Nič nepočujem
Spomínam si, ako dávno, keď som bol ešte mladším mužom, sa lietadlo vynorilo z mrakov, zahanbene ukázalo svoj nos, rozpozeralo sa na všetky strany, urobilo široký obrat a mäkko pristálo ako keď ženích láskavo pobozká líce svojej nevesty pred oltárom.
Nastali búrlivé potlesky, ale piloti ich asi nepočuli.
Ani ja, Kola Kaplina, som vtedy nič nepočul, lebo mi v ušiach hučalo počas celého letu.
Kaplina neustále stláčal nos a snažil sa vyfúkať.
Vzduch mu unikal všade, len nie tam, kde by mal, a v hlave mu znelo biele ticho.
Nikolaj sa vracal od svojej matky na východe Slovenska skoro ráno, akurát aby stihol pripraviť sa do práce.
Jeho žena, Jolana, bola bdelá, lietala po byte a nervózne prekladala veci z miesta na miesto.
Kolja prešiel do kuchyne a začal si pripravovať obed.
Sluch sa mu nevracal.
Odchádzam!
Už mám dosť!
Život je biedny, tvoja výplata ledva stačí na slaninu, byt na konci Bratislavy, hádzala Jolana svoje priznania do Koljovho chrbta, kým ten pokojne presúval zemiaky z hrnca do termosky.
Myslela som, že moja láska je nekonečná, a zistila som, že ma len niečo nakazilo!
Odchádzam k Ľubomírovi, ty ho nepoznáš, on teba tiež nie, ale je úžasný.
Mám k nemu skutočné pocity.
A neobávaj sa, nič s ním ešte nebolo.
Odchádzam ako slušná žena, aby si ma potom pred mamou nevysmieval!
Kolja dokončil obed, všetko zbalil do tašky a začal si variť kávu.
Nechceš mi nič povedať?
Tu ti dušu predkladám.
Joja!
Prosím ťa, mohla by si mi prežehliť rifle?
Čože?!
Rifle?
Ty Ja tu rozprávam o citoch, ty o žehlení!
Nech ide všetko k šípku!
Myslela som, že ma zastavíš.
Skončila vetu, schmatla kabelku v hneve si pomýlila svoju s tou Koljovou, ktorú si pripravil do práce a vybehla z bytu.
Až keď sa po byte ozvala vibrácia od tresnutých dverí, Kolja si uvedomil, že ostal sám.
Kam to išla tak zavčas?
A rifle?
Do riti, kde mám obed? s takými myšlienkami prežíval Kolja ranný rozvod.
Smutný, že nenašiel ani jednu svoju termosku, Kolja sa vydal do práce v pokrčených nohaviciach.
Vchádzal do výťahu a kývol pani predsedníčke SVB žene, ktorá podľa mesačných poplatkov ešte posielala groše do Banskej Štiavnice ako zlatú daň.
Povrávalo sa, že jej parfumy by dokázali vzkriesiť koníky na dvore a vyhnať z bytov všetky myši aj šváby.
Kolja sa zhlboka nadýchol, vošiel a otočil sa tvárou k dverám.
Dvere sa zatvorili a výťah sa rozbehol.
Neodovzdali ste peniaze na dezinfekciu, dnes prídu vyhubiť šváby v celom vchode, ozvala sa predsedníčka.
Kolja mlčky sledoval, ako od jej pachov praská gumové tesnenie na dverách.
Potrebujem to do večera, viete mi poslať na účet?
Kolja ani slovo.
Predsedníčka sa naklonila k jeho uchu a hlasno povedala:
Čakám prevod do konca dňa.
Blahoželám.
Kam vás prevádzajú?
Do Banskej Štiavnice naspäť? ožil Kolja, veriac rečiam, že je potomkyňou Mateja Korvína.
Predsedníčka mu povedala všeličo, ale Kolja počul len útržky: -uka, -dor, -ný, -iať ako keby to bol staroslovenský jazyk.
Kolja len prikyvoval, ako na výstave moderného umenia.
Dvere sa otvorili, Kolja vybehol na vzduch, predsedníčka zamierila k ďalším bytom na výpalné.
Kolja pracoval ako elektrikár.
Minulý týždeň dostal zákazku u rozmarnej objednávateľky, čo mala skvelé nápady, ale peňaženka plná len halierov.
Materiály aj výkresy boli presne ako jej povaha a smrdeli podozrivou úsporou.
Kolja v tom nebol sám.
S ním tam robil vodár a majstri.
Kým Kolja dral steny pre káble a ostatní sa potili v ďalších izbách, prišla objednávateľka celú noc bola na oslave a v kreatívnom rozpoložení rozhodla sa pred spánkom skontrolovať stav prerábok.
Všetko zle! kričala a dupala nohou.
Zásuvky majú byť v šachovnici, luster o tri stupne vpravo od stredu zemegule.
Takto to musí byť, inak vám nič nezaplatím!
Takými nápadmi a hrozbami prešla všetky izby a zaspala v detskej na vreciach s omietkou.
Po siedmich hodinách sa zobudila, otvorila dvere a uvidela dielo svojej kreativity.
Za ten čas majstri prepojili obývačku s kuchyňou, v kúpeľni pribudla hosťovská toaleta.
Oblečenie mala biele od omietky, tvár od hrôzy.
Nič si nepamätala, chcela majstrov obviniť z klamstva, ale ukázali jej video.
Jedine Kolja nič nemenil, lebo nové informácie leteli okolo jeho uší.
Či už od citov alebo zúfalstva, dostal malú prémiu za odolnosť pred opitým nápadom, ostatní boli prepustení a pod ťarchou dôkazov zaplatila všetkým za prácu.
Večer, hladný a unavený, Kolja šiel k lekárovi, aby mu vrátil sluch.
Po ceste ho nasledovala zlostná fena, snažila sa vydesiť ho, štekala, ale Koljov svet bol tichý film, kde ľudia a zvieratá len hrajú svoje role.
Bez slov nevedel, čo od neho ten zviera chce, a tak len šiel ďalej rázne a veselo.
Čoskoro to fenu omrzelo a nechala ho.
Nech vás sprevádzajú zvuky! povedal lekár, keď Koljovi prečistil uši.
Konečne počujúci sa Kolja vybral domov.
Po ceste vytiahol z peňaženky svoj nečakaný honorár pár eur , kúpil si párku v ceste a malý kvietok pre Jolanu.
Pred domom ho privítal smutný sused.
Počul si novinku? obrátil sa na Kolju.
Ja dnes nepočul vôbec nič celý deň, strčil si Kolja malíček do ucha.
Migunová, tá naša predsedníčka Zlatá Štiavnica vybrala peniaze od celého domu, a potom zmizla.
Odsťahovala sa do Trnavy, všetko malo podchytené.
Prešla všetkých sedem vchodov.
Ty si platil?
Nie, neplatil, krútil hlavou Kolja.
Ráno mi niečo rozprávala o prevode, ale som ani neporozumel.
Tak to máš šťastie.
Ja som blbec, som dal.
Jediné, čo ma teší kým ona chodila po poschodiach, šváby aj tak zdechli z jej parfumu, zasmial sa sused.
Nie je to až taká škoda.
Byt Kolju vítal vôňou a prekvapivo nežnou manželkou.
Odpusť mi, hlupaňa som bola, zbláznila som sa, ani neviem prečo.
Asi slnečné škvrny.
Všetky slová beriem späť, nič zlé som neurobila.
Absolútne žiadny Ľubomír.
Bola som u sestry, vyventilovala sa, a rozum sa mi vrátil.
Tvoja pokojná reakcia ráno to ma prebralo.
Odpustíš mi, hlúpej?
Koljova tvár sa stratila v jej horúcich bozkoch a pozvala ho za stôl, kde čakal večerný obed.
Ja dnes nič nepočul, priznal Kolja, cítiac, že si odmenu ani nezaslúžil.
Ďakujem! objala ho Jolana silno.
No toto, pomyslel si Kolja, ktorý dnes nevykonal nič zvláštne.
Asi by som mal častejšie nič nepočúvať.
Možno bude život ľahší.Kolja si zobral kvietok, položil ho do pohára s vodou a usmial sa.
Zrazu svet nebol taký hlučný ani chaotický; zložil si po práci staré rifle, sadol si do obývačky a pozoroval, ako Jolana chystá večeru, jej pohyby v tichu pôsobili elegantne a pokojne.
Vedel, že život nie je vždy zrozumiteľný niekedy nevieš, čo ti kto hovorí, čo od teba chce, alebo kam ťa osud posunie.
Ale zistil, že aj keď nepočúvaš, môžeš počuť tie najdôležitejšie veci: malé gestá odpustenia, vánok zmierenia, dotyk ruky pri stole.
Za oknom šumenie mesta, za dverami ticho starého bytu a v oboch Koljov sluch nachádzal nový zmysel.
Jolana sa naňho usmiala, dala mu na tanier večeru a na chvíľu sadli vedľa seba, obklopení tichem, ktoré už nevnímali ako prázdno, ale ako mier.
A Kolja, konečne počujúci, pochopil, že v živote môžu byť tie najkrajšie dni práve tie, keď nevieš načúvať slovám, ale rozumieš srdcu.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
