Pred rannou vizitou vošla sestrička Zuzana do ordinácie a dôverne povedala:
“Doktorka Mária, Viktória z pätej izby celý večer presviedčala ma, aby som jej dala oblečenie a pustila ju domov. Pýtali ste sa ma, aby som vám dala vedieť.”
“Ďakujem, Zuzana, postarám sa o to,” povedala Mária, upravila si pramien vlasov, ktorý sa jej uvoľnil z čepca, a vykročila k pätej izbe.
Na posteli pri okne ležala dievčina, otočená k stene.
“Ahoj, Viki, čo sa deje?”
Viktória sa prudko otočila a posadila sa.
“Prepáčte mi, prosím. Nemôžem tu už zostať. Doma sa budem vedieť aspoň sústrediť na niečo iné, ale tu… všetko mi pripomína…” Zajakala a pozerajúc sa na Máriu prosebným pohľadom.
“Nesmiem plakať, môžem ublížiť dieťaťu. Alebo si rozmyslela, či chceš zostať?” prísne sa spýtala Mária.
“Nie, nepremyslela som. Cítim sa dobre. Sľubujem, že doma budem odpočívať a nič robiť nebudem. Prosím, prepíšte ma. Vonku je také krásne počasie a ja tu celé dni ležím v tej dusnej izbe.” Dievčina sa placho usmiala.
“Dobre. Zajtra urobíme testy a ultrazvuk. Ak bude všetko v poriadku, prepíšem ťa,” sľúbila Mária.
“Ďakujem!” Viki zložila ruky ako pri modlitbe. “Sľubujem, že budem opatrná, a ak čo, hneď vám zavolám.”
Mária vyšla z izby. Stále nechápala, ako sa jej syn mohol zamilovať do tej bledej, neokázalej Viki. Jej šarmantný syn pracoval vo veľkej firme… Vlastne pracoval. Mária si v duchu opravila. Bol to jeho výber a to treba rešpektovať. Ak Milan túto dievčinu miloval, ona sa bude snažiť ju prijať.
Ešte na vysokej škole sa Milan zamiloval do atraktívnej a živoučej Aničky tak, že stratil hlavu. Krásny pár. No po roku ho Anička kvôli nejakému cudzincovi opustila. Syn dlho trpel, prestal chodiť na prednášky. Mária sa bála, že školu nedokončí.
Časom sa spamätal, školu ukončil a dostal prácu v dobrej firme. No ešte dlho sa nedokázal pozerať na dievčatá. Až kým nestretol Viki – blonďavú, krehku a nenápadnú, pravý opok Aničky. Možno si povedal, že taká ho nezradí.
“Mami, poznaj moju priateľku Viki,” povedal, keď ju prvýkrát priviedol domov.
Márii stálo veľa úsilia, aby sa nezaškerila. Všetky Viki, ktoré kedy poznala, boli veľmi nečakané. Navonok krotké a utiahnuté, no vnútri vedia, čo chcú. Dúfala, že ich vzťah s Milanom nebude trvať dlho – boli príliš rozdielni.
Keď Milan oznámil, že sa chcú brať, Mária sa opäť ovládla.
“Už ste podali prihlášku?” spýtala sa namiesto blahoželania.
“Zatiaľ nie. Ty nie si rada?” znepokojene sa spýtal.
“Hlavné, že ty si šťastný,” odpovedala.
Milan daroval Viki prsteň s diamantom, ktorý jej teraz zdobil tenký prstík. Svadbu odložili na august. Mária dúfala, že za ten čas sa niečo zmení a Milan si to rozmyslí.
A dopriala si. Na narodeninách priateľa sa Milan trochu napil, za volant nešiel, Viki poslal domov taxíkom a sám sa vydal pešo, aby si vyvetral hlavu. V tmavej uličke uvidel dvoch chlapcov, ako niekoho násilím tlačia do auta. Dievčina sa bránila a kričala o pomoc.
Milan zakročil. Jeden z nich ho bodol do brucha. Auto odišlo s chlapcami aj dievčinou, Milan zostal ležať na chodníku. Našli ho až ráno, no už bolo neskoro.
Mária nevedomky obviňovala Viki. Prečo netrvala na tom, aby išiel s ňou? Obviňovala aj seba – vždyť to ona ho vychovala takého.
Myslela si, že zo straty sa nevspamätá, že nezvládne žiť. Ale práca ju držala. A nedávno prijali Viki na gynekológiu s desaťtýždňovou tehotnosťou a hroziacim potratom. Všetko nasvedčovalo, že ide o Milanove dieťa. Viki to potvrdila.
Mária jej dala najlepšie lieky, dohliadala na to, aby dodržiavala pokyny. Tešila sa na vnúča a robila všetko pre to, aby sa narodilo zdravé. Bolo by fajn, keby to bol chlapec. Ale aj dievčatku by bola rada – veď to je Milanovo.
Pred prepustením sa Mária spýtala, či Viki stretne jej matka.
“Mama nevie,” hanlivo odpovedala.
“Ako? Prečo si jej nepovedala?”
“Mama ma vychovávala sama. Vždy sa bála, aby som neostala sama s dieťaťom. A teraz…”
“Ale Milan ťa požiadal o ruku. Chceli ste sa brať. Keby sme vedeli, že si tehotná, svadbu by sme neodkladali,” horlivo hovorila Mária.
“Ja som si sama nebola istá. Čakala som, kým budem vedieť naisto. A nestihla som. Vychovávať dieťa budem teda sama,” smutne dodala.
“Ty máš nás. Nesieš Milanovo dieťa, naše vnúča. Pomôžeme ti. Nepovedala si jej, že si na gynekológii?”
Viki prikyvla a sklopila hlavu.
“Možno by si ešte mala zostať v nemocnici?”
“Nie. Chcem ísť domov. Sľubujem, že to mame poviem. Ďakujem vám. Myslela som, že po Milanovej smrti vám budem už len prekážať.”
“To sú hlúposti. Sľúb, že nám budeš volať a prídeš nás navštevovať.”
“Sľubujem.”
Márii sa nepáčilo, že Viki matke zatajila tehotenstvo. Človek, ktorý klame v jednej veci, môže klamať aj v iných. A znova sa čudovala, ako sa jej syn mohol do nej zamilovať.
Niekoľko dní volala, no Viki nebrala. Tak zašla k nej domov. Dvere nikto neotvoril.
Viki nevolala, neprichádzala. Mária sa trápila, čo sa s ňou deje. Až po dvoch dňoch, keď sa vrátila z nočnejA keď raz prišla domov, našla na prahu obálku s fotografiou malickej Jany a poznačeným lístkom: “Odpusťte mi všetko – viem, že môj čas už prešiel.”
