«Nezabudla som!»
– Babka, predstav si, dneska sme na jazere našli zlatý prsteň! V piesku! Ocko náhodou strčil ruku do piesku a tam bol prsteň!
– To myslíš vážne?!
– Áno, babka, neveríš mi?!
– Samozrejme, že verím, drahá.
– A ocko ho hneď dal mame! Bol tam aj štítok!
– Štítok?!
– Áno! Ocko vysvetlil, že prsteň sa asi nejako z klenotníctva zakotúľal do piesku.
– Do piesku?!
– Áno, babka!!! No, takto nám to vysvetlil. Že to nie je z utopeného človeka alebo ukradnutý prsteň!
– No, ak to ocko povedal…
– Áno, babka! A povedal, že tam je veľa takých prsteňov! My s Jankom ešte celý týždeň prekopávame ten hlúpy piesok! Chceme nájsť aspoň jeden malý prstienok.
– Janko je už zdravý?
– Samozrejme, že je. Kedy by mal kašľať?! Tu je toľko práce! Ako sa má Max?
– Normálne. Čo tam jete?
– Babka, neodbočuj od témy. Ukáž ho!
Babka otočila kameru telefónu na psa. Max ležal vedľa a pozorne počúval rozhovor.
– Tu je. Pozdrav sa, Max.
– Babka, prečo je taký smutný?!
– Je v poriadku, drahá.
– Nie! Ja viem, aký je normálne! Max!!! Čo je tam s tebou?!
Maxovi sa zdalo, že počul známy hlas. Zavrtel chvostom.
– No dobre, drahá, musím sa zbaliť na chatu. Ako dlho ešte zostanete?
– Mama chce zostať ešte dva týždne.
– Ešte dva týždne?! – babka sa pozrela na Maxa.
– No áno. Je nám tu dobre! Keby sme ešte našli prsteň… Max, chceš prsteň na obojok?!
– Dovidenia, drahá.
***
– Mami, ahoj! Lýdia hovorila, že je niečo súrne?
– Áno. Kedy priletíte?
– Neviem. Je tu veľmi dobre. Možno ešte pár týždňov. Prečo?!
– Nič! Max vôbec neje!
– Akože vôbec neje?!
– No vôbec. Ako ste odišli, iba spí a pozerá sa z okna, a pri najmenšom šuchnutí na chodbe beží k dverám a šteká.
– Dávate mu určite tú správnu stravu?!
– Nie, teda, kŕmime ho surovými zemiakmi! Samozrejme, že kŕmivom!
– Doprčic.
– No, tak doprčic. Schudol, vieš ako?!
– No ukáž mi ho!
Babka ukázala spiaceho Maxa.
– Tu je. Samá kosť a koža.
– Možno by mal ísť k veterinárovi?!
– K akému veterinárovi?! Si normálna?! Chýbate mu! Už ste preč celý mesiac! Nikdy ste ho tak dlho nenechali samého!
– Mami, tak dobre. Objednám vás k veterinárovi. Vezmi ho, prosím.
– No, dobre.
***
– Mami, ahoj! Ako to šlo?
– Oh… Ahoj. Šli sme. Uštipol veterinára, keď ho chcel odvážiť. Nedokázala som ho udržať. Museli sme mu dať náhubok, aby sme mohli urobiť ultrazvuk.
– Doprčic.
– No, tak doprčic. Schúlil sa do kúta a vrčí. Odkiaľ vzal tú silu – to neviem.
– No, a čo povedal veterinár?
– Vraví, že treba zobrať krv. Inak je všetko v poriadku. Pravdepodobne má stres.
– Prečo?
– Prečo?! Ešte sa pýtaš???
– Mami, nekrič! Aj my sme nervózni.
– Oh, robte si, čo chcete…
***
– Mami, ahoj. Prečo tak neskoro?
– Zdá sa mi, že sotva dýcha.
– Čože?! Máme ráno let. Mami, kľud. Neplač.
– Už niekoľko dní neje. Predtým aspoň trochu…
Niekto z detí sa opýtal zozadu:
– Babka, prečo plačeš?
– Drahá, Maxovi je zle.
– Ocko hovoril…. No veď zajtra priletíme!
– Bojím sa, že by mohol…
Nečakane sa na babkinom telefóne objavila tvár dievčaťa.
– Nie!!! Babka, podaj mu telefón a zapni hlasitý odposluch!
– Drahá, on…
– Podaj ho!!!!
Podala telefón spiacej psovi.
– Max, počuješ ma?! Zajtra prídeme! Viem, že si na nás nahnevaný. Myslíš si, že sme na teba zabudli! Max, počúvaj ma!
Pes sa mierne zdvihol. Pozorne počúval.
– Aj ja sa občas nahnevám, ale potom to všetko opadne. Aký to má zmysel?! Prežiť celý život smutne a urazene?
Pochop, Max, si Zajac! A Zajacovi, keď je ťažko a strašne, sa nevzdávajú. Max Zajac, myslíš, že som zabudla, ako si vtedy skočil na toho hlúpeho rotvajlera, keď na mňa zaútočil?
Bol si o polovicu menší ako on, ale ochránil si ma! Vtedy si sa poriadne narobil. A ty si myslíš, že som na teba zabudla po tom všetkom?!
Pes slabo zavrtel chvostom.
– Max Zajac, prosím ťa, choď do kuchyne a zjedz tie hnedé granulky! Šup na kuchyňu!
Pes pomaly odišiel do kuchyne a začal jesť svoje krmivo z misky.
***
Keď ráno prileteli, Max im odpustil. Ale nie hneď. Až po piatich minútach. Najprv sa otočil, odišiel do svojho kúta, a potom sa vrhol všetkých oblizovať. Špinaví predsa. Po ceste.
