Nezľúbená dcéra
Od detstva Zuzana predpokladala, že je adoptovaná. Raz, ostanúc sama doma, prehrabala sa dokumentmi v nádeji, že nájde papier o osvojení. Objavila však len rodný list, kde jasne stálo, že jej rodičia sú skutočne jej matkou a otcom.
Zdalo by sa, že by sa mala tešiť. Miesto toho však cítila ešte väčšiu prázdnotu. Lebo teraz už vôbec nechápala, čo je s ňou nesprávne.
Zuzana bola najstaršie dieťa. O tri roky po nej prišla na svet sestra Sára. Prirodzene, spomienky z obdobia pred jej narodením boli nejasné. Avšak všetko, čo nasledovalo po narodení Sáry, si pamätala až príliš živivo.
Na Sáru dávali pozor ako na oko v hlave. Kupovali jej najkrajšie šaty a hračky, kým Zuzana nosila oblečenie po sesternici. Keď doniesla zo školy zlú známku, ostro ju pokárali a zakázali jej televíziu alebo výlety s kamarátkami. Ak však Sára prišla s dvojkou, mama ju hladkala po vláskach so slovami: “Známky nie sú dôležité.”
Najnenávidenejšia veta Zuzany znelá: “Sára je mladšia.” Vždy nasledovalo odovzdaj jej hračku, alebo nech zje poslednú čokoládku.
Keď dorástli, aj Sára si všimla, že rodičovská láska je rozdaná nerovnomerne. A bezohľadne to začala využívať. Vyrástla z nej skvelá herečka. Vedela zaplakať na požiadanie, pochlebkovať otcovi alebo matke. Zuzana takéto schopnosti nemala – maximálne prudko zabuchla dverami, keď sa cítila ukrivdená.
Zuzana neuspela pri prijímačkách na vysokú. Rodičia povedali, že nemajú peniaze na študijný poplatok. Odkiaľ by tiež vzali, keď všetko investovali do Sáriných doučovateľov a šetrili na jej budúcnosť?
Po prvom ročníku na strednej škole si Zuzana našla prácu. S prvou výplatou si prenajala izbu a odsťahovala sa. Byť s rodinou sa stávalo čoraz nesnesnejším.
Sára, vedúca, že jej všetko prejde, zanedbávala školu a trávila čas po zábavách. Vedela, že jej štúdium zaplatia, tak načo sa namáhať?
Kým Zuzana bývala doma, Sára jej kradla oblečenie a kozmetiku. Raz dokonca obvinila staršiu sestru, že cigarety, ktoré rodičia našli, patria jej. Samozrejme, Zuzana sa bránila, ale komu by neverili?
Nakoniec Zuzana odišla. Hnev a zmätok však ostali. Navštevovala rodičov len zriedka, lebo každá návšteva skončila vychvaľovaním Sáry a vyčítaním jej. Výčitky boli vykonštruované – rovnako ako ódy na mladšiu dcéru.
Po škole si Zuzana našla dobrú prácu a začala slušne zarábať. Prenajali si s manželom väčší byt, adoptovali mačku Micku a tešili sa zo spoločného šťastia. Chodila aj k psychologičke, lebo vedela, že detské traumy jej prekážajú. Chcela založiť rodinu plnú lásky, no bola si istá, že bude mať len jedno dieťa. Strach, že zopakuje rodičovské chyby, pretrvával.
Keď jej priateľ Marek navrhol sobáš, potichu sa vzali. Bez svadby a hlavne bez prítomnosti jej rodičov. So svokrou si Zuzana výborne rozumela. Raz jej dokonca porozprávala o rodinnej nepriazeňi.
“Neber si to osobne,” usmiala sa svokra. “S tebou je všetko v poriadku. Niektorí ľudia majú lásky na rozdávanie, iní len na odmeranie. Tvoji rodičia sú tí druhí. To je ich chyba. A ty si teraz aj moja dcéra.”
Postupne si Zuzana s Marekom vybudovali spokojný život. Zobrali si hypotéku na byt, starali sa o Micku. S rodičmi komunikovala len pre istotu, že sú zdraví. So sestrou udržiavala nulový kontakt – vedela len, že študuje tretí ročník.
Jedného večera, počas pozerania filmu, zazvonil telefón. Volala mama. Prekvapilo ju to – zvyčajne volala ona im.
“Niečo sa stalo?” opýtala sa so zlým predtuchom.
“Dievčatko! Katastrofa!” zvolala matka.
“Otec?” vydesila sa. Hoci ich vzťah bol chladný, stále ich milovala zvláštnym, bolavým spôsobom.
“Nie. Sára.”
K sestre necítila nič okrem hnevu. Keby sa Sára správala inak, možno by rozdiel v lásky necítila tak veľmi. No mladšia sestra vždy využívala svoju pozíciu a hádzala Zuzanu pod kolesá.
“Čo sa stalo?” spýtala sa zo slušnosti.
“Je tam nejaká nepríjemná situácia…” zamrmlala matka.
Zuzanu to zaskočilo. Čakala, že Sára skončila v nemocnici alebo ju vylúčili. Ale “nepríjemná situácia”…
“Vo všeobecnosti… Sára údajne zrazila človeka.”
“Sára má vodičák a auto?” prekvapene spýtala sa. Hoci by ju neprekvapilo, keby jej rodičia kúpili auto pri prvej žiadosti.
“Nie,” odpovedala matka po chvíľke. “Bolo to údajne auto jej priateľa. Ale neverím, že by bola vinná.”
Zuzana si ironicky odfrkla. Samozrejme, Sára je svätica.
“A čo?”
“Vraj bola opitá a ten človek skončil v nemocnici. To je hrôza! Mohla by ísť do väzenia! A vylúčia ju zo školy. Musíme niečo urobiť, Zuzka.”
Chcela odpovedať, že ak ju nevedeli vychovať, nech si následky vytrpí. Ale vedela, že matka jej slová nepochopí. Preto sa len opýtala:
“Čo mám robiť, mami?”
“Poradili sme sa s otcom a rozhodli sme sa podplatiť políciu a zaplatiť tomu človeku, aby stiahol obvinenie.”
Zuzana sa na sekundu zarazila.
“Uvedomuješ si, čo hovoríš?” spýtala sa mäkkým hlasom. “Chcete porušiť zákon, lebo vaša dcéra opitá bez vodičáka zrazila človeka?”
“Urobila chybu,” odsekla matka. “Ale my musíme odpúšťať. Tiež sme ti prehliadli veci.”
Zuzanu prepadol nervový smiech.
“Aké veci? Že som stratila kľúče? Alebo zabudla kúpiť chleba?”
“Teraz nejde o to,” prerušila ju matka. “Potrebujeme, aby si prispela. Vravela si, že šetríte na auto. Daj tie peniaze, aby si pomohla sestre. Auto ešte našetríte, ale jej život sa rozpadá.”
V tej chvíli Zuzana pochopila, že už nechce mať s rodinou nič spoločné. Našla novú rodinu v manželovi a svokre. A stačilo jej to.
“Nedám peniaze. A budem šťastná, ak Sáru potrestajú. Zaslúži si to.”
“Ako to môžeš povedať?!” vykríkla matka. “My sme ťa tak nevychovali!”
“Nie, nevychovali. Vychovali ste ma ako druhoradú dcéru. Nepamätám si, kedy som od vás cítila lásku. Zato Sáre ste všetko odpustili. Teraz žnete, čo ste si zasiali. Mladšia sa úplne zbláznila a staršia vás už nechce poznať.”
Položila slúchadlo. Marek, ktorý celý rozhovor počul, pritiahol triasucu sa ženu k sebe. Rozplakala sa mu na ramene. Keď sa plač vytratil, cíti
