Pred pol rokom zomrela stará suseda Zuzany. Jej manžel zostal sám. Upadol do smútku, schrútil sa, ohnul sa, ako by ho tížil neúnosný bremeno žiaľu. Takmer nevychádzal von. Susedia mu ľutovali. Niekto mu doniesol polievku, iný nakúpil potraviny.
Bol trochu nedoslýchavý a zabudlivý. Sadol si k televízoru, nahlas ju zapol, a zabudol na variči čajník. Raz takmer nezpôsobil požiar a sám sa neudusil. Odvtedy mala Zuzana u seba kľúč od jeho bytu.
Raz prišiel syn a odviezol si otca k sebe, byt dal predať. Susedia sa tešili – nie je správne, aby starý človek zomieral sám, keď má živých detí.
O tri týždne neskôr mal byt nového majiteľa. Celý dom o tom hneď vedel, lebo prišli robotníci a začali rekonštrukciu. Celé dni vynášali smeti, scvrknuté potrubie, starý nábytok. Potom dlho vŕtali, búchali, vŕtačka neprestávajúc hučala. Aké nervy to vydržia? Zuzana býva hneď za stenou.
Z práce sa jej nechcelo domov. Hluk a randál počula už na schodisku. Trpela, trpela, až konečne zašla za susedom. Dvere otvoril muž pokrytý prachom a farbou.
“Ste majiteľ bytu? Ešte dlho budete robiť ten hluk? Už mi praská hlava,” povedla nahnevané.
“Prepáčte, pani, ale mám príkaz, aby som čo najskôr skončil. Ešte dva dni a potom už len finálne úpravy, bude pokoj,” odpovedal.
“Dva dni?” Zuzana nevedela, čo povedať.
Za zatvorenými dverami znova zaznel vŕtací stroj. Zuzana vyšla von. Vonku bol hluk menej počuť.
“Tak, už ťa dorazil ten sused?” spýtala sa jedna zo žien, ktoré sedeli na lavičke pri vchode.
“A vy ste ho videli?” spýtala sa Zuzana.
“Videli. Vyzerá byť slušný chlapík,” spustili susedky. “Oblieka sa dobre, voňavý, zdvorilý. Pekne sa usmieva.”
“V našom dome sa usídlil výnimočný sused,” falošne zaspievala bezzubá teta Božka.
Ostatné ženy sa rozosmiali, ukázali Zuzane svoje vzácne kovové korunky a zubné protézy.
“Radšej by hral na klarinet,” zamrmlala Zuzana.
“A ty si za ním zašla?”
“Zašla. Ale čo zmôžem? Robotníci len plnia príkazy.”
“Zuzka, mohla by si sa na toho majiteľa pozrieť bližšie. Chlap ako strom. Dlho ešte budeš sama? Ešte si mladá, stihneš mať deti. A peniaze má, prichádza v drahom aute.”
“Idem do obchodu,” povedala Zuzana a odišla, aby nepočula, čo ešte vymýšľajú.
Jej muž zomrel dva roky po svadbe. Deti nestihla mať. Trinásť rokov bola sama.
“Majiteľ asi chodí, keď som v práci. Sťažovať sa je zbytočné. Rekonštrukcia je potrebná. Ten starý byt bol zanedbaný. Ale ja mu to vrátim, len nech skončí a nasťahuje sa,” pomyslela si Zuzana, keď obchádzala mláku.
O dva dni neskôr sa stretli. Zuzana prišla z práce s jedinou túžbou – hneď zľahnúť. Tento deň bol náročný, ani jesť sa jej nechcelo. Keď prichádzala k vchodu, dvere sa pred ňou samé otvorili.
Videla popri sebe mladého muža. Všetkých svojich dvaatridsať zubov jej ukázal v úsmeve. Hneď pochopila, že to je nový majiteľ bytu. Jeho úsmev jej prišiel drzý, pohľad pyšný.
“Ďakujem,” povedala stroho a vošla.
Dvere za ňou sa zavreli. V polotme schodiska počula kroky. Srdce jej úzkostlivo buchlo. Prekonala strach, zastavila sa a obzrela. Za ňou kráčal nový sused.
“Prejdite, prosím. Nemám rada, keď mi niekto dýcha na krk,” povedala podráždene, aby neprezradila, že sa bojí.
Sused ju obišiel a vyšiel po schodoch. Dom bol starý, v centre mesta, s veľkými izbami a vysokými stropmi. Také byty boli vždy žiadané.
Keď Zuzana vyšla na štvrté poschodie, sused stál pri svojich dverách.
“Takže vy ste moja suseda? Zoznámime sa. Robotníci hovorili, že ste prišli a nadávali.”
“Nenadávala som, len som poprosila, aby robili tichšie. Je tu ako na stavbe. Vy renovujete byt, a celý dom trpí,” povedala Zuzana, hľadajúc v taške kľúče.
“Prepáčte. Čoskoro skončíme, sľubujem,” odpovedal sused pokojne.
Zuzana mlčala, pohliadla naňho s výčitkou a vošla do svojho bytu, pričom tak buchla dverami, že zo stropu opadala omietka.
Odvtedy pri každej príležitosti búchala dverami. To bola jej pomsta. Predstavovala si, ako mu z tváre mizne úsmev.
O týždeň neskôr doniesli nový nábytok. Nosiči zatarasili schody, keď vťahovali gauč. Zuzana sa musela pretlačiť. Keď vnášali gauč do bytu, stihla okom nahliadnuť dovnútra. Videla svetlé tapety, medový parket…
“Možno prídete dnu?” v dverách sa objavil sám majiteľ. Zuzana zčervenala, akoby ju prichytili prizerajúc sa kľúčovou dierkou. Ponáhľala sa do svojho bytu, zabudla buchnúť dverami. Sakra!
Víkend bol Zuzanin meniny. V pondelok na práci usporiada malú oslavu pre kolegyne, ale teraz mala len kamarátku Katu.
Katka prišla s miernym meškaním. So svojím príchodom zaplnila byt smiechom. Sadli si k stolu.
“Ajaj, zabudla som kúpiť víno. Neviem otvárať šampanské,” neskoro si spomenula Zuzana.
“Susedia majú mužov?” nenechala sa vyviesť z miery Katka.
“Vedľa býva jeden. Lenže…” nestihla Zuzana dopovedať, keď Katka už letela k dverám.
Za dve minúty sa vrátila so susedom. Namiesto obleku mal džínsy a károvanú košeľuA rok nato už Zuzana a jej sused oslavovali prvé narodeniny svojho syna, zatiaľ čo Katka stále hľadala svojho vysnívaného muža.
