcel som ju prekvapiť.
Moje nálady už nemali dôvod na zhoršenie; prečítal som si niečo na mobil, keď som si spomenul, že som sa nedávno hádal s ňou. Ľubica sa neustále sťažuje, nazýva ma egoistom a nezaujatým. Prečo by som bol nezaujatý? Skúšal som ju pozdraviť k novému roku, ale ona mi vypnula telefón a povedala, že je zaneprázdnená. Tým som sa rozzúril. Tri dni som sa snažil dostať k nej, no zvedávala počúvala len ticho. Nakoniec som prestal volať a pustil som sa do ďalších myšlienok.
K tomu sa pridala aj výhrada, že ani nezazvonila svojím rodičom ani svojej sestere, aby ich privítala. Hneď teraz, keď sa vrátim domov, jej to musím povedať. Nie som jediný, kto má podozrenie aj ona robí chyby. Ako sa hovorí: Najlepšia obrana je útok. Tak som sa rozhodol ísť ďalej a vstúpiť do svojho bytu s odhodlaním bojovať.
Keď som otvoril dvere, privítala ma mŕtvolná ticho.
Hej, kto tu žije? Anuško, som tu! zakričal som, hoci som netušil, že niekto bude odpovedať.
Kuchyňa bola prázdna, v jednej izbe prázdno a v ďalšej rovnako. Narazil som na niekoľko zmien: pri stene už nebolo detské lôžko, zmizla komoda s prepeličkou a kočíkom, ktoré mi darovali rodičia Ľubice. V skrinke, kde zvyčajne viseli jej veci, ostala len prázdnota.
Zbláznila sa? Vyrvzla mňa! pomyslel som si.
Zavolal som na mamu manželky, no nič. Potom som skúšal Katku, Ľubicinu dobrú priateľku opäť ticho. Nakoniec som doposiaľ dosiahol Mikuláša manžela Katky.
Mikula, čau! Daj mi Katku, neviem s ňou spojiť, povedal som.
Katka je teraz v dedinke, kde sme oslávili Nový rok. Telefón tam často nefunguje, ozval sa on.
Priliezol som včera, lebo som dnes musel ísť na služobnú zmenu. Oni ešte odpočívajú, povedal Mikuláš. Prečo ma zaujíma Katka?
Myslel som, že možno vie, kde je moja Anka. Prišiel som od rodičov, a doma ich nevidím, ani žiadne veci, čo sme pre dieťa kúpili, nie sú tu, povedal som.
Tvoja manželka mala skoro ísť nájsť dieťa, a ty si odcestoval na sviatok, zanechal ju doma to mi nepríde rozumné, spýtal sa Mikuláš.
Nechcela odísť. Až 10.11. januára má mať termín, ale včas by stačilo odcestovať, vysvetlil som.
Vitaj, Štefan, zasmial sa Mikuláš. Prečo? Možno si už slobodný!
Čo tým myslíš?
Zavolaj do nemocnice, možno tam je, poradil Mikuláš.
—
**20.januára rozhovor s mamou**
Nechápem, Štefan, povedala mama po telefóne. Prečo musíš zostať doma na sviatok? Anka nechce ísť, takže prídeš len ty. Termín je už čoskoro, stačíš sa vrátiť.
Takže celá rodina sa zhromaždí: teta Viera s uncom Sergejom, Natália s Viktorom, Olga s Pavlom, ja so otcom a Vika s Glebom, pridala.
Vika si pre nás rezervovala izby v horskom hoteli v lese, od 30. decembra do 2. januára. V ten deň je v reštaurácii banket s hosťujúcimi umelcami. Zaplatila som za teba, ty to vrátiš, hovorila mamka. Počas Vianoc budeme u nás, 8. januára odbehneš späť a ešte stihneš termín.
Anka však odmietla ísť:
Štefan, môžem kedykoľvek ísť na pôrod. Predstav si všetci sa bavia, a ja náhle začnem. A keď sa v hoteli mimo mesta, dorazí sem sanitka?
Nie, nejdem nikam.
Matka má pravdu ženy počítajú chorobu ako zaujímavý stav, a príchod dieťaťa ako zázrak. Otec nás priviedol na svet a skoro neodpočívala v materskej dovolenke.
Súhlasím, že má pravdu, ale predstavujem si nudnú novoročnú noc len s ňou pri skromnom stole. Anka povedala, že nechce variť. Smutno mi je.
Zároveň celá naša rodina bude v reštaurácii, spievať, tancovať, zabávať sa. Tak som odcestoval sám.
—
**31.decembra večer v horskom hoteli**
Keď sa blížilo polnoc, opustil som sálový priestor a šiel do vstupnej haly, aby som zavolal manželke, ale neodpovedala. Premýšľal som: Dobre, obviňujem sa, ale aj ona to spôsobila.
Nasledujúci deň mama vyjadrila svoje sklamanie:
Anka ti ani nepovedala, že nebola. Nezdravila nás s otcom. Rozpustila si manželku!
Nechápe, čo je pravá rodina. My sme tu spoločne, ona je sama. Nechaj ju premýšľať.
—
**2.januára náhly záchvat**
Anka, ktorá zostala sama, sa v ten deň zrazu zhoršila. Zavolali ambulanciu, mamička i otec išli s ňou do nemocnice. Anka tak skončila v nemocnici, otec a mama čakali v predsále. Anka sa stala mamičkou malého Sashku.
Rozhodol som sa nasledovať radu Mikuláša a zavolať do nemocnice.
Koláčik? Včera ste sa už prepustili, odpovedali z infolinky.
Prepustili? Mali sme už dieťa?
Áno, 1.januára o polnoci.
Kto si ho vyzdvihol?
Mladý muž, to v registri nevedeme.
Zistil som, že iba rodičia mohli dieťa vyzdvihnúť, takže určite sú s nimi. Kúpim kyticu ruží a idem k nim.
Dvere otvoril svokor:
Čo chcete?
Dobrý deň, prišiel som za Ankou, povedal som.
Prečo? spýtal sa otec.
Som jej manžel, odpovedal som.
Anka, zakričal svokor, tu je niekto, ktorý tvrdí, že je tvoj manžel. Chceš s ním hovoriť?
Nie, nech odíde, ozvala sa Anka z hlbky bytu.
Svokor odmrklo rozhodil ruky: Nechce. Dovidenia, mladý muži! a zatvoril dvere.
Po chvíli som zavolal znova a dvere otvorila svokyňa vysoká, silná, hlasitá žena. Trochu som sa jej bál.
Niečo ste nepochopili? spýtala sa.
Prepustite ma, povedal som odvážne. Mám právo
Než som dopolnul vetu, vytrhla mi z ruky kyticu a niekoľkokrát ma švihla po tvári.
Právo? To vám čoskoro objasní advokát! A už viac nezavolajte, kedysi spí môj vnúčik, povedala a zamkla dvere.
Cestou domov som si otieral tvár ruže boli krásne, ale s tŕňmi.
—
**5.januára rozhovor s mamou**
Vieš si predstaviť, že ma vôbec nepustili dovnútra a ani nevideli dieťa? povedal som mame.
Neboj sa, Štefan. Anka sa vráti, dieťa bude v náručí. Neplatíš peniaze, neposielaš. Nechaj ich živiť. Po týždni či dvoch sa vráti domov. Zaspíš, zajtra máš prácu, radila mama.
Večer som si dal vopred zakúpené halušky a išiel spať. Spal som pokojne, pretože som netušil, že v tomto byte nocujem poslednýkrát.
—
**8.januára vyprázdnenie**
Keď som prišiel z práce, všetky moje veci boli zabalené do krabíc a čiernych vakov na schodisku. Svokyňa, ktorá vlastní dvopokojový byt, otvorila dvere:
No tak, zväzok? Pamätáš si adresu svojho internátu, alebo mám pripomenúť? Zober si svoje odpadky. Všetko, čo zostane, zabere upratovačka zajtra!
Musel som sa sťahovať do internátu. Súd nás rozdelil. V internáte som už nemal chuť čakať, chcel som si prenajať byt, ale keď som dostal výplatu, z ktorej najprv odčítali výživné a potom ďalších 5 na údržbu bývalej manželky, zostalo mi sotva niečo.
Buď šetrnejší! Musíš sporiť na svoj vlastný byt, povedal Mikuláš. Nebuď smutný, Nový rok si prežil skvele!
Anka tri roky bývala so svojimi rodičmi, kde sa starali o ich malého Sashka. Ich byt medzičasom prenajímajú. Keď nastúpila do práce, vrátili sa so Sashkom späť do svojho bytu. Po rekonštrukcii už nebolo ani náznaku po mne a mojej rodine.
Ako ste hodnotili moje rozhodnutie? Napíšte svoje názory do komentárov, dajte lajky.
