“Nestrávili sme čas márne, len sme k svojmu šťastiu kráčali dlhšie,” povedala Zuzana a pritúlila sa k Romanovi.
Zuzana otvorila oči a spokojne sa natiahla. Dnes je nedeľa, môže si poležať a neponáhľať sa.
Keď jej manžel zomrel, známi a kolegovia čakali, že Zuzana sa bude hmýriť v smútku a topiť sa v slzách. Aj ona si navliekla masku nezúfalej vdovy. V práci jej dali voľno, aby mohla dôstojne rozlúčiť sa so svojím milovaným manželom.
Navonok vyzerali ako dokonalý pár, no čo sa skrývalo v ich srdciach, to už bolo ich vecou. Nie, ľudsky jej bolo Janka ľúto, ako každého človeka, ktorý odišiel predčasne. Ale nie ako milovaného manžela.
Zuzana sa pozrela na fotografiu v ráme. Už ju môže schovať. Doteraz ju nechávala na očiach, lebo chodili známi, utiešovali ju a hľadali očami portrét zosnulého.
Každé ráno sa prebudiť a vidieť jeho sebavedomú tvár – to už bolo moc. Zuzana odhodila perinu, vstala, pristúpila k polici a zdvihla fotografiu manžela. Chvíľu pozorovala jeho upravenú tvár človeka, ktorý bol presvedčený o svojej neodolateľnosti. Koľko žien mu podľahlo. Zuzana sa priškeríla.
“No čo? Dopracoval si sa? Myslíš, že ťa oplakávam? Nečakaj. Zbohom.” Roztiahla knihy a strčila medzi ne rám s fotkou. “Tak. Teraz je tam tvoje miesto, nie v mojom živote.” Zuzana otrepala neviditeľný prach z dlani a vyšla do kúpeľne.
***
Keď Zuzana vyšla z posluchárne po poslednej skúške, v chodbe už nebol žiadny iný študent. Bola posledná. Zrazu sa objavil obyčajný chlapec, ktorý s ňou skúšal.
“Tak ako? Dala si to?” spýtal sa.
“Jednotka!” Zuzana nedokázala skryť radosť.
“Takže budeme študovať spolu.” Chlapec sa tiež usmial.
“Ešte treba počkať na výsledky…” začala Zuzana, ale sama bola istá, že postúpila.
“To je formalita. Máš len jednu dvojku. Určite prejdeš.”
“A kedy výsledky vyvesia?”
“Pozajtra, pýtal som sa. Môžeme to osláviť?” Čakal na jej odpoveď so zatajeným dychom.
Zuzana si pomyslela, že rodičia sú v práci, na učenie už netreba a inak nemá čo robiť.
“Poďme,” súhlasila.
Prechádzali sa po meste, jedli zmrzlinu a potom išli do kina.
Dostali sa do iných skupín. Zuzane to bolo jedno, no Roman bol smutný. Teraz sa stretávali len na prestávkach a na prednáškach, kde si vždy sadol vedľa nej.
Raz Roman meškal a jeho miesto vedľa Zuzany obsadil Ján Dobrotka, ktorý vošiel do posluchárne na poslednú chvíľu. Zuzana mu chcela povedať, že je miesto obsadené, no na katedru vystúpil profesor a začal prednášku. Hovorilo sa o ňom, že je prísny, a ak mu niekto nesadne, vyššiu známku ako trojku nedostane.
Zuzana si povedala, že nič sa nestane, ak raz s Romom nebudú sedieť spolu.
“Švec je žiarlivý. Citím, ako mi horí chrbtom jeho pohľad,” povedal Ján s úsmevom, naklonil sa k Zuzane.
Otočila sa. Roman sedel vzadu a trpko ich pozoroval.
“Mladí ľudia, dosť rozprávania. Slečna, ak vás to nebaví, môžete odísť,” prísny hlas profesora donútil Zuzanu trasť sa.
Všetci študenti sa na nich pozreli a Zuzana sklopila hlavu nad zošit.
“Tak a máme to. Už nás vyfotil,” šepol Ján a obaja sa zachechotali.
Profesor ich nakoniec vyhodil. Sedeli na chodbe, kým prednáška neskončila, a potom Ján navrhol ísť do jedálne. Načo strácať čas?
Ján veľa vedel, rozprával zaujímavo. Zuzanu priťahovala jeho sebavedomosť. Učitelia ho rešpektovali za jeho znalosti a vtip.
“Zuzka, buď s ním opatrná. Je to sukničkár a žartík,” varoval ju Roman po prednáške.
“Žiarlíš?” spýtala sa.
“A čo ak áno?”
“Rom, medzi mnou a Jánom nič nie je. Veď sme len sedeli spolu na prednáške.”
Lenže jednou prednáškou to neskončilo. Zuzana sa zamilovala, bez Jána nevedela vydať deň. Všetci ich považovali za pár, jej rodičia ich vnímali ako snúbencov. Okúzľujúci a šarmantný Ján si získal srdce Zuzaninej mamy. Vedel si podmaniť ženy bez ohľadu na vek.
Rozhodli sa, že sa s matrikou neponáhľajú, no náhoda zmenila ich plány – Zuzana otehotnela. Povedala to Jánovi a prekvapilo ju, že to zvládol v pokoji.
“Super, budem otec. Lenže z čoho budeme živZuzana sa zahĺbila do Románových očí a uvedomila si, že po všetkých tých rokoch strávených v tieni falošného šťastia konečne našla svoju pravú lásku.
