Dnes mi v hlave kolíše hrozivé ticho. Už tri roky sa babka Alžbeta neukázala na Arpádovych narodeninách. Ako by som jej mohla vyčítať, že neverí, že moja dcéra Katarína je jej pravnúča?
„Možno sme mali zavolať, pripomenúť jej to,“ navrhujem manželovi Milanovi, keď Arpád fúka na tortu.
„Nechcem o tom počuť,“ odmietava. „Písal som jej. Ak by na nej záležalo, prišla by.“
Mlčím. Jej chladná odmietavosť ma stále bolí, aj po tych rokoch.
Stretli sme sa na svadbe jeho kamaráta. Vtedy som ešte chodila s iným – vysokým, sebavedomým mužom, ktorý upútal každý pohľad. Milan sa ku mne ani neodvážil pristúť. Až keď ma ten človek opustil s malou Katkou, náhodou sme sa stretli znova. Milan sa o mňa staral s trpezlivosťou, ktorú som nepoznala. Vzali sme sa, keď mala Katka len desať mesiacov.
Babka Alžbeta ma prijala, no bez nadšenia. Nikdy neprejavila radosť, ale ani otvorený odpor. Myslela si, že to nevydrží – cudzie dieťa, staršia žena… No Milan bol šťastný, a tak mlčala.
Až raz, keď sa rozhodol Katku osvojiť, prelomila ticho. Zavolala ho do kuchyne.
„Prečo potrebuješ cudzie dieťa? Vieš, že to nie je tvoja povinnosť?“
„Mama, Katka nie je cudzia. Volá ma otcom. Nikdy iného nepoznala.“
„Ale jej skutočný otec existuje!“
„Čo na tom, keď som s ňou od prvého dňa?“
„Čo ak sa rozvediete? Budeš platiť výživné na cudzie dieťa?“
„Mama! Vážne si myslíš, že by som ju opustil?“
„Chcem len, aby si myslel na svoje vlastné deti. Na tie skutočné.“
Milan vstal.
„Stačí. Ak dúfaš, že ich opustím, mýliš sa. Milujem ich. A Katka bude tvojou vnučkou, či sa ti to páči, alebo nie.“
O sedem rokov sa narodil Arpád. Pre babku sa stal stredom vesmíru. Chodila s ním na prechádzky, starala sa, rozmaznávala ho. Katka ostala v tieni. Nikdy som neprotestovala – nechcela som kaziť vzťahy. Arpád a babka boli nerozlučný pár. Keď sme cestovali, býval u nej. Katka to cítila. Raz sa opýtala:
„Prečo sa so mnou babka tak málo stretáva?“
„Snívala si o vnúčikovi,“ vysvetlila som. „Arpád je podobný na tvojho otca.“
Katka vyrástla. V štrnástich to pochopila. Raz prišla domov a spýtala sa priamo:
„Mami, Milan nie je môj skutočný otec?“
„Nie je.“
„Tušila som. Ale čo na tom? Je mojím otcom. Tým pravým.“
Dýchali sme s úľavou.
No jedného dňa, na Arpádove šestnástiny, babka pri stole zdvihla pohár a vyhlásila:
„Arpád, už hladaj nevestu! Keď ju nájdeš, darujem ti byt. Chcem stihnúť pochovať pravnučkov!“
Arpád sa zatváril.
„Babička, to je priskoro! Daj byt Katke, ona ti hneď splní túžbu.“
Babka zamerala.
„Ale vy ste menej pokrvní. Ona má iného otca.“
Stôl onemel. Prázdnota v miestnosti tížila ako olovo. Arpád vstal.
„Poďme. Sviatok skončil.“
Hostia sa rozchádzali. Krikla som na ňu ako nikdy predtým.
„Prečo?! Čo si tým chcela dokázať?
