Pred pol rokom zomrela stará susedka Zdenky. Jej manžel ostaný sám. Zachmúril sa, schradnul, zohrnul sa ako pod tŕňom smútku a bolesti. Takmer nevychádzal von. Susedia ho ľutovali. Niekto mu doniesol polievku, iný zasa nakúpil potraviny.
Bol už trochu hluchý a zabudlivý. Sadol si k telke, nahlas ju zapol a zabudol varnú kanvicu na plyne. Raz málo nevyvolal požiar a sám sa neudusil. Odvtedy mala Zdenka u seba kľúč od jeho bytu.
Jedného dňa prišiel syn a vzal si otca k sebe, byt dal predať. Susedia sa tešili, veď je neslušné, aby starý človek zomrel sám, keď má živých detí.
O tri týždne neskôr mal byt nového majiteľa. O tom sa hneď vedelo v celom dome, lebo prišli robotníci a začali robiť rekonštrukciu. Celé dni vynášali odpad, čiernucu sanitku, starý nábytok. Potom dlho vŕtali, búchali, brúsky neprestajne hučali. Kto také nervy vydrží? Zdenka býva hneď za stěnou.
Z práce sa jej ani nechcelo domov. Hluk a lomoz ju privítal už na schodisku. Trpela, trpela, až konečne zašla za susedom. Dvere otvoril chlap celý od prachu a farby.
“Vy ste majiteľ bytu? Ešte dlho budete robiť taký hluk? Už mi pukne hlava,” vyčítlivo povedala.
“Prepáčte, pani susedka, ale mám pokyn skončiť čo najskôr. Ešte dva dni bude horšie, potom už len jemné práce, bude pokoj,” ospravedlnil sa.
“Dva dni?!” Zdenka ani nevedela čo povedať.
Za zatvorenými dverami znova zabzučal vŕtač. Zdenka vyšla von. Vonku ten lomoz až tak nebol počuť.
“Tak, už ťa ten sused dorazil?” spýtala sa jedna z žien sediacich pri vchode.
“A videli ste ho?” opýtala sa Zdenka.
“Videli. Normálny chlapík,” začali sa predbiehať. “Oblečený vkusne, cítiť ho po drahom kolínsku. Sympatický, zdvorilý, vždy pozdraví.”
“V našom dome máme úžasného suseda,” falošne zaspievala bezzubá babka Hanka.
Ostatné ženy sa zachechtali, ukazujúc Zdenke svoje riedke zuby so zlatými korunkami a snímateľné zubné protézy.
“Radšej by hral na heligónku,” zamrmlala Zdenka.
“Ty si za ním nezašla?”
“Zašla. A čo z toho? Robotníci tam, a s tých sa veľa nevyčíta.”
“Zdenka, pozri sa lepšie na toho majiteľa. Chlap ako z vyšitia. Kedy už prestaneš byť sama? Ešte si mladá, deti stihneš. A peniaze má, prichádza v drahom aute.”
“Idem do obchodu,” zamrmlala Zdenka a odišla, snažiac sa nepočúvať hovory za chrbtom.
Manžel jej zomrel dva roky po svadbe. Dieťa nestihla mať. Trinásť rokov bola sama.
“Majiteľ asi chodí, keď som v práci. Sťažovať sa nemá význam. Rekonštrukcia je potrebná. Ten starý byt bol v zúfalom stave. Nevadí, ja mu to vrátim, len nech dokončí opravy a nastúpi sem,” premýšľala Zdenka, obchádzajúc mláku.
O dva dni neskôr sa stretli. Zdenka išla z práce s jedinou túžbou – čím skôr do postele. Ťažký deň, ani sa jej nechcelo jesť. Keď prichádzala k vchodu, dvere sa pred ňou samé otvorili.
Vedľa nej stál pekný muž. Všetkými tridsiatimi dvoma zubami sa na ňu usmial. Hneď vedela, že to je ten nový majiteľ bývalého starého bytu. Jeho úsmev jej prišiel drzý, pohľad nadutý.
“Dakujem,” odsekla a vošla dnu.
Dvere za ňou sa zavreli. V pološere schodiska počula kroky. Srdce jej zúfalo zabušilo. Presila strach, zastavila sa a obzrela. Za ňou kráčal nový sused.
“Prejdite, prosím. Neznášam, keď mi niekto dýcha na krk,” povedala podráždene, aby nevidelo, že sa bojí.
Sused ju obišiel a vyšiel schodmi vyššie. Dom bol starý, v centre mesta, s veľkými izbami a vysokými stropmi. Kupcovia po takých bytoch prahli.
Keď Zdenka vyšla na štvrté poschodie, sused stál pri svojich dverách.
“Takže vy ste moja susedka? Teší ma. Robotníci vraveli, že ste ich prišli okričať.”
“Nekričala som, len som poprosila o trochu ticha. Žijeme ako na stavbe. Vy robíte rekonštrukciu, a celý dom trpí,” povedala Zdenka, hladajúc kľúč v taške.
“Prepáčte. Čoskoro skončíme, sľubujem,” pokojne odvetil.
Zdenka mlčala, pohŕdavo sa na neho pozrela a vošla do bytu, pričom zabuchla dverami tak, že z stropu opadala omietka.
Odvtedy zabuchla dverami vždy, keď mala príležitosť. To bola jej pomsta. S radosťou si predstavovala, ako mu z tváre zmizne ten jeho úsmev.
O týždeň neskôr do bytu doniesli nový nábytok. Sťahovači zablokovali schody, keď vŕtali veľkú pohovku. Zdenka sa musela pretláčať okolo nich. Kým ju vnášali dnu, stihla pohľadom zachytiť izbu – svetlé tapety, medový parket…
“Chcete sa pozrieť?” V dverách sa objavil sám majiteľ. Zdenka začervenala, akoby ju prichytili prizerajúc sa kľúčovou dierkou. Ponáhľala sa dnu, zabudnúc zabuchnúť. Sakra!
Víkend bol Zdenkinými meninami. V pondelok v práci usporiada stoleček pre kolegyňu, ale zatiaľ si daju pokec s kamarátkou.
Kamoška Mirka prišla s miernym meškaním. S jej príchodom byt ožil smiechom a krikom. Sadli si za stôl.
“Jaj, zabudla som kúpiť víno. Neviem otvárať šampanské,” neskoro si spomenula Zdenka.
“Medzi susedmi je nejaký chlap?” nenechala sa vyviesť z miery Mirka.
“Za stenou. Lenže…” Nestihla dopovedať, lebo Mirka už letela ku dverám.
Za dve minúty saVyštartovala za ním, no už bolo neskoro – sused stál na schodoch so šampanským v pohári a úsmevom, ktorý Zdenke nahrial srdce až na samý okraj šťastia.
