«Nezabudla som!»
– Babička, predstav si, dnes sme našli na jazere zlatý prsteň! V piesku! Ocko náhodou strčil ruku do piesku a tam bol prsteň!
– Čože?!
– Áno, babička, neveríš?!
– Samozrejme, že verím, drahá.
– A ocko ho hneď dal mame! Bola tam aj visačka!
– Visačka?!
– Áno! Ocko vysvetlil, že zrejme prsteň nejak náhodou skončil v piesku pri obchode s klenotníctvom.
– V piesku?!
– Áno, babička!!! No, tak nám a mame to vysvetlil, že prsteň nie je od utopenca alebo ukradnutý!
– No, keď to ocko tak povedal…
– Áno, babička! A povedal, že takých prsteňov je tam veľa! S Vladkom celý týždeň hrabeme ten hlúpy piesok! Aspoň jeden malý prstienok nájsť.
– Vladkovi už prešiel kašeľ?
– Samozrejme, že prešiel. Kedy by kašľal?! Tu vieš, koľko je práce?! Ako sa darí Rexovi?
– Dobre. Čo tam jete?
– Babička, nepremieňaj tému. Ukáž ho!
Babička otočila kameru telefónu na psa. Rex ležal vedľa a pozorne počúval rozhovor.
– Tu je. Pozdrav sa, Rex.
– Babička, prečo je taký smutný?!
– Je úplne normálny, drahá.
– Nie! Veď ja viem, aký je normálny! Rex!!! Čo si tam?!
Rexovi sa zdalo, že počul známy a rodný hlas. Zavrtel chvostom.
– No nič, drahá, musím sa zbierať na chatu. Budeš tam ešte dlho?
– Mama chce ešte zostať dva týždne.
– Dva týždne?! – babička sa pozrela na Rexa.
– No áno. Je nám tu dobre! Ešte by sme mohli nájsť prsteň… Rex, chceš prsteň na obojok?!
– Dovidenia, drahá.
***
– Mami, ahoj! Liza vravela, že niečo naliehavé?
– Áno. Kedy priletíte?
– Neviem. Je tu veľmi dobre. Možno ešte pár týždňov. A čo?!
– Nič! Rex nič neje!
– Akože nič neje?!
– No, prosto nič neje. Ako ste odišli, len spí a pozerá z okna, a pri najmenšom šuchnutí na chodbe beží k dverám a šteká.
– Určite mu dávate ten granule?
– Nie, samozrejme, že mu dávame surové zemiaky! Jasné, že granule!
– Do čerta.
– Veru, do čerta. Vieš, ako schudol?!
– Ukáž ho?!
Babička ukázala spiaceho Rexa.
– Je z neho koža a kosti.
– Možno by sme ho mali odniesť k veterinárovi?!
– K akému veterinárovi?! Si normálny?! On smúti za vami?! Už ste preč mesiac! Nikdy ste ho tak dlho nenechali!
– Mami, urobíme to takto. Zarezervujem vás k veterinárovi. Vezmi ho, prosím.
– Dobre.
***
– Mama, ahoj! Ako ste sa mali u veterinára?
– Ach… Ahoj. Boli sme tam. Keď ho veterinár chcel odvážiť, Rex ho pohrýzol. Nedokázala som ho udržať. Museli sme dať náhubok, aby sme urobili ultrazvuk.
– Do čerta.
– Veru, do čerta. Schoval sa do kúta a vrčí. Odkiaľ vzal toľko sily, to je záhada.
– A čo na to povedal lekár?
– Hovorí, že treba odobrať krv. Navonok je všetko v poriadku. Pravdepodobne má stres.
– Prečo?
– Prečo?! A ty sa ešte pýtaš???
– Mama, nekrič! Aj my sme na nervy.
– Oh, robte, čo chcete…
***
– Mama, ahoj. Prečo tak neskoro?
– Zdá sa mi, že ledva dýcha.
– Ako?! Ráno máme lietadlo. Mami, upokoj sa. Neplač.
– Niekoľko dní nejedol. Predtým aspoň trochu…
Niekto z detí sa vzadu spýtal:
– Babička, prečo plačeš?
– Drahá, Rexovi je zle.
– Tata povedal…. No veď zajtra prilietame!
– Bojím sa však že môžeme…
Náhle sa na kamere babičkinho telefónu objavila tvár dieťaťa.
– Nie!!! Babička, prilož obrazovku telefónu k nemu a zapni hlasitý odposluch!
– Drahá, on…
– Prilož!!!!
Babička priložila telefón k spiacej srnke.
– Rex, počuješ ma?! Zajtra prídeme! Viem, že si sa na nás nahneval. Myslíš si, že sme na teba zabudli! Rex, počúvaj ma!
Pes sa posadil. Pozorne počúval.
– Aj ja sa hnevám, ale potom zabudnem. No, a aký to má zmysel?! Celý život stráviť smutná a urazená?
Pozri, Rex, ty patríš k Horvátom! A Horvátovci, keď je ťažko a strašne, sa nevzdávajú. Rex Horvát, myslíš, že som zabudla, ako si sa vtedy vrhol na toho hlúpeho rotvajlera, keď sa na mňa vrhol?
Bol si menší o polovicu, ale ochránil si ma! Vtedy si to schytal. A ty si myslíš, že som na teba zabudla?!
Pes slabo zavrtel chvostom.
– Rex Horvát, prosím ťa, choď do kuchyne a zjedz tie hnedé kúsky! Rýchlo do kuchyne!
Pes pomaly šiel do kuchyne a začal jesť z misky.
***
Keď ráno prileteli, Rex im odpustil. Ale nie hneď. O päť minút neskôr. Najprv sa odvrátil, išiel do svojho kúta a potom sa rozbehol všetkých olízať. Veď boli špinaví. Cestou.
