Blízkosť, ktorá sa nedá opísať…
Barbora vystúpila s dcérkou zo starého žltého autobusu na okraji dediny. S cez zamračené zimné nebo prerážalo krehké slnko, mráz štípal tvár a sneh, žiarivo biely, bol tak oslepujúci, že Saša musela privrieť oči.
Mamka, prečo v tom dome nik nebýva? spýtala sa dcérka, keď prechádzali okolo skoro posledného schátraného domu na kraji dediny.
Kedysi tu bývala jedna stará pani. Nikdy som nevidela, že by za ňou niekto z rodiny chodieval. Dožila sa stodva rokov a potom odišla.
Sama si kurila, ale do obchodu alebo po vodu jej nosili susedia. Vždy jej nechali na schodoch potraviny alebo vedro s vodou, na druhý deň jej tam niekto nechal peniaze alebo prázdne vedro. Aj my sme s dievčatami vypomáhali.
Mohli jej tie peniaze a jedlo ukradnúť… čudovala sa Saša.
Nekradli. Všetci ju považovali za bosorku a trocha sa jej báli. Raz si nik nevzal tie potraviny zo schodov vtedy pochopili, že už nežije. Ale aj tak sa báli do domu vôjsť. Potom už museli pochovali ju. A od tej doby dom zostal prázdny.
To bola naozajstná bosorka?
Kdeže. Len babka. Nik nevedel, koľko má presne rokov. Jedni vraveli dvesto, druhí tristo. Potom našli zápis v obecnom úrade stodva mala.
Saška ostala ticho. Bolestivý dom nechali za chrbtom a ostatné chalupy vyzerali upravene, vo dvoroch bol odzhŕňaný sneh.
Možno preto tam nik nebýva, boja sa? nedala si pokoj Saška s myšlienkou na babku-bosorku.
Barbora zbadala známu postavu neďaleko domu.
Pozri, stará mama nás ide čakať! Bež za ňou, povedala radostne a sama zrýchlila krok.
Babi! zakričala Saška a rozbehla sa k veternej postave so široko rozprestretými rukami, pripravenými na objatie.
Barbora vyrastala v tejto dedine, domov sa vracala vždy s ľahším dychom ako v meste.
Mamka! Barbora sa vrhla matke do náručia. Jednou rukou objímala dcéru, druhou dcéru svojej dcéry.
Tušila som, že prídete, upiekla som makové koláče. Každú sobotu som chodila na cestu čakať, vždy som dúfala. Ale poďte už z tej zimy, zavelila mama.
Teplo domova ich objalo ako duch minulosti. Vonia pec, koláče a ešte niečím, čo sa za tie roky vpilo do trámov, obrusov a šiat. Všetko, ako si Barbora pamätala nemenné hniezdo času. Šťastne sa usmiala.
Prišli ste dobre. Na ako dlho? mama sa opýtala s obavou.
Bez Ľuba? spýtala sa hneď, keď zbadala, že ich je menej.
Ostal v robote, my už sme to nevydržali. Na Silvestra sme plánovali prísť, ale Saška ochorela, potom aj Ľubo. Odídeme v nedeľu večer, v pondelok práca, priznala Barbora.
Všimla si nové vrásky na matkinej tvári, pristúpila a objala ju. Otec zomrel pred dvoma rokmi, hoci bol mladší. Po ňom mama čoraz viacej slabla; život na vidieku je tvrdý.
Idem vám niečo pod zub dať, ste z cesty hladné. Tatiana zamierila do kuchynky oddelenej od izby hrubou pecou, ozvala sa hrmotom hrncov. Saša cupitala poslušne za babkou.
Mama pomaly prestrela stôl. Barbora a Saška by najradšej zhltli všetko naraz, no po ochutnaní od každého trocha im padli viečka a Saška si začala zívať, privinula sa k boku babky.
Unavená si z cesty, moja jahôdka. Ako už vyrástla! Čoskoro mi vyrastieš nad hlavu. Poď, uložím ťa.
Tatiana odniesla vnučku do kúta. Kedysi bol ten kút Barbory v dome bola v podstate jedna veľká miestnosť, ktorú v prípade nutnosti predelili skriňou alebo závesom.
Nech si pospí, vrátila sa Tatiana. Hovorme, ako sa vám tam žije? Máte sa dobre?
Áno, mamka. Vieš, dnes na autobuske som stretla Irenu zo susednej dediny. Volala ma Zuzka. Hovorím, že som Barbora, dcéra Tatiany, aj tak ma volala Zuzka. Ozaj som taká podobná tvojej sestre? Máš jej fotku?
Už si to videla sto ráz, Tatiana odvrátila pohľad.
Chcem znovu vidieť.
Dobre, obrátene vzdychla Tatiana, len upracem a ukážem.
Vytiahla škatuľu od topánok na stôl. Fotky, väčšina čiernobiela, ohnuté rožky, už žltkasté, medzi nimi pár farebných nových.
Tu si ty malá. A tu v piatej triede. Saška je ti veľmi podobná. A táto… Tatiana sa zamračila Uhadneš, kto je táto?
To som ja! Takúto nemám, pousmiala sa Barbora.
Né, to je tvoja teta, moja mladšia sestra Zuzana.
Úplne ako ja.
A tu posledná fotka, zo stužkovej. Podala jej do rúk farebnú fotku svetlovlasej usmievavej dievčiny. Ako obrázok bola, nemohla som sa jej nabažiť.
Barbora sa na fotografiu dlho dívala.
Čudné, ale na teba sa vôbec nepodobám, zdvihla pohľad.
Poviem pravdu, snáď už je na čas. Nikto nechce zomrieť s tajomstvom, urobila Tatiana krátku pauzu.
Zuzana je tvoja pravá mama. Prepáč, že som to nikdy nepovedala. Ticho som bola len kvôli tebe.
Mama (tvoja stará mama) neskoro otehotnela, už nevládala, nechcela rodiť. Nosila vedrá, v saune sa parila, dúfala, že príde potrat. Zuzana sa predsa narodila, od malého bola krása. Mne bolo pätnásť, starala som sa o ňu ako o bábätko.
Mládež po škole utekala do Bratislavy, nikto nechcel ostať. Ja som nechcela nechať mamu s malou, vydaja nebolo za koho, chlapi odišli, vdovci a pijani to som nechcela. Tak som ostala sama.
Zuzana, samozrejme, túžila do mesta. Po škole aj ušla, no za dva roky bola späť, ty s ňou. Zmalená, v náručí som sa bála ťa vziať. Ako by ti Zuzana všetku krásu odovzdala, vychudla, bola nervózna. Niekedy mlčala celý deň, inokedy bola veselá.
Po dvoch dňoch ušla. Nechala ťa tu a išla za drogami. To sme až neskôr zistili. Onedlho tam zomrela na predávkovanie v Košiciach. Bola som ju pochovať. Mama už nemohla, bola vážne chorá.
Chcela ťa dať do detského domova, ale ja nie rozhodla som, že ťa vychovám, aspoň nebudeš cudzia. V dedine nikto nič nevedel, alebo mlčal. Zuzana bola tu len dva dni ukázala ťa a zmizla. V nemocnici v okrese som ťa dala zapísať na seba, že vraj som ťa porodila ja. Nie zadarmo, samozrejme. Tak si sa stala mojou dcérou.
A to meno Zuzana ťa nazvala Beáta. Aké divné meno! Prepísala som ťa na Barbora.
O rok prišiel tvoj otec. Bol vojak, keď išiel do služby, Zuzana mu nepovedala, že je tehotná. Po návrate ju hľadal, kamarátky mu povedali, že porodila a zomrela. Po zranení prestal slúžiť, ostal s nami, mama si ho obľúbila, aj keď so Zuzanou neboli zosobášení. Bez chlapa je na dedine bieda. Potom sme sa dali dokopy. Dobré sme mali spolu, nevedel o drogách Zuzany.
Tak preto som mlčala. Načo ti to bolo vedieť, že vlastnú matku zabila závislosť? Už som to radšej ani nehovorila. Lenže pravda vždy raz vyjde. Ty si moja, vychovala som ťa ako vlastnú. Hovorí sa: Nie je matka tá, čo porodí, ale tá, čo vychová.
Barbora sedela obarená. Toľko rokov pred ňou tajili pravdu!
Kam ideš? zľakla sa Tatiana, keď sa Barbora pohla ku dverám.
Potrebujem byť sama.
Obliekla sa a vyšla do snehu.
Načo som ti to vyriekla? Zbytočne si to povedala, zašepkala si Tatiana sama pre seba.
Matka bola závislá, zomrela na predávkovanie. To by si človek nevysníval ani v nočnej more… Otec je aspoň rodný alebo nie? Kto vie, s kým bola? Bože, čo to táram?! Veď je to moja mama… Ale aká matka? Radšej dávka než dieťa?! Keby aspoň raz na ňu myslela! A prečo sa trápim? Bolo mi snáď zle? Mala som najlepšiu mamu a otca. Ľúbili ma. S čo s tou druhou?
Nič. Nebola tu, nikdy. Neniesla ma na rukách, nestrážila, keď som mala horúčku… Mama ma mohla dať do domova. Jazyk sa ani neotočí volať ju inak.
Teraz neviem, čo robiť, ale predtým by som sa zbláznila. Nemá zmysel. Mama je tu sama, určite sa trápi… Zamrznutá a preplnená myšlienkami sa Barbora vrátila do tepla domu. Tatiana sedela pri stole, tak ako predtým.
Odpusť mi. Si moja mama. Ľúbim ťa, šepkala objímajúc ju.
A ja teba, prepáč, že som mlčala.
Čo tu sedíte po tme? Saška vykukla zo svojho kúta. Jéj, mamina fotografia! Aká si bola krásna!
Tatiana jej ju vzala, fotky ukladala späť do škatule.
Babi, ešte som sa nestihla pozrieť!
Už nepozeraj. Pozri sa na nás, pokiaľ tu ešte sme.
V noci nemohla Barbora zaspať, počula matku ticho vzdychnúť, periny na starej posteli šuchocú.
Prišla k matkinej posteli.
Nespíš?
Tatiana odhrnula pokrývku.
Je chladno, ľahni ku mne.
Barbora vliezla pod perinu, pricupitala sa k materinému boku ako kedysi.
Nemôžeš spať? Je ti zle? pýta sa Tatiana.
Už sa netrápim. Ty si tá pravá mama. Inú nepotrebujem. A Zuzana je tvoja sestra.
Dlho tíško šepkali. Potom Barbora vstala z postele.
Spi, si najlepšia mama na svete, tak to bolo, tak ostane, povedala, zatiahla materinskú perinu, ako to robila ona kedysi, vrátila sa do svojho kúta a sladko zaspala.
Na druhý deň mama odprevádzala Barboru so Saškou na autobus.
Babi, nesmúť, čoskoro prídeme!
Barbora naposledy objala mamu, nadýchla sa jej drahého pachu.
Choďte, nech neprechladnete…
Autobus sa už dávno stratil v zákrute, no žena ešte dlho hľadela do zasneženej cesty, oči jej slzili od mrazu a snehu
A tak sa Barbora v tridsiatich troch rokoch dozvedela, že jej mama zomrela, keď bola ešte bábätko, a vychovávala ju jej staršia teta.
Najprv ju zaliala urazená vlna, prečo jej tajili, klamali celý život. Ale potom pochopila mama a teta sú rovnako blízke, Tatiana je jej mama.
Blízkejšia byť nemôže…
