Ja ťa nenávidím
Vlastne sa tu nič nezmenilo
Veronika nervózne žmolila okraj rukávu, kým zízala z okna taxíka. Za sklom sa mihali ulice, ktoré poznala odmalička tie isté, po ktorých behala so Štefanom, smiala sa a dohadovala nepravdepodobne veľké plány o spoločnej budúcnosti. Sedem rokov… Celých sedem rokov bola preč z domu.
Tak, sme tu, ozval sa vodič, čím ju vytrhol z nostalgie.
Taxík sa ladne zastavil pred starým panelákom. Veronika automaticky skontrolovala mobil, vytiahla peniaze, zaplatila v eurách, vystúpila a na sekundu sa zastavila na chodníku s deravým asfaltom. Nadýchla sa vzduchu rodného mesta. Bol iný nie taký, ako ten vo veľkej Bratislave, kde už bývala. Tu každý pach, každé ozveny hlasov, dokonca aj ten typický vzdialený klapot áut, prebúdzali v nej niečo schované hlboko v duši. Vzduch páchol čerstvo pokosenou trávou zo susedného parku, trochu aj teplým pečivom z malej pekárne na rohu, ale hlavne niečím, čo sa dalo nazvať len jedným slovom: domov. Srdce jej z toho zvláštne stiahlo zabolelo a zároveň zahrialo, ako keď máte radosť aj strach z toho, čo vás čaká.
Bola doma len na pár dní. Formálne preto, aby pomohla mame vybaviť všetky tie nekonečné papierovačky. Ale v skutočnosti tu bola ešte pre niečo… alebo pre niekoho. Chcela vidieť Štefana! A ktovie možno sa jej život úplne zmení.
Vedela, že býva len o dve ulice ďalej. Nešpehovala ho ani nestalkovala na facebooku. Len čo-to prebehlo konverzáciami s kamarátmi. Počula už, že menil prácu, že teraz má super flek, že má novú garsónku a že matku si vzal k sebe ako správny slovenský syn. Vždy, keď o ňom počula, si ho predstavila. Ako asi vyzerá, čo robí, na čo myslí Ale rýchlo tie predstavy zaháňala. Veď nie je tínedžer, čo má čas rozjímať a snívať.
**********************
Na druhý deň sa vybrala do mesta. Bez plánu, bez cieľa len tak, nasávať atmosféru námestia, popozerať obchody a na chvíľu sa opäť cítiť súčasťou svojho malého vesmíru. Kráčala pomaly, sem-tam zastala pri výklade, usmiala sa nad tým, čo si pamätala: tu predávali krikľavé Bravo, tam je stále tá lavička zo strednej pri fontáne, tu zmrzlináreň, v ktorej si vyliala kávu na blúzku, keď mala osemnásť a hrala sa, že je dámou.
A práve vtedy ho zbadala.
Štefan prechádzal po druhej strane cesty. Nevidel ju pozeral pred seba, ruku vo vrecku, typicky zadumaný. Veronika ostala stáť. Všetko sa jej vnútri otočilo, zabudla dýchať. Vyzeral presne rovnako! Ani centimeter dole, ani vlas inak, stále tá mierne lenivá chôdza a ten úškrn, ktorý bol vidieť iba v správnom uhle svetla.
Zachovala sa ako typická Slovenka keď už, tak všetko! Vrhla sa cez prechod, semafor svietil oranžovo, niekto zatrúbil, ale ona to všetko ignorovala. Srdce jej búchalo, že by ho počul aj sused z tretieho.
Štefan! zvolala, keď ho dobehla pri potravinách.
Hlas sa jej zachvel. Vôbec netušila, že je nervózna natoľko. Obrátil sa k nej… a nič. Ani nadšenie, ani pohoršenie. Absolútne neutrálne.
Veronika? povedal pokojne. Tak, že si človek pripadal ako úradná zásielka, nie dávna láska.
Ten tón suchý, bez úsmevu bolel viac ako všetky výčitky sveta. Všetko, čo v nej sedem rokov bublalo, vyletelo von za dve sekundy. Slzy sa jej nahrnuli do očí, hlas sa jej triasol.
Števo, ja… viem, že som to zbabrala, vychŕlila. Nemám právo sa ti ani priblížiť, ale chcela som hlas sa jej zlomil na prapodivné kombinácie smiechu a plaču. Milujem ťa! Stále Prepáč mi… prosím.
Hovorila rýchlo, popletene, ako keby, ak sa zastaví, už nevyjde ani slabika. Všetky tie vety, čo mala pripravené, sa v tom strese vyparili, ostalo len milujem ťa a odpusti mi.
Oblapila ho, pritúlila sa mu k hrudi, akoby tým objatím mohla zlepiť čas o sedem rokov späť. V tej chvíli pre ňu prestal existovať svet iba jeho teplo a posledná šanca zachytiť niečo, čo zrejme dávno zmizlo.
Štefan hneď neodstúpil. Na zlomok sekundy sa jej zdalo, že sa pohol, že jej snáď objatie opätuje. Mala pocit, že ešte nemusí byť všetkému koniec. Ale trvalo to len sekundu potom pevne chytil jej ramená a jemne, no nekompromisne ju posunul od seba. Sklenený pohľad, žiadna emócia. Pred ňou už nestál ten veselý chalan zo strednej, ale dospelý chlap, ktorý si vystaval okolo srdca betónové bratislavské obchvaty.
Zmizni, šepol jej do ucha.
Taký chlad, že aj mrazy vo Vyhniach by závideli. Ako by bola len ďalšia tvár z davu, nič viac.
Nenávidím, dodal ešte tichšie, a v očiach sa mihol pohŕdavý tieň.
Obrátil sa a odišiel, ani sa raz neobzrel. Veronika tam stála s výrazom miliónového jackpotu bez tiketu. Mesto žilo ďalej ľudia sa ponáhľali, autá trúbili, deti sa smiali v parku, starké sa hádali o voľné miesta vo Volkswagene Ale ona to nevnímala.
Len odznievajúci zvuk jeho krokov a vlastný dych raz tichý, raz zalapanie po vzduchu. Každá sekunda bolestne dlhá, až mala pocit, že je to koniec sveta. Navždy.
Vydala sa pomaly domov. Nohy ako z olova, hlava prázdna, len echo jeho slov v ušiach. Keď vošla k mame, nebola schopná povedať jediné rozumné slovo. Len si ticho sadla, civela z okna, čo sa hrá na televízor pre chudobných. Mama zbadala jej zaplakanú tvár, trpký pohľad, nepýtala sa nič. Iba prevrátila oči dohora, povzdychla si, zapla rýchlovarnú kanvicu a pripravila čaj. Táto mama-rituálna všednosť bola v kontraste s jej vnútrom, ale práve tá drobná obyčajnosť jej trochu vrátila stabilitu.
Neodpustil mi… zašepkala Veronika a zvierala horúci hrnček. Para ju pálila na líci, ale čo aj tak už horela po celom vnútri.
Mama si k nej prisadla, pohladkala ju po pleci. Ten pohyb poznala už od čias, keď súťažili s deckami kto si roztrhne pančušky skôr. Zrazu bola znova malá, musela priznať, že všetko sa krúti dookola.
Veď si predsa vedela, že to tak bude, povedala mama ticho, nie ako výčitku, ale ako fakt.
Vedela, prikývla Veronika. Hlas mala pokojný, ale vnútri úplne prázdno. Ale dúfala som. Asi dosť naivne, že?
To nie je naivné, pousmiala sa mama. Len si si vybrala. A veľmi ho to zranilo. Vieš, on potom bol jak ten náš slovenský Kajko z rozprávky. Srdce z ľadu, nik sa k nemu nedostal.
Veronika hlboko vzdychla, posunula hrnček preč a oprela sa o operadlo. Pred očami spomienky spred siedmich rokov.
Vtedy sa zdalo všetko jednoduché. Mala dvadsaťdva budúcnosť bola zlatá baňa, všetko bola hračka. Pri nej stál Štefan dobrý, spoľahlivý, nikdy veľa nemlátil pantomímou, ale vždy pomohol či podržal. Nebol nikdy magor, čo by recitoval poéziu pri splne mesiaca, ale jeho skutky hovorili dosť.
Ale… Život v realite nie je rozprávka ani slovenská telenovela. Štefan robil za murára, popri tom si diaľkovo dorábal vysokú a sníval o vlastnej firme. Plány mal veľké, seriózne a jeho smelé odhady však vyžadovali čas a toho Veronika nemala. Chcela nie bohatstvo, ale aspoň predvídateľnosť, pocit bezpečia a istoty, že keď príde štvrťrok, nebude žiť len na rožkoch a minerálke.
Takže keď jej strýko z Bratislavy ponúkol prácu vo firme, kývla bez rozmýšľania. Zelená karta do sveta stability.
Bola tu ešte ďalšia, menej poetická pravda. Keď sa presťahovala do Bratislavy a zabývala sa v open spaci, objavil sa Peter. Dvojnásobne starší biznismen, ktorý vedel, kde má žena parkovacie miesto aj dušu. Spoznali sa náhodou na porade. Peter bol rýchly, pohotový, posadil si ju k sebe, nadhodil chatrný vtip, rozprával sa, vypytoval. A postupom času začínali kytičky s lístočkom Pre najkrajšiu, pozvania do reštaurácií, na koncerty, na výstavy, do divadla, darčeky, ktoré si dovtedy nevedela ani poriadne predstaviť: hodvábna šatka, decentný šperk, lodičky na opätku. Peter bol ako Tesco všetko, čo si zmyslela, mal na sklade.
Veronika najprv odmietala. Ale Peter zmierlivo útočil, brával to len ako pozornosť, smial sa a obdivoval ju úprimne za jej šarm a myšlienky. Postupne podľahla. Nový život v žiari bratislavských reflektorov ju strhol: večere v sushi baroch, jazdy cez Euroveu taxíkom, obchody, kde ceny začínajú tam, kde v Lidli končia.
A začali spolu chodiť. Nie preto, že by bola paf, ale preto, že jeho svet ponúkal pohodu a nula problémov s účtom alebo lízaním topánok v robotníckej dielni. On bral všetko na seba, doma mohla piecť piškót, ale aj liečiť mindráky luxusom.
Taký život sa jej hodil. Zabudla na úbohého Štefana aj na jeho večné snenie o vlastnej firme. Mala novú identitu, dokonca si dovolila pohŕdať chalanom z paneláku a vyhlasovať, že so Štefanom by nikdy nič nedosiahla.
Raz Veronika prišla na návštevu do starého mesta. Nie preto, aby si s ním niečo vysvetlila. Chcela mu ukázať, že už nie je tá neistá baba z Košíc. Pripravila sa dôkladne vybrala si štýlovú kaviareň, obliekla si drahé šaty od Petra, na ruke jej žiaril prsteň ako štartér na Škode Fabia. Čakala naňho s výrazom pozri, čo si stratil.
Keď Štefan vošiel, zachytila jeho zmätený pohľad. Snažila sa tváriť, že to je víťazstvo. Do oka sa jej však dostala osamelosť skrytá pod mejkapom a vtipnou konverzáciou s Petrom. Rozprávali sa, hrali na víťazov aj porazených, až zrazu kaviareň stíchla a zistila: je jej jedno, čo má na ruke. V tom šperku žiadnu výhru nenašla.
**********************
Nadšenie trvalo polroka. Potom sa Peter zmenil na slovenského Robocopa: už žiadne oduševnené ako bolo dnes? teraz glosoval asi by si mohla schudnúť, alebo prečo sa tak nahlas smeješ? To nie je noblesné. Plné reštaurácie a SMS-ky Vyber si kabelku sama nahradili kvety a drobné radosti.
Cítila sa len ako dizajnový doplnok k jeho luxusnému autu. Večery trávila pri Netflixe s pohárom vína. Keď sa pokúsila navodiť konverzáciu vo dvojici, trápil sa s mobilom a prevracal oči: Dostala si, čo si chcela. Čo viac?
Presviedčala samu seba, že má stres, je to fáza, atď. Lenže vo vnútri vedela: preňho je už minulosť, pre ňu chyba. Krutá chyba.
Aj šaty v šatníku akosi stratili pôvab, šperky chladli v skrinke, vôňa drahého parfumu jej bola ukradnutá. Sedela v luxusnom bytíku, vonku tie isté Košice, akurát ona už nie doma.
Najhoršie na celej paráde boli prázdne myšlienky: A čo ak? Ale na to si radšej netrúfala odpovedať. To by znamenalo priznať, že sa zle rozhodla a najmä, že zradila jediného dobrého chlapa, ktorý ju bral aj s jej chybami.
Cítila sa osamelo, prázdno, ako Slovak na českých diaľniciach stlačená v krajine, ktorá jej nikdy nebude patriť. Po večeroch myslela na Štefana, na jeho pracovité ruky, úprimný úsmev, úvahy o budúcnosti žiadne balamutenie, len skutočná viera.
************************
Na tretí deň doma to už musela celé predýchať v parku, kde kedysi sedávali. Tá istá lavička pod javorom, kde snívali o dome so slnkom aj cez zimu a kde bude stále plno svetla a radosti. Keby vtedy vedela, čo tie slová pôjdu časom po pamäti
Stála, zhlboka dýchala, keď zrazu začula hlas:
Veronika?
Obrátila sa. Stál tam Tomáš, ich spoločný kamarát. Vyzeral úprimne prekvapený, zároveň rád, že ju vidí.
Tak toto som nečakal, usmial sa. Ako sa máš?
Chvíľu sa trápila, ale napokon vymáčkla:
Celkom ide to prišla som za mamou.
Tomáš prikývol a ukázal na lavičku, kam by aj prezident sadol, keby v Košiciach býval:
Prisadneš? Práve sa prechádzam a aspoň mám s kým pokecať.
Prisadli si, Tomáš plynulo opisoval novinky z mesta nové ihrisko, zrušená lekáreň, štrajk učiteliek… všetko, čo život v stredne veľkom meste obnáša. Jeho pokojná reč Veroniku trochu upokojila. Nevedela, či sa má smiať, či plakať. Ale bola rada, že má spoločnosť.
Po chvíli, pri pohľade na padajúce listy, Tomáš spustil:
Stretla si už Štefana?
Veronika zízala na zem. Spomenula si na včerajšiu potupu, jeho pohŕdavý pohľad, tie chladné slová.
Áno, včera, priznala.
Tak čo? opýtal sa ticho Tomáš.
Už ma nechce ani vidieť, ledva vytlačila. Doslova mi povedal, že ma nenávidí.
Tomáš len vzdychol, sklonil hlavu.
Vieš, dlho sa z toho nespamätal. Len si zmizla. Žiadny hovor, žiadna SMS-ka. Preňho si bola ranou pod pás, povedal bez kriku, ale vážne.
Veronika to vedela, ale počuť to nahlas bol iný level obžaloby.
Viem, šepla. Spravila som kravinu.
Tomáš nevyčítal, len pokrčil plecami a pokračoval:
Pokúšal sa na teba zabudnúť. Dokonca s jednou aj začal chodiť, ale nič z toho. Včera, keď ťa zbadal ešte celý večer pil a vysypal sa mi do telefónu. Fakt ho nechaj žiť. Je zbytočné to zase otvárať.
Veronika chvíľu lapala po dychu, snažila sa nevybuchnúť do plaču. Pochopila, že len znovu rozdrásala staré rany. Chcela splatiť dlh, ale možno spôsobila ešte horšie.
*************************
Večerom sedela pri okne v maminom byte. Mesto žiarilo žltými, modrými, bielymi svetlami. Prázdno. Uvažovala, kam by sa bola život uberal, keby bola zostala. Možno by bývali v jednoizbáku na sídlisku, robili kompromisy, užívali drobnosti a zasmiali sa nad nezaplatenou faktúrou. Ale útek z Košíc za čiary stability, to zobrala šancu ich spoločnej mince.
Na ďalší deň odišla. Balila ako na pohreb, nie ako na výlet. Mama stála vo dverách a mala v očiach tú známu, slovenskú nič ti nepoviem, ale viem všetko.
Dávaj si pozor, povedala napokon. Veronika ju pobozkala, poriadne si zafixovala vôňu domova, a potom zmizla.
Na stanici si kúpila lístok do Bratislavy. Dva dni v kupé, medzi cudzími babkami, s termoskou kávy ideálny čas na premýšľanie.
Cesta sa vliekla, vlak sa kolísal, a ona neodtrhla pohľad od okna. Ešte naposledy mestečko, sídlisko, škôlka, pekáreň… A niekde tam bol stále on chlap, ktorému už nikdy nebude môcť vysvetliť, prečo ušla.
*************************
Prešlo pol roka. Veronika žila v Bratislave, robila, hrala sa na dospelú medzi kolegami pri lattéčku, podľa potreby sa usmievala. Zvonku ten istý život rutinné chaosy, vnútri však niečo puklo. Prestala utekať od minulosti; bola to už len bolestivá súčasť, ktorú začala prijímať.
Naučila sa ráno sa zobúdzať s myšlienkou, že niečo pokazila, a že to už netreba rozpitvávať stále dokola. Dalo sa to zvládať, dýchať, dokonca znovu plánovať, aj bez zbytočných ilúzií.
Až raz, keď doma varila lečo (slovenská klasika na krízu), jej pípne mobil. Nové číslo. Krátka správa:
“Ja ťa nenávidím. Ale odpustiť nedokážem.”
Veronika ostala stáť ako priklincovaná. Mobil zvierala v ruke, srdce jej na chvíľu zamrzlo, potom rozbehlo na závod. Sadla si na kuchynskú dlažbu a pritúlila telefón, akoby cez neho mohla ucítiť tep iného človeka. Človeka, ktorý ešte stále niekde tam myslí na ňu.
Nevedela, čo to presne znamená koniec alebo ďalšiu nádej. Ale po dlhej dobe mala pocit, že sviňa nádej ešte žije: je slabá, uzimená, ale ešte neumrela.
Usmiala sa cez slzy, neisto, ale naozaj. Možno to nie je koniec. Možno o pár rokov sa stretnú, prehovoria, rozumejú si a nebudú musieť nič predstierať. Možno nie spolu, ale už aspoň pokojne.
A dovtedy? Stačilo jej vedieť, že niekto tam ju nevníma len ako chybu minulosti, ale ako súčasť svojho príbehu.
A to aspoň zatiaľ stačilo.
