Ja ťa ne-nenávidím
A pritom sa vlastne nič nezmenilo…
Vierka si nervózne pohrávala s okrajom rukáva a zízala z okna taxíka. Za sklom sa mihali dôverne známe bratislavské ulice tie isté, po ktorých ešte kedysi utekala s Romanom, smiala sa s ním a plánovala si spoločnú budúcnosť. Sedem rokov… Už sedem rokov nestála nohou doma.
Sme tu, ozval sa hlas taxikára, načisto zrušil jej zamyslenie.
Taxík mäkko zastavil pred vchodom paneláka, ktorého fasáda poznala naspamäť. Vierka reflexne skontrolovala mobil, vybrala dvadsať eur, zaplatila a vykročila z auta. Dvere sa za ňou zabuchli, stála v tichu, hlboko sa nadýchla. Vzduch domoviny To teda bol iný vzduch ako v tej betónovo-sklenenej džungli, kde už roky žila. Všade tu bolo cítiť čerstvo pokosenú trávu z blízkeho parčíka, vo vzduchu sa miešal pach čerstvého pečiva z pekárne na rohu a ešte… niečo, čo by dokázala opísať jedným jediným slovom: domov. Z tej kombinácie sa jej srdce na moment stislo: bolelo aj šteklivo hrialo, akoby sa naraz tešila i bála toho, čo príde.
Zdržala sa na pár dní formálne kvôli mame, aby jej pomohla s úradmi, kde bol papier postrachom a tlačivo večným spoločníkom. Chcela sa poprechádzať po tých miestach, ktoré nikdy celkom nevybledli z jej pamäti. No kdesi v útrobách duše zasyčala iná túžba možno tá hlavná. Veľmi chcela znova vidieť Romana! A ktovie hádam sa jej život pohne…
O Romanovi vedela len toľko, koľko jej večne ukvapkaní priatelia stihli mimovoľne prešľapnúť v správach, ktoré ani nevytiahla z nich napriamo. Že má novú super robotu, že kúpil byt, že si domov dotiahol mamu… Pri každej takejto hláške si na chvíľu predstavila, ako asi teraz vyzerá, čo robí, o čom premýšľa. Rýchlo tie myšlienky odohnala; nedôverovala im. Dovoliť im usadiť sa naplno v srdci znamenalo spustiť lavínu…
*****
Nasledujúci deň sa Vierka rozhodla vyraziť do centra. Žiadne plány, len dýchať bratislavskú atmosféru, okukať staré známosti medzi vitrínami a cukrárňami, zistiť, či ešte všetko sedí tam, kde si to pamätá. Kráčala pomaly, do okna trafiky nakúkala skoro až sentimentálne, keď si spomenula, ako si tu kupovala komiksy. Tam lavička, kde s kamarátkami mlátili rozumy po škole. Tu kaviareň, kde jej prvýkrát vyfučalo cappuccino do novučičkej blúzky.
A v tom ho zazrela.
Roman kráčal oproti, cez cestu. Nevšimol si ju zalesknutý v myšlienkach, s hlavou troška sklonenou. Vierka zamrzla. Na sekundu zabudla dýchať: Nepochopiteľné, ešte stále vysoký, tá istá pomalá, ležérna chôdza, ktorú si pamätala od strednej. Silueta, gestá, dokonca i účes.
Neuvažovala hodila sa cez cestu, až jej tínedžerský reflex vyrazil dych. Semafor blikal na oranžovo, auto zatrúbilo, ona išla hlava-nehlava. Srdce jej tĺklo ako po štvrtom espressu.
Roman! vykríkla, keď ho dostihla pred obchodom.
Ten hlas jej preskočil o oktávu netušila, ako vnútri panikári. On sa otočil a… nič. Žiadna radosť, žiadna urazená dráma. Prosto nič.
Vierka? povedal potichu, vyrovnane, skoro ľahostajne.
Ten tón bez výčitky, bez vzletu či zlosti zasiahol silnejšie, než čakala. Všetko, čo sedem rokov stláčala v sebe, vyšľahlo ako borovička z fľaše. Oči zvlhli, hlas sa zlomil a už sa nedalo zastaviť.
Roman… ja… veľmi to mrzí, s útržkami slov a slzami vyhŕkla, ja viem, že nemám právo sa na teba ani pozerať, ale ja… rozvzlykala sa, pokúsila sa spamätať, ale slzy tiekli, a už ich nestierala Ja ťa stále ľúbim. Prosím, prepáč mi. Prosím!
Chrlila to na neho, popletené, rýchlo bála sa, že ak sa zastaví, už nevyriekne nič. V hlave mala hurikán, ale von pustila len to hlavné: slová, ktoré tam zastrčene driemali roky.
Objala ho, naplno sa mu pritlačila na hruď, akoby tým pohybom mohla reštartovať sedem rokov dozadu. V tej chvíli pre ňu neexistoval ani dopravný podnik, ani rozbehnutá Bratislava iba jeho telo a šialená nádej, že sa jej objatie dočká odpovede.
Roman sa hneď neodtiahol. Na sekundu mala pocit, že povolil plecia mu klesli, ruky akoby naznačili pohyb späť. V tom momente sa v nej rozsvietila iskierka: možno sa dá niečo zachrániť, možno ešte im osud nepovedal posledné nie…
Ale chvíľa vyfučala. Roman jej chytil ramená a jemne, no rozhodne ju od seba oddialil. Jeho tvár pokojná, tvrdá, chladnejší pohľad ako decembrové ráno. Z chalana, s ktorým bláznila po letiskách budúcnosti, už nezostalo nič. Bol tu muž, ktorý city hneď tak nevypustí.
Choď preč, zašepkal jej do ucha.
Povedal to potichu, sucho ako by pre neho mala hodnotu vianočného letáku. Proste cudzí človek.
Nenávidím, dodal po sekunde a teraz to prvýkrát naozaj zažiarilo: čisté opovrhnutie.
Otočil sa a kráčal preč. Vierka stála, ako keby dostala šupu pareniskom. Svet okolo bežal ďalej típek vytáčal električku, deti šantili na ihrisku, niekto už vyberal sortiment v pekárni. Len ona stála a svietila do prázdna.
Ostalo jej len tlmené echo jeho krokov a vlastné rozdychované vzlyky. Každá sekunda sa vliekla ako pondelkový ráno, hlavou jej znelo jediné: Toto je koniec. Navždy.
Vláčila sa domov ako balvan; nohy akoby išli proti nej, všetko na autopilotovi. Hlava prázdna, len dozvuky slov, ktoré naposledy počula.
Keď dorazila do bytu, neotravovala s vysvetľovaním prešla, sadla si na stoličku a civela do okna. Mama jej tvár zbehla, nekládla otázky len si nevýrazne vzdychla, očividne presne toto očakávala, a šla postaviť kanvicu. Vonia čaju, bublanie vody, všetko to bolo tak bežné, že jej to pripadalo až škodoradostne neskrývané vzhľadom ku chaosu v jej duši.
Neprešlo mu to, zachrapkala Vierka s čajom v rukách. Teplá para jej štekliť nos, no nesledovala ju. Prsty zovierali hrnček, akoby držali posledný zmysel, pohľad stále utečený vo farbe čaju.
Mama si prisadla, pohladila ju po pleci. Jemne, dlhoročným gestom presne tým, ktorým ju hladkávala po poranených kolenách. Tento starý, láskavý pohyb ju rozložil zrazu bola zasa malá Vierka s veľkým svetom a malými problémami.
Veď si čakala, že to bude takto, povedala mama potichu, skôr so zvláštnym zmierením.
Čakala, prikývla Vierka, s tichom v hlase, akoby tú vetu prežúvala v sebe už večnosť. Ale dúfala som. Smiešne, že?
Nesmiešne, jemne namietla mama. Ale… sama si sa tak rozhodla. Romanovi si ublížila dosť. Dlho sa z toho nevedel vyhrabať… Bol ako Mišo z malej princeznej. Nikto už neotepľuje ľad okolo jeho srdca.
Vierka si vzdychla, položila šálku, oprela sa o stoličku a pred očami jej nabiehali staré scény spred siedmich rokov.
Vtedy sa jej zdalo všetko jednoduché. Mala dvadsaťdva, budúcnosť bola festival plánov a prekážky len epizódy v sitcomoch o dospelých. Roman dobrák, ktorý síce nemal dary reči, ale pomoc ponúkal vždy. Pri ňom mala pocit bezpečia.
Lenže Roman robil na stavbe. Popri tom vyštudovával večernú školu, sníval o vlastnej firme. Mal plány, ale vyžadovali čas. Vierka čakať nechcela.
Netúžila po luxuse, len po istote; chcela mať istotu z čoho žiť, kde bývať, šancu plánovať. Pri Romanovi bolo všetko neisté: samé brigády, škola, sny, ktoré stále boli len snami.
Keď jej ujo zo Žiliny ponúkol prácu vo svojej firme v Bratislave, neváhala. Bola to šanca a šanca sa neodmieta.
No bol tu aj iný dôvod na ktorý by najradšej zabudla. V rovnakom čase, čo sa zamestnala v firme strýka, sa jej do života pritmolil Igor. Starší podnikateľ, hotový majster sveta, dvakrát rozvedený, voňal úspechom. Spoznali sa na firemnej akcii Vierka v trápne nových šatách, on všadeprítomná postava pri barovom pulte. Sypal jej k nohám kytičky (nie tých trápnych pívónií, ale pekných, s kartičkou pre najkrajšiu), viedol ju do reštaurácií, kde by ju inak ani menu pustiť nechceli, ťahal ju na výstavy, kam by sama nikdy nevmestila krok.
Najprv bola z jeho darčekov v rozpakoch ale Igor vždy s úsmevom hrnul: Veď si to zaslúžiš, si úžasná, prijmi to od osudu! A zrazu sa ocitla v inom svete: večere, taxislužby, kabelky bez sledovania cienovky. Najprv sa bála ale čím viac žiarila, tým viac zabúdala na zamilovaného Romana. Potom ho už aj pohŕdala, presne, ako to niekedy býva Roman predsa nikdy nič nedokáže, musí sa snažiť viac.
Raz sa vrátila domov. Nie preto, aby Romanovi vysvetlila svoje rozhodnutie alebo kvôli ospravedlneniu ale preto, aby sa mu pochválila. Mala potrebu ukázať svoj nový level, chladne demonštrovať, aký správny bol jej krok. V ytuningovaných šatách a s kabelkou od Igora si sadla do kaviarne, kam Roman po práci občas chodil. Keď vošiel dnu, zasmiala sa až teatrálne, aby ho pichla. On sa pozeral zmäteno, ona pohľad vydržala.
V ten moment jej to pripadalo ako víťazstvo. On odkráčal a jej smiech stretla samota pozerala na svoje prstene, šaty i milenca vedľa, a nevedela: Stálo to vôbec za to?
*****
To víťazstvo bolo trpké, čo si priznala až časom. Igor najprv pokračoval v štýle štedrého baróna: kvety, reštaurácie, komplimenty. Ale postupne jeho záujem vychladol ako pondelkové espresso. Najprv len detaily: menej pozornosti, viac povinností. Potom prišli výčitky na vzhľad: Nemala by si sa trochu viac udržiavať?, na spôsob reči: Načo sa tak smeješ? To je nevkusné, na kamarátov: Zasa tie tvoje dedinské známosti? Nemyslíš, že je čas na iný kruh ľudí?
Začal miznúť na dni, týždne, nechával Vierku osamote v noblesnom, chladnom byte. Nech robila čo chcela, on jej odkázal: Dostala si, čo chcela. Čo ešte potrebuješ?
Vierka sa nútila veriť, že má len stres, že je to prechodná kríza. Ale v hĺbke vedela, že pre Igora je už len ďalšou zaujímavou vecou hračkou, ktorá keď prestane baviť, stráca cenu.
Tolerovala tiché výčitky, jeho neprítomnosť, jeho chlapy pohľady. Dlhé noci bola sama, roky popierala pravdu že sa pomýlila. Ak to priznala, musela priznať aj to druhé: že jediný človek, ktorý ju naozaj miloval Roman s mozolnatými dlaňami a svojím tichým snívaním bol jediný, komu za to naozaj stálo zostať.
A zrazu už ani kabelky, ani šaty, ani žiadny parfum nemali význam. Len často s pohľadom v okne, sledovala ľudí a rozmýšľala: Čo ak by…? Vzápätí myšlienku udušila, lebo hneď nasledoval otáznik bez odpovede: A čo teraz?
V tých tichých večeroch, keď svetlo v byte zablikalo do prázdnej nestráženej diaľky, Vierka zistila: všetka istota bez milovaného človeka nestojí ani za povestný pražený rožok.
Rozmýšľala o Romanovi. O jeho teplých, ubitých rukách a úprimnom úsmeve, ktorý sa nepredával ani nelíčil. Ako hovoril o budúcnosti bez veľkých rečí, len tak stratég, ktorý verí, že spolu to zvládnu. A pri ňom vedela, že aj tá neistota stálo za to.
*****
Tretí deň pobytu sa vybrala do ich starého parku. Tu lavička pod javorom tam sedávali, rozprávali o živote, snívali. Spomenula si, ako jej Roman, keď padali listy, raz povedal: Vieš čo, ja raz chcem dom. S veľkými oknami a plný slnka. A aby tam bolo svetlo a šťastie. Vtedy sa len usmiala dnes to znelo smutne, stratené.
Nadýchla sa, v tom zacítila známy hlas:
Vierka?
Obrátila sa. Pred ňou stál Peťo spoločný kamarát s Romanom. Vyzeral prekvapene, no potom sa usmial.
Nečakal som ťa v meste, usmial sa kútikom úst. Ako žiješ?
Vierka chvíľu hľadala vhodnú odpoveď, podarilo sa jej vytlačiť celkom normálnu úsmev:
Celkom dobre. Prišla som navštíviť mamu.
Peťo prikývol, nenaliehal, navrhol lavičku blízko ich javoru:
Nesadneš si? Aj tak som rozmýšľal, kam ďalej.
Sadli si. Peťo rozprával o novinkách, nových smiešnych spoluobčanoch, čo sa v meste usadili, akoby sa nič nemohlo pokaziť. Jeho hlas bol pokojný, až Vierku prestali škrieť spomienky skoro. Myšlienky jej však stále skákali starými ulicami.
Peťo sa napokon opätovne spýtal už celkom pokojne, bez dramatizácie:
Videla si Romana?
Vierka sklopila oči, pohľad prešmykol po listoch. Neodpovedala hneď spomienky na včerajšie chladné odmietnutie boli až príliš živé. Nakoniec potichu povedala:
Áno. Včera.
A?
Nechce ma ani poznať, priznala, hlas mala strohý, no v ňom sa ozývala poriadna únava. Myslím, že ma nenávidí.
Peťo si prehodil ruky cez kolená, chvíľku sa díval do parku, zvažoval slová, potom potichu povedal:
Vieš, dosť dlho sa z toho dostával. Proste si zmizla, Vierka. Žiadny odkaz, žiadne vysvetlenie. Pre neho to bol poriadny podraz.
Vierke sa zovreli prsty, v hrdle cítila hrču. Vedela to, ale počuť to od druhého je niečo celé iné.
Ja viem, šepla, stále sa nedokázala pozrieť do očí. Je to moja vina.
Peťo nepustil lamentácie. Povedal len potichu:
Snažil sa zabudnúť. Mal aj iné známosti, ale vždy to akosi skončilo… odmietol všetkých. Povedal, že ťa nikdy neprestane ľúbiť. Po tvojom návrate na bielom koni bol akoby zaseknutý… včera mi volal opitý tak, ako ho už dlho nik nevidel. Nevracaj sa, robíš mu zle.
Vierka len stisla pery, ale neprotestovala. Peťo mal pravdu. Jej nečakané objavenie len pošúchalo staré rany, ktoré sa už dávno zaceľovali. Chcela sa vykúpiť lenže možno len zväčšila jeho bolesť.
*****
Večer sedela v okne u mamy, sledovala, ako sa mesto rozžiari tými jeho svetielkami festivalu. Myšlienky krúžili čoby keby, čo ak by bola zostala, čo ak by podporila Romanove plány, čo ak by boli rozosmiali každý malý problém a vypestovali hrdosť. Žiaľ, na minulosť je aj v Bratislave kratučká späť šípka.
Na druhý deň balila pomaly, mama v dverách ticho pozerala s tým typickým materským smútkom: žiadny príkaz, len ľútosť, že dcéra zas odchádza.
Dávaj na seba pozor, povedala, keď Vierka stála s kufrom v dverách.
Vierka prikývla, pobozkala ju na líce, privrela oči, vdýchla domáci pach a vyšla.
Na stanici kúpila lístok do Bratislavy aby mala čas premýšľať. Cesta v rýchliku, pár cudzích cestujúcich, možno jej pomôže pochopiť, kam teraz vlastne ide.
Vlak sa pohol, reliéf mesta sa míňal za sklom. Paneláky, detské ihriská, pekáreň s tou istou žltou tabulou, ľudia s taškami, babky s dáždnikmi aj za slnečného počasia. Všetko obyčajné, a predsa vzdialené.
Tam niekde medzi tými panelákmi žije človek, ktorého ľúbila najviac. Človek, ktorý jej nikdy nestihol povedať zbohom. Teraz je preč a veľmi dobre to chápe…
*****
Ubehlo pol roka. Vierka žila v Bratislave, pracovala, stretávala sa na káve s kamoškami, odpovedala na otázky kedy prídeš a čo nové. Navonok všetko po starom, no vo vnútri… bez klamstva, bez skratiek už sa prestala hnať pred minulosťou. Prijala, že spravila chybu, nevyhýbala sa bolesti a každodennému ľútostnému prepáč.
Naučila sa vstávať s vedomím, že život ide ďalej. Že urobila som, čo som urobila bolo to zlé, ale čas už nenatočíme naspäť. Aspoň ju to naučilo dýchať, neprepadať panike a nenechávať sa zváľať výčitkami.
Jedného večera, keď práve rezala do karfiólovej polievky, pípne jej mobil. Neznáme číslo. Jedna krátka správa: Ja ťa ne-nenávidím. Ale odpustiť nedokážem.
Vierka zamrzla. Prsty jej zovreli telefón, srdce na sekundu zastalo potom ju zalialo teplo na spôsob júnovej noci. Posadila sa na zem, mobil si privinula na hrudi, akoby cez neho túžila precítiť tlkot niekoho srdca v inom meste.
Nevedela, čo to presne znamená; či je to začiatok, alebo definitíva. Ale po prvý raz ju napadlo, že aspoň nejaká niť medzi nimi zostala. Tenučká, čo by sa mohla zlomiť pri najmenšom vánku, ale predsa existuje. Niekto na ňu ešte myslí. Niekto jej aj napriek bolesti otvoril aspoň medzierku vo dverách.
Vierka sa usmiala cez slzy. Úsmev bol neistý, ale poctivý. Možno to nie je koniec. Možno niekedy budú môcť ešte rozprávať v pokoji, bez obviňovania, bez snahy vysvetliť všetko. Možno spolu, možno každý zvlášť ale už lepšie, s nadhľadom.
A zatiaľ? Zatiaľ stačí vedieť, že si na ňu občas spomenie. Že nie je len chybou v jeho živote, ale aj jeho minulosťou.
A to jej aspoň na dnes úplne stačilo.
