“Nenarobíte mi nič. Ja neviním,” zabehotal Niko a ustrašene sa stiahol dozadu. Triasol sa ako osikový list.
Začiatkom júna sa konečne udialo teplé letné počasie. Ľudia, unavení z dusných miest, chvátali preč – na chatu, ku príbuzným na dedinu, alebo k vode. Dávid so ženou a dcérou vyrazili skoro ráno na víkend do malého mestečka, kde vyrastal a kde žila jeho mama.
“Tak, pripravení? Nič ste nezabudli? Tak vyrážame, kým slnko nerozpáli žiaru,” rozkázal Dávid, usadzujúc sa za volant.
Sofka si sadla vedľa otca, a Zuzka sa uvelebila vzadu, čo najďalej od klimatizácie.
Na rodinnej porade sa rozhodli, že posledné prázdniny strávi Sofka u starej mamy. Nechcela odísť z mesta, no kamaráti sa rozutekali, a zostávať sama by bola nuda.
“Čo si taká smutná? Uvidíš, budeš tam spokojná. Má tam aj kamarátov. Ešte nebudete chcieť odísť,” povzbudil ju otec.
“Veď v pohode, oco, všetko je fajn,” zamrmlala Sofka a zapol si pás.
“Tak to je iná! Posledné dlhé prázdniny. Budúci rok maturity, prijimačky a potom dospelý život,” rozumoval nahlas Dávid.
Mesto sa prebudzovalo a zotrieaslo ospalosť. Cesty boli ešte prázdne, takže auto rýchlo opustilo mestský šum.
Slnko len vychádzalo. Lúče prerážali cez konikrevy listov ako ihly a bodali do očí. „Všetko je fajn, tak prečo mi je v srdci tak ťažko?“ pomyslel si Dávid, pozerajúc sa na sivú pátráciu pred kolami.
O štyri hodiny neskôr vstúpili do mestečka, ktoré sa topilo v zeleni a kvetoch. Stará mama otvorila dvere, zložila ruky – konečne sú tu! – a všetkých postupne pobozkala.
“Ach, Sofka, aká si vyrastla! Úplne nevesta. Dávid, upiekla som tvoje obľúbené koláče. No pojďte dnu, čo sa zdržujete v chodbe?” rýchlila sa so šťastím mama.
“Všetko je tu ako kedysi,” vzdychol si Dávid, obzeraúc si izbu a vdychujúc známu vôňu z detstva. “Nič sa nezmenilo. Ani veci si neprehodila. Mami, a ty si stále rovnaká,” objal ju.
“Už prestaň, čo tak hovoríš,” mávla rukou. “Určite ste hladní? Umyte ruky a posadíme sa.”
“Mami, dávaj na tú nevestu pozor. Nech sa len nenabieha po nociach,” povedal Dávid, zahryznúc sa do koláča a mručiac od potešenia.
“Čo už, či si zabudol, aký ste bol v jej veku?” pousmiala sa mama a prisunula mu pohár domácej malinovky.
“Presne tak! Tak, baba, porozprávaj, aký bol. Lebo sa zdá, že narodený svätý,” skočila mu do reči Sofka.
Babička plynulo rozkladala na stôl jedlá a zároveň preletela pohľadom k oknu.
“Chce niekto horúci čaj?” Obzrela pohľadom dlho očakávaných hostí. “Na dvore už čakajú tvoji kamaráti. Videli auto,” prefíkrene pozrela na Sofku.
“Ktorí?” spýtala sa a vyskočila k oknu.
“Príď najprv dojesť,” prísne povedal Dávid. “Počkajú.”
“Ja som najedená. Ďakujem, babička, výborné koláče,” netrpezlivo prešľapovala Sofka.
“No bež už, nezbedník,” usmiala sa babka. “Na obed neoneskorej.”
A Sofka už zmizla v chodbe.
“Mami, buď na ňu prísna. Vonku dospelá, v hlave ešte vetry,” povedal Dávid, keď za Sofkou zabuchli dvere.
“Tu je pokoj, neboj sa.”
Nasledujúci večer Dávid so Zuzkou odchádzali späť do mesta. Stojac pri aute, dával dcére posledné pokyny.
“Pomáhaj babke. A mobil nevyhadzuj, dobre?”
“Oco, dosť, už chápem,” Sofka prevrátila oči. “Ak si taký nervózny, možno pôjdem radšej s vami?”
“Vážne, Dávid, trochu ju upokoj,” zastala sa dcéry Zuzka. “Ideme, inak prídeme domov až v noci.”
Vychádzajúc zo dvora, Dávid sa v spätnom zrkadle pozeral na mamu a dcéru. Kradmým pohľadom prešiel ženu. “Je v pohode. A ja čo si vymýšľam? Sofka je rozumná, nič sa jej nestane. Musíme ju pustiť…” snažil sa utíšiť nepochopiteľnú úzkosť.
Prešli tri týždne. Sofka volala každý deň, rozprávala o živote u babky. A Dávid sa postupne upokojil. Ale v sobotu ráno ho zobudil telefón.
“Volajú z práce?” zaspane spýtala sa Zuzka bez otvorenia očí.
Dávid zdvihol mobil zo stolíka. Videl, že voluje mama a okamžite zdvihol.
“Áno, mami. Prečo tak skoro?” A srdce mu už údermi hlásilo, že niečo nie je v poriadku.
“Dávidko, prepáč… Nestihla som Sofku ustrážiť,” vypovedala mama cez slzy.
“Čo sa stalo Sofke?” Vyskočil z postele a chytil nohavice zo stoličky.
“Bieda, príďte čo najskôr. Sofka je v nemocnici, v kóme…” mama sa rozplakala.
“Chystaj sa, Sofka je v nemocnici,” povedal Dávid Zuzke, odhodil telefón na posteľ a obliekol si nohavice.
Zuzka pochopila, že sa stalo niečo zlé, a už zháňala šaty. Zhasla a prepadla do postele.
“Čo sa stalo Sofke?” zašepkala.
“Mama plače, nič som nepochopil. Poďme, zistíme to.”
Včera po práci sa mu nechcelo zastaviť na čerpacej stanici, a teraz boli rady áut. O víkendoch všetci ponáhľali z dusného mesta.
“Čo budeme robiť? Stratíme toľko času,” bezmocne pozrela na Dávida Zuzka.
“Počkaj.” Vystúpil z auta, vybral z kufra kanister a šiel k stanici.
O päť minút vrátil plnú nádobu, nalial benzín a vydali sa na cestu.
“Nechcela ísť… Presvedčili sme ju… Keby zostala, ničMína sa nakoniec úplne uzdravila a celá rodina sa poučila, že dôvera je dôležitá, ale opatrnosť nikdy nezaškodí.
