Mám 65 rokov a nemôžem vystáť, keď ku mne niekto príde domov.
Mnohí ma môžu odsudzovať, ale je mi jedno, čo si o mne myslia. Nemyslite si, že nenávidím ľudí alebo svojich priateľov – vôbec nie. Jednoducho neznášam, keď niekto prekročí prah môjho domu. Stretnúť sa môžeme kdekoľvek – v parku, na ulici, u iných doma, ale určite nie u mňa. Som unavená a bodka.
Nedávno som oslávila 65. narodeniny a odvtedy sa všetko zmenilo. Pred niekoľkými rokmi som bola ochotná otvoriť dvere svojho bytu v malom mestečku pri Poprade pre každého, kto si želal. Teraz však len myšlienka na návštevy vo mne vyvoláva tras a hlbokú frustráciu. Po poslednej návšteve som dva dni čistila byt, akoby po hurikáne. Celý deň som stála pri sporáku, pripravovala hory jedla a potom som dva dni bojovala s neporiadkom a chaosom. Načo mi to je? Nechcem na to viac plytvať životom.
Spomínam si, ako to bolo kedysi, a zviera mi srdce od clivoty a únavy. Týždeň pred príchodom hostí som začala veľké upratovanie: umývala som okná, drhla podlahy a čistila každý kút. Snažila som sa vymyslieť, čo ponúknem na stôl, aby som všetkým vyhovela. Tie tažké tašky z obchodu! Ťahala som ich na štvrté poschodie, vzdychajúc a nadávajúc na všetko na svete. A keď hostia prídu, začína to. O každého sa postaraj, sleduj, aby taniere neboli prázdne, aby všetkého bolo dosť a všetko sa lesklo. Prines, odnes, podaj, uprac – si kuchárka, čašníčka, umývačka a upratovačka v jednom. Nohy pulzujú, chrbát bolí a ty si nemôžeš ani sadnúť a pokojne sa porozprávať, lebo niekomu stále niečo treba.
A prečo? Aby som sa potom bez síl zrútila s pohľadom na zdevastovanú kuchyňu? Už stačilo, mám toho po krk. Prečo by som sa mala trápiť, keď sú ľudia, ktorí za peniaze všetko urobia lepšie a rýchlejšie? Teraz všetky oslavy, stretnutia a posedenia – len v kaviarňach alebo reštauráciách. Je to lacnejšie, jednoduchšie a nezničí to dušu. Po večeri nie je potrebné nič umývať, upratovať, vynášať – jednoducho ideš domov, ľahneš si do postele a spíš s čistým svedomím.
Podporujem život naplno, nie trčať medzi štyrmi stenami. Doma už tak trávime príliš veľa času a stretnúť sa s priateľmi niekde vonku je zriedkavé, skoro ako luxus. Všetci majú prácu, povinnosti, starosti – kto si nájde hodinu len tak posedieť? Uvedomila som si: celý život som drieľa ako divá – pre rodinu, pre deti, pre iných. Teraz chcem pre seba, pre svoj pokoj.
Mám nový zvyk: počas obeda zavolám kamarátke Nine a zoberiem ju do kaviarne blízko, kde podávajú také dezerty, že si oblížeš prsty. Prečo som to nerobila skôr? Sama sa nad tým čudujem – koľko rokov som stratila, ponorená do domácej rutiny!
Myslím, že každá žena ma pochopí. Stačí spomenúť návštevy doma a hlava mi začne praskať od myšlienok: čo variť, ako upratať, čím prekvapiť? Nie je to radosť, ale utrpenie. Samozrejme, ak sa kamarátka zastaví na päť minút, nevyhodím ju – nalejem čaj, pokecáme. Ale lepšie je sa vopred dohodnúť a stretnúť sa v útulnej kaviarni. To sa stalo mojím spasením, mojím malým šťastím.
Všetkým ženám poviem jedno: nebojte sa, že v reštaurácii miniete kopu peňazí. Doma miniete viac – nielen eur, ale aj nervov a zdravia. Spočítala som to: na potraviny, na upratovanie, na čas, ktorý ide do stratena – vychádza to drahšie ako účet v kaviarni. A hlavne – zachováte samú seba. Vo veku 65 rokov som konečne pochopila, že život nie je len povinnosť voči iným, ale aj právo na oddych, na ľahkosť, na slobodu od cudzích tanierov a očakávaní. A už nemienim otvárať dvere tým, ktorí chcú z môjho domova urobiť bojisko za čistotu a poriadok. Už dosť.
