Nečakaní nájomníci a vidiecke šťastie
Po smrti manželky cítil Jozef Kováč, ako by jeho dom navždy osirol. Dcera Zuzana žila s rodinou v inom meste, navštevovala ho len zriedka. Večeri trávil dôchodca v tichosti, hľadel na fotky z minulého, šťastného života. Keď mu Zuzana raz zavolala a nehovorila len o zdraví, ale aj o jeho samote, pomyslel si: možno prídu na návštevu. Ale namiesto toho mu navrhla, aby prenajal izbu – údajne známy chlačik, brat jej kamarátky, ktorý po rozvode nemal kde bývať.
Tak sa u Jozefa objavil nájomník – Patrik. Na prvý pohľad pokojný, slušný, nenáročný. Platil včas, veľa nejedol, občas ho aj pocestoval. Niekedy pozerali spolu televíziu, rozprávali sa. Potom sa však všetko zmenilo.
Raz Patrik priviedol dvoch podnapitých kamarátov. Hlučeli, fajčili, do noci sa smiali. To sa opakovalo. Jozef sa pokúsil s ním rozprávať, ale uslyšal len: „Platím. V zmluve nebolo, že si nemôžem zvolať kamarátov.“ Potom sa objavila Patrikova priateľka – Silvia. Najprv chodila na návštevy, potom začala prespávať. Patrik naznačil, že by chcel výmenu izieb. Jozef odporoval, no čoskoro ustúpil.
Jedného rána uviděl Silviu, ako pripravuje omeletu a pozýva ho k stolu. Patrik povedal vlídne: „Zostaneme tu. Je to blízko práce a ty si dobrý človek. Kamarátov už nebudem zv”Už ich viac nebudem vracať, sľubujem.”
