Ja ťa nenenávidím
A vlastne sa nič nezmenilo…
Vierka si nervózne poťahovala rukáv kabáta a cez okno taxíka pozorovala ulice, ktoré poznala ešte zo základnej školy. Tade veru behávala s Rastíkom, smiala sa a vymýšľala si životné plány medzi rožkami so šunkou a dvomi grahamkami. Celých sedem rokov nebola doma, v malom mestečku pri Žiline, ktoré pre ňu vždy smrdelo po čerstvej žemli, zahorenej tráve a mäkkej nostalgii.
Sme tu, slečna, prerušil ju vodič typicky stredoslovenským akcentom.
Taxík ticho zabrzdil pred žltou panelákovou päťposchodovkou, na ktorej sa už roky vynímala fasáda z dôb Gustíka Husáka. Vierka si rýchlo nahmatala mobil, vytiahla päťdesiat eur a podala vodičovi bankovku okukanú asi toľkokrát, že vyzerala ako mapa Vysokých Tatier za béčkového počasia. Keď sa dvere zabuchli, chvíľu len stála pred vchodom a zhlboka vdychovala mestský vzduch: všade to voňalo, akoby niekto včera kosil trávnik, piekol žemle v starej pekárni, alebo si len mamka pustila oknom čerstvo povysávaný maratón vôní domova.
Viera však vedela: zostáva doma iba pár dní. Oficiálne kvôli mame a jej úradným papierom, ktoré už pol roka vyzerali na stole ako umelecká inštalácia. Ale, nuž, popri všetkom potrebovala vidieť známe miesta a hlavne: zistiť, čo naozaj cíti k Rastislavovi, tomu, o ktorom jej všetci známi cez Messenger sem-tam šplechli najnovšie historky. Ten vraj teraz robí manažéra v žilinskej fabrike, ten už kúpil byt s výhľadom na hrad a do tretice: býva s mamou, lebo rodina nadovšetko. Vierka potajomky sledovala útržky jeho života, vždy s tichou otázkou v hlave: čo, ak…?
*************************************
Na druhý deň sa vydala peši cez centrum. Bez programu, len tak veď načo plánovať výlet cez námestie, kde zatínal spoje aj nočný autobus? Okenné výklady, kde si kedysi kupovala lepidlo na zošity alebo váhala nad knižkou Ako byť Slovenkou za štyri týždne, teraz žiarili novými reklamami, ale niektoré nápisy ostali. Tu novinový stánok, tam lavička, kde s Terezkou zjedli trikrát zmrzlinu na splátky. A tu, v tej kaviarni, kde prvý raz ochutnala kapučíno, ho skoro celé vyliala na novú blúzku a od prekvapeného smiechu jej vyletel cukor až za ucho.
A vtom ho zbadala.
Rastislav išiel po druhej strane cesty, ruksak prehodený len tak, krok vľúdny, pohľad hlboko zamyslený. Vierka skoro prestala dýchať. Pokojnú tvár aj postavu by spoznala medzi tisícmi. Solídna výška, účes ako na vojnu a tá istá mierne rozkolísaná chôdza, čo poznala od študentských čias.
Zabudla premýšľať. Vrhla sa cez cestu, semafor jej síce žmurkol na žlto, niekto zatrúbil, ale mala pocit, že ide po cukrovej vate. Srdce jej bušilo tak, že by prebilo aj furmanovu fujaru.
Rastík! vyhíkla pri malom obchodíku.
On sa otočil. Nulová reakcia. Ani úsmev, ani zlosť. Prosto nič.
Viera? spýtal sa neutrálnym tónom, ako keď vám v banke povedia, že žiadosť o hypotéku je preposlaná.
Ten nezáujem bolela viac než lekárnička od zuba. Sedem rokov držaných slov sa prihlásilo s rachotom. Oči jej napuchli, hlas sa zlomil, slzy si išli svoje.
Rastík, ja… ja viem, že nemám právo tu stáť ani ťa hľadať, ale… zúfalo siahala po slovách, ktoré v slovenčine tu ešte neexistujú. Ja ťa stále ľúbim. Prepáč mi, prosím…
Kecala to pátosom kazateľky rýchlo, popletene, s pocitom, že ešte sekunda zbabelosti a už nikdy nevytlačí slovo. Obchvatila ho, vopchala tvár do jeho kabáta, akoby objatím mohla vypucovať všetky roky späť.
Rastislav však bol harddisk po formáte. Na sekundu možno zaváhal, akoby mu ramená povolili, no v zápätí recepčne odtiahol Vierku za plecia. V jeho očiach nehrala už žiadna konzumna pieseň mladosti iba chlad, kúsok tichej ľútosti a zamknuté city.
Choď preč, povedal jej tak ticho, že by to nerozhodilo ani sliepočku na dvore.
A ešte, keď si myslela, že je to maximum pohromy, schladil ju poslednou správou dňa:
Nenávidím, odsekol a v očiach sa mu zablyslo znechutenie.
Otočil sa a odišiel. Vierka ostala ako zapojený router po búrke. Ulice žili, autá trúbili, deti sa na námestí šmýkali na hrdzavom tobogáne. Nikto si nevšímal dievča s prázdnym pohľadom uprostred starého centra. A ona zase nevnímala nič okrem tichého ozveny krokov, čo mizli v diaľke.
S ťažkými nohami sa vliekla domov. Hlavu mala ako masť na koleno: žiadne plány, žiadne emócie, len tá hnusná bublina Rastíkových slov v ušiach, ktorá sa nedala vypnúť.
Doma sa posadila na stoličku k oknu. Mama, s pohľadom fundovaného psychológa prvej pomoci, len povzdychla, postavila čajník na typický bublavý plyn a sadla si vedľa dcéry. Žiadne otázky, žiadne výsluchy. Ako kedysi, keď Vierka prišla zo školy so zodratým kolenom alebo slzami po výtvarke.
Neodpustil, vydýchla Vierka, oboma rukami držiac teplý hrnček, akoby v ňom bola ukrytá posledná nádej východného Slovenska. Sledovala čaj, v ktorom sa letmo zrkadlili lampy a mama jej potichu hladila rameno, ako kedysi, keď svet spôsoboval modriny len na kolenách.
Ty si to vedela, šepla mama mierne, nie vyčítavo, ale s láskavým smútkom v očiach.
Vedela, prikývla Vierka, a v hlase mala vyčerpanosť závodného hokejistu na poslednom tréningu sezóny. Ale aj tak som dúfala. Trápne, že?
Nie až tak trápne, skonštatovala mama poloúsmevom. Vieš… sama si si zvolila tú cestu. Bolí to, lebo si Rastislava veľmi ranila. On potom… vieš, ako v Rozprávke o snežnej kráľovnej: už ho nič zohriať nevedelo.
Vierka sa oprela na stoličke a pred očami jej prebehli fotky zo siedmich rokov dozadu.
Vtedy bolo všetko jasné a nádherne jednoduché. Mala dvadsaťdva, bola plná predstáv, že svet na ňu čaká pri dverách obchodu s teniskami. Rastík bol jej kotva: jednoduchý, spoľahlivý, taký ten typ, čo nehovorí veľa, ale všetko robí naozaj. Skúšal si privyrábať na stavbe, diaľkovo dobiehal školu a túžil po vlastnom podniku. Vierku ale hnal pocit, že takáto neistota nie je pre ňu.
Snívala o stabilite, nie o bohatstve. Chcela pevné základy prácu, skromný byt, vlastnú budúcnosť pod taktovkou slovenských plánovacích diárov. Rastíkov svet jej pripadal príliš dynamický, samé brigády a večerné učenie… a potom ponuka od strýka do Bratislavy: práca, platba v eurách, veľký svet pri Dunaji.
Keď sa v Bratislave objavil Igor úspešný podnikateľ s egom veľkým ako Prievidzská elektráreň, s dvoma diplomami, luxusným autom a sebavedomím rovným národnému futbalovému tímu z roku 58 Vierka sa ani nenazdala a už pila prosecco na terase, kam v živote netrafí autobus 15.
Najskôr boli kytičky, potom večere v reštaurácii, kde jej účet pripadal cudzí ako čínske menu, a potom darčeky: šatka od Milana Rastislava, bižutéria z Dubaja, lodičky, čo nikdy nevládala obuť. A napokon pravidelné vyznania, že zaslúži viac, nemá si klásť limity a vyjsť z provincie.
A tak sa stalo, že si Vierka na trištyri prestala na Rastíka spomínať. Presnejšie mala pocit, že je pod jej úroveň, veď kto sa na Slovensku zmôže len na brigády a večnú nádej? Jedného dňa sa vrátila domov. Nie pre Ruslana. Nie pre objatie alebo vysvetlenie. Chcela ukázať, že už patrí inam do sveta francúzskych manikúr, luxusných brunchov a vlastných kľúčov na recepciu.
Do najlepšej kaviarne na námestí pálila v značkových šatách, kabelka s novým ceduľkami a na ruke prsteň, ktorým mohla konkurovať Popoluške. Sadla si, tvárila sa, že rozumie francúzskemu vínu, a s premršteným smiechom otočila pohár tak, aby jej Rastík určite zazrel. Keď vošiel, na sekundu sa ich pohľady stretli. V jeho očiach bola zmes: zaskočenie, bolesť aj urazená pýcha. Ale neodvrátila oči.
V tej chvíli sa cítila ako víťaz. Veď veď vyhrala život! Ale len čo on vyšiel z kaviarne, zasmiala sa naposledy, pozrela na lesklý prsteň a už jej to všetko pripadalo prázdne a divné. Ani ten najmodernejší francúzsky parfém nezakryl tichú pachuť toho, čo práve stratila…
***************************************
Výhra však bola kyslá ako jablko z prvej úrody. Igor sa síce ešte pár týždňov tváril ako gentleman: občas odviezol domov, ešte stihol kúpiť ďalšiu bižutériu. Ale potom… Z večerných komplimentov sa vytrácali slová, menili sa na poznámky: Už by si mohla začať viac na sebe makať, nie?, Prečo sa pri smiechu toľko kylíš? Je to nevkusné, Stretávaš sa ešte s tými zo Žiliny? Nie je čas nájsť si lepšiu spoločnosť?. Spoločné večere nahradili lakonické správy: Kúp niečo na seba, vymeň si to podľa vkusu.
Igor mizol z ich života ako zníženie DPH, domov prichádzal raz za týždeň, inokedy menej, a keď Vierka začala opatrne rozprávať, že ju trápi samota, našiel si vždy zámienku zahľadieť sa na mobil alebo do stropu:
Máš, čo si chcela. Čo ešte?
Vierka najprv hľadala výhovorky. Vraj má toho veľa v práci, alebo podnikanie je stresujúce. Ale v kútiku duše už dávno tušila, že je len polička na pýchanie luxusu, nie partnerka do života. Zvyšné šperky a kabelky jej prestali robiť radosť, šaty len viseli v skrini a návšteva reštaurácie bola viac za trest než za odmenu.
Tak unavená z predstierania, sklonila vždy večer hlavu k oknu, zahľadela sa na nočný život v Bratislave a ticho si šepkala jediné: A čo ak…?
Najťažšie boli tie večery. Dni, keď každý zvuk bytu pripomínal, ako veľmi je sama. Vtedy sa Vierkine myšlienky sťahovali späť do Žiliny. Spomenula si, ako Rastík držal jej ruku, aké mal smiešne drsné prsty z roboty a aký bol vždy úprimný a jednoduchý vo všetkom, aj vo svojich snoch a plánoch.
**********************************
Na tretí deň doma sa vybrala do starého parku. Pod rozkonáreným javorom ich niekdajšia lavička. Tam kecávali, smiali sa, Rastík raz povedal: Chcel by som dom s veľkými oknami, aby tam vždy svietilo slnko a bolo dosť miesta na šťastie. Zasmiala sa, brala to ako úlet. Dnes jej tie slová zneli inak ako opustený sen.
Zrazu: Vierka? Pred ňou stál Matej, spoločný kamarát s Rastíkom. Oči vytreštené, vzápätí však srdečný úsmev.
Čo tu? a v očiach radosť aj opatrná zvedavosť.
Len tak, na návštevu za mamou, pokúsila sa o nenútený tón, aj keď hlas sa jej trochu zachvel.
Pri lavičke s Matejom popri debatách dozvedela, že v meste je stále všetko po starom i po novom, ako to v slovenských mestách býva. Namiesto ľútosti jej dal šancu vyrozprávať sa a keď sa opýtal priamo na Rastíka, Viera cítila, že sa jej tlačia slzy.
Videla, priznala úprimne, včera. Nenávidí ma. Jednoducho… už nič nechce vedieť.
Matej si prisadol, chvíľu mlčal, potom zadíval dopredu.
Vieš, on sa dlho dával dokopy, keď si zrazu zmizla. Žiadny hovor, žiadna správa. Pre neho to bolo ako kosa na tie tvoje čerstvo skosené trávniky.
Vierka pritakávala, ale vedela, že ešte len teraz bolí povedať to nahlas. Viem. Bola to moja vina.
Matej pokrútil hlavou, ale moralizovanie si odpustil.
Veľa sa snažil zabudnúť. Mal aj iné dievča, ale nikdy to nebolo ono. Po tvojom návrate do kaviarne bol dosť zničený, bol som vtedy svedkom tej pohrebnej nálady.
Vierka vedela, čo to znamená: stalo sa, čoho sa obávala, jej hrdý návrat neznamenal revanš, ale len horšiu jazvu pre Rastíka. Chcela sa vyplakať, povedala len:
Ja už nežiadam, aby mi odpustil. Len nech vie ľutujem každý deň, že som to pokazila.
Matej sa na chvíľu zamyslel, potom ticho: On to asi vedieť nepotrebuje. Pusti ho. Vraciaš sa a je to len horšie. Po tvojom odchode bol na dne a teraz, keď si sa znova objavila… Ešte včera mi volal, úplne spitý na mol… Nenič ho znova.
Vierka stisla pery nič neodpovedala. V tej chvíli vedela, že je koniec všetkým pokušeniam vrátiť minulosť.
***********************************
Večer sedela pri okne, dívala sa na žlto-oranžové svetlá mesta, ktoré by z profilu mohli hrať v dobrom slovenskom filme. Skladala kufor. Mama na prahu vchodu, smutný, nežný pohľad: Dávaj na seba pozor, Vierka. Bozk, posledná vôňa bytu, a už je na ulici.
Na stanici si zobrala lístok späť do Bratislavy. V kupé medzi cudzincom a hokejistom, vlak sa pomaly kymácal von zo známeho mesta, pred očami jej mizla celá jej detská krajina: paneláky, basketbalové ihrisko, pekáreň… Všade, kde kedy niečo stratila alebo získala.
Tam niekde ostal chlapec, ktorému nestihla povedať zbohom.
************************************
Pol roka prešlo ako nič. Žije v Bratislave, práca, kamoši pri káve, všetko naoko ako predtým. Len vo vnútri niečo ostalo: už neuteká pred spomienkami, neskrýva sa za nové kabelky, drahé lodičky či nočné taxi s roztraseným šoférom.
Naučila sa každé ráno vstať, priznať si: áno, zbabrala som to, no aspoň sa môžem pozrieť sama sebe do očí.
Jedného večera, keď vyprážala rezeň a pátrala po utierke, jej pípol mobil. Neznáme číslo. Krátka správa: Ja ťa nenenávidím. Ale odpustiť nemôžem.
Vierka ostala sedieť. Srdce jej na chvíľu prestalo byť stredoslovenské a nateperilo sa do stavu tatranského ozvena. Chytila mobil, akoby cez sklíčko mohla zatriasť mostíkom medzi sebou a Rastíkom.
Nevedela, čo presne to znamená. Bola to nadpozemská komunikácia, alebo definitívne zbohom? No po prvý raz cítila, že tu predsa len ešte niečo je. Tenká, slabá niť spojenia. Že niekto, tam ďaleko medzi kopčekmi a túlavými psami, nezabudol.
Usmiala sa popod slzy. Úsmev bol nesmelý, trochu krivý, ako všetky vety medzi dvomi tichými. Ale skutočný. Možno raz ešte dohovoria. Možno si odpustia. Možno už nie spolu, ale s novým pokojom v duši.
A kým príde nový deň, zatiaľ jej stačí vedomie: niekto na ňu myslí. Niekde tam má stále časť svojej histórie. A niekedy zvlášť v tých ťažších večeroch to celkom stačí.
