Dnes som si znovu pripomenul, ako som sa celý život motal okolo jedinej ženy.
Nebuď na mňa nahnevaná, Táňa, nebudem s tebou žiť, povedal som jasne.
A čo keby sme to skúsili, Štefan?! Táňa na mňa hľadela s rýdzou dúhou, líca jej zardeli.
Povedal som všetko, Tatiana
Zuzana Hrušková sa narodila, keď som chodil do prvej triedy. Pamätám si jej matku, krásnu Lýdiu, známu po celej dedine, s veľkým bruchom a na hrdého otca Jozefa. Potom Lýdia vyvážala z brány kočík, do ktorého som sa tak chcel pozrieť Tenkrát mi to prišlo ako zázrak.
Ja som rástol, a Zuzanka tiež. Raz už vybehla z brány rodičovského domu v jasných šatkách, s veľkou mašľou na plavých vlasoch. Inokedy si hrala s kamarátkami, staviajac si domček pri záhrade. To všetko som videl z okna nášho domu, ktorý stál presne oproti Hruškovcom.
Štefan, odveď Zuzku do školy, prosím ťa! požiadala ma raz Lýdia.
Nedalo sa odmietnuť. Tak som takmer celý rok sprevádzal prváčiku Zuzku. Najprv sme išli v tichosti, až kým sa ona nerozhovorila rozprávala mi príbehy z vyučovania. Keď mala skôr koniec, trpezlivo čakala, keď som skončil ja. Niekedy som šiel domov s kamarátmi, Zuzka kráčala s nami. Časom som si zvykol ráno na ňu počkať, a keď vyšla, vzal som ju za ruku a tak sme išli.
Nasledujúci rok v septembri ma Zuzka tichšie požiadala, či môže ísť s kamarátkami. Dievčatá išli pred nami, ja som kráčal opatrne vzadu, pripravený pomôcť. A raz som aj musel na ceste stál husiak, syčal, krútil krkom, a dievčatá sa boli. Postavil som sa medzi ne a vtáka, a ony s krikom prebehli.
Potom som odišiel študovať do susednej obce, kde bola základná škola, a domov som chodieval len cez víkendy a prázdniny. Zuzka akoby ma zabudla, prechádzala okolo mňa so sklopeným zrakom.
Neskôr som nastúpil do učilišťa lodných kormidelníkov a domov som sa vracal už len zriedka.
Mama, kto to je? Zuzka?! Prestal som s večerou, keď z brány Hruškovcov vyšla vysoká, švihnutá kráska.
Naša Zuzka! Mama sa tiež pozrela z okna a usmiala sa.
Kedy tak vyrástla? úprimne som sa čudoval.
Prišiel čas Mama povzdychla s láskou, pozerám sa na ňu a vždy sa teším, že z rodičov dostala to najlepšie.
Ešte som ju niekoľkokrát videl skradmo, vďaka bohu za záclonu, ktorá ma kryla. Raz vyšla s vedrami na nosidle k studni, vietor jej šťastne odhalil bielu nohu Inokedy išla v elegantných nohaviciach na skúšky. Chcel som ju znova sprevádzať.
Ale poslednou kvapkou bol jej hlas počul som ho, keď som pomáhal otcovi opraviť plot: Na taký hlas by si išla aj na koniec sveta!
Raz som ju stretol pri studni, keď som nesol vedrá.
Dobrý deň! pozdravila prvá, čo ma znova zaskočilo.
Ahoj, Zuzka, odvetil som rozpačito.
Vedrá sa pomaly napĺňali, a ja som nevedel, o čom by som sa s ňou rozprával
Odchádzal som s nevyslovenou túžbou. Konečne som sa zamiloval.
Potom bola prísaha a služba ocitol som sa v prístave v Trnave.
***
Keď som sa vrátil domov, mal som nádej. Snil som, že sa jej tentoraz vyznám Už mala vhodný vek
Prvý deň som vyspal cestovnú únavu, potom začali pracovné dni. Otec ako vždy naplánoval, ako najlepšie využiť moju pomoc. Ráno sme išli do lesa na vzdialenú pažitu rubať drevo, potom ho štiepať a ukladať do kôlne.
Keďže som mal len krátku dovolenku, otec stihol pripraviť aj výmenu spodných trámov v kúpeľni, opravu dverí a novú podlahu. Nakoniec sme vymenili aj podlahu v chlieve. Tak utekali dva týždne.
Občas som pozeral na susedovu bránu, väčšinou zatvorená. Občas vyšli Lýdia alebo Jozef, ale Zuzka sa neukázala.
Mama, kde je Zuzka? opýtal som sa raz.
Študuje. Teraz býva v meste, odpovedala.
Tak som odišiel s prázdnymi rukami.
O rok neskôr som ju videl len raz, ale nepáčilo mi sa to. Znova som ju pozoroval skrytý za záclonou. Kráčala s nejakým vysokým dedinským chlapom, ktorý nejako vtipkoval a sám sa chechtal. Zuzka sa na neho usmievala s nepríjemnou náklonnosťou.
Čoskoro som zistil, že si ho vzala a žijú v okresnom meste.
Keď som prichádzal za rodičmi, niekedy som ju videl a čo bolo horšie, počul.
Štefan, prestaň už trpieť, nie si chlapec Mama už dávno tušila.
To je vidieť?
A čo, nevidno? Pozerám, ako sa na ňu pozeráš. Nenašiel by si niekoho v Trnave? Tu platí: Dobrá Katka, len nie naša. Nezamýšľaj sa nad ňou, netráp srdce!
Snažím sa, ale nedá mi to.
***
Vracal som sa stále menej, služba ma hádzala po celej krajine, hlavne do vzdialených posádok.
Keďže som bol slobodný, nemal som dôvod odmietnuť. Snažil som sa nájsť také miesto, kde by bolo najťažšie Akoby som sa chcel potrestať.
Zmeškal som otcov pohreb, stihol som len deviaty deň. O štyri roky neskôr som opäť nestihol mamin. Susedia však všetko za mňa vybavili.
Keď ma Lýdia uvidela pri bráne, podala mi kľúč práve ona mi poslala telegram o maminej smrti.
Na druhý deň som upravil hroby. Potom som preberal roky nahromadené veci, rodičia nič nevyhadzovali. Mama na konci veľmi chorievala, dom bol zanedbaný. Ve
