Hej, počúvaj, nebuď smutný, Marek! Veď si Silvestra už odskákol ako šampón!
Ostrelím sa po svojom rodnom meste. Vystúpil som z perónu v Bratislave, šiel som na námestie pri hlavnej stanici a kráčal k autobusu. Mojej žene som nepovedal, že dnes prichádzam.
Mojú náladu trochu skomplikovala hádka s Hanou. Vždy mi hovorí, že som ľahostajný a sebecký. A prečo? No pred Novým rokom som jej chcel zatelefonovať a poblahopriať, ona však vypla mobil. Zrazu som sa cítil uražený!
Tri dni som sa snažil dovolať, ona však nezdvihla slúchadlo. Nakoniec som aj ja zablúdil a prestal volať. Navyše sa ani neozvala mojim rodičom a sestre, čím potešila len samu seba. Teraz jej to priamo z prahu vyčítam.
Nie je to len ona, chyby má aj ona tak nech sa jej niečo vráti! Ako sa hovorí, najlepší obranný úder je úder útočného.
Dobre som sa povzbudil a vošiel som do svojej bytovej schodovky s takouto bojovú náladou.
Byt ma privítal tichom.
Hej, kto tu je živý? Anku, som doma! kričal som, ale nikto neodpovedal.
Pozrel som do kuchyne Haninej nebolo. Potom do jednej izby prázdno, ďalšej tiež. Hneď mi padli do očí zmeny: vedľa steny nebolo detské postieľky, zmizol komod, kde bola výmena plienok a kočíky, čo nám darovali Hanini rodičia. V skrinke, kde viseli Hanine šaty, bol len prázdny priestor.
Je to bláznivé, nechala ma? zamyslel som sa.
Zavolal som na matku, ale nikto nezdvihol. Skúšal som Katku Haninu kamarátku, ale ticho. Nakoniec som dorazil k Mikulášovi, manželovi Kataríny.
Čau, Miku, poď mi dať slúchadlo Katky, neviem sa k nej dopojiť prosil som.
Katka je s deťom teraz v dedinke, tam sme oslavovali Nový rok. Signál je slabý, vieš, ako to býva povedal.
Včera som prišiel, lebo som mal dnes šichtu. A oni ešte odpočinúvajú odpovedal Mikuláš. Prečo máš Katku?
Myslel som, že vie, kde je moja Ľubica. Prídeš od rodičov, a ona nie je doma. A všetko, čo sme pre dieťa kúpili, je preč som si vymyslel.
No tak, tvoja manželka mala čoskoro byť mamou. Prečo si si šiel na sviatok preč a nechal ju samú? spýtal sa Mikuláš.
Ona nechcela ísť. Dali sme jej termín 10. až 11. januára. Stihli by to poťahovať.
Gratulujem, Šarko, si zasa frajer, usmial sa kamarát.
Prečo? nevedel som.
Pretože si väčšinou slobodný. Blázon! Zavolaj do nemocnice, určite tam je poradil.
Desiat dní dozadu.
Nerozumiem, Marek, hovorila mama po telefóne. Prečo máš byť doma na sviatok? Ľubica nechce ísť, ty prichádzaj sám. Termín má takmer dva týždne, stihneš sa vrátiť.
A všetci prídu: teta Viera s ujom Jurajom, Natália s Viktorom, Olga s Pavlom. Aj ja s otcom a Vika s Glebom.
Vika si na sviatok zarezervovala izby v horskom hoteli priamo v lese. Na štyri dni od 30. decembra do 2. januára.
31. decembra bude v reštaurácii banket s hosťujúcimi umelcami. Zaplatila som za teba, potom mi vrátiš. Zostaneš u nás do Vianoc, a 8. januára odídeš, aby si stihol termín manželky.
Ľubica nechcela ísť:
Marek, môžem ťa chytiť kedykoľvek. Predstav si, že všetci sa baví a ja náhle vybuchnem. A ten hotel mimo mesta stihne tam ambulancia?
Nie, nikam nepošlem.
Mama má pravdu, že ženy si svoje ťažké chvíle spájajú s chorobou, a príchod dieťaťa berú ako hrdinský výkon. Vzala nás trojicu na svet a skoro nič nesedela v materskej dovolenke.
Samozrejme, vedel som, že v niečom má právo. Ale predstavoval som si, aká nuda to bude doma v novoročnú noc: len my dvojica pri skromnom stole Ľubica už povedala, že žiadne špeciálne jedlo neplánuje. Bolo mi smutno.
Zároveň všetka rodina bude v reštaurácii spievať, tancovať a zabávať sa. Tak som išiel sám.
V horskom hoteli to skutočne bolo veselý. Okolo polnoci, keď už Nový rok nastúpil, vyšiel som z haly do vstupnej haly, chcel som volať žene, ale ona nezdvihla.
No fajn, hnevám sa, ale je to aj jej vina. Mohla by tu byť a baviť sa s ostatnými pomyslel som si.
Nasledujúci deň mama vyjadrila svoj hnev na nevlastnú dcéru:
Ľubica sa ani neozvala, nepopriať nám s otcom šťastný Nový rok. Videl som toho! Rozpadla sa ti manželka, chlapče.
Nechápe, čo je pravá rodina. My sme tu všetci spolu, ona je sama. Nech si sadne, premýšľa.
A Ľubica v túto novoročnú noc nemyslela na nich. Ak si niečo spomenula, bolo to len na mňa, nie na svokra s jej dômyslom a ich rozsiahlou rodinou.
Jej rodičia, keď zistili, že ich dcéra zostala na sviatok sama, pozvali ju domov. Nemali v pláne veľkú hostinu.
Brat jej pracoval v Košiciach v továrni, kde neboli také voľné dni, tak rodičia plánovali oslavu len vo dvoch.
30. decembra o deviatej večer ich mama a Ľubica položili na stôl a v tom okamihu sa jej zhoršila.
Privolali sanitku. Mama išla s ňou, otec ich nasledoval svojim autom.
Tento Silvester Ľubica oslávila v nemocnici, rodičia v hale oddelenia. Ľubica sa stala mamou malého Sashka
Marek si spomenul na radu kamaráta a zavolal do nemocnice.
Kolísko? Včera bola prepustená ozvali sa z informácie.
Ako prepustená? neveril som. Už je tu dieťa?
Áno, 1. januára, o polnoci.
Kto ju z nemocnice vyzdvihol? spýtal som sa.
Mladý muž, túto informáciu nepíšeme do registra! odpovedali.
Uvedomil som si, že ho mohli vyzdvihnúť len rodičia, takže ona a dieťa sú teraz u nich.
Kúpil som kyticu ruží a išiel som k nim.
Otvorila dvere svokrovi.
Počúvam.
Dobrý deň, prišiel som k Haninej povedal som.
A prečo? spýtal sa jej otec.
Vlastne som jej manžel odpovedal som.
Ľubica zvolal svokor hlasno. Tu prišiel nejaký chlap, hovorí, že je jej manžel. Chceš s ním hovoriť?
Nie, nech ide ozvala sa Ľubica z hlbín izby.
Svokor sa rozhodol:
Nechce. Dovidenia, mladý muži! a zatvoril dvere.
Stál som chvíľu a zavolal som znova.
Tentokrát otvorila svokra vysoká, silná, hlasná žena. Trochu som sa jej bál.
Niečo si nepochopil? spýtala sa.
Prepustite ma začal som odvážne. Mám právo
Nezvládol som to dokončiť. Vytiahla mi kyticu z rúk a niekoľkokrát mi ňu hodila do tváre.
Na aké právo? Advokát ti to čoskoro vysvetlí! A nevolaj viac, môj vnuk spí povedala, hodila kyticu na zem a zamkla dvere.
Išiel som domov. Po ceste som si neustále drcel tvár tie ruže boli krásne, ale s tŕňmi.
Doma som najprv zavolal matke.
Predstav si, vôbec ma nepustili do bytu a na syna som sa ani nepodíval.
Neboj sa, Marek. Ľubica sa vráti, aj s dieťaťom v náručí. Nepíšte jej, neposielaj peniaze. Nech rodičia kŕmia, ak sú takí múdri. O týždeň až dva sa vráti domov. Teraz choď spať, zajtra máš prácu.
Tak som to urobil: večeral som halušky z obchodu a šiel spať.
Spal som pokojne, nevedel som, že v tomto byte som nocoval naposledy.
Keď nasledujúci deň prišiel z práce, všetky moje veci boli v krabiciach a čiernych taškách na schodisku.
Zvonil som. Dvere otvorila svokra, ktorá vlastnila ten dvojizbový byt, kde sme bývali s Ľubicou a mnou.
No teda, drahý zozetku? Pamätáš si adresu svojho internátu, alebo máš pripomenúť? Zbieraj svoje bláto. Všetko, čo zostane, zajtra vyčistí upratovačka!
Musel som sa sťahovať do internátu.
Rozviedli nás súdnym rozhodnutím. V internáte sa mi nechcelo, tak som chcel prenajať byt, ale keď som dostal výplatu, z ktorej odpočítali výživné a ešte päť eur tisíc na úhradu bývalej manželky, uvedomil som, že zostane málo na život.
Buď šetrnejší! Musíš si ešte šetriť na svoj byt poradil Mikuláš. Neboj sa, Marek! Nezúfaj! Aspoň Nový rok si oslávil výborne!
Ľubica tri roky bývala u rodičov, ktorí jej pomáhali s malým Sashkom, a byt si medzičasom prenajímali.
Keď Ľubica začala pracovať, vrátila sa so Sashkom späť do svojho bytu. Po rekonštrukcii už nič nepripomínalo Mareka a jeho rodinu.
Čo si myslíš o Marekovom rozhodnutí? Napíš svoje názory do komentárov, daj like.
Kamarát, ak chceš čítať ďalšie príbehy napíš komentár a nezabudni na lajky. To nás motivuje písať ďalej!
