Nepekná Hanka
Pane bože, to je toto chlap? Veď to je nejaký omyl! Veď Hanka sama nevidí, za koho sa ide vydávať?! Krpatý, vyziabnutý, škaredý ako hriech!
Ale zas toľko nepreháňaj! S výškou to je pravda, nevynikol teda. Ale veď z tváre vodu nepiješ! Ani Hanka nie je žiadna krásavica.
Pravda, pravda. Ale predstav si, aké deti budú mať! Hrôza!
Mladé mamičky, ktoré sa nudili na lavičke pri vchode, spoločne naprabili deky v kočíkoch a rozplývali sa nad svojimi spiacimi ratolesťami. Kde by sa len také Hanke niekedy narodili také deti?
Hanka, ktorá práve vykladala z auta zásoby pre maminu, s úsmevom kývla susedkám a pustila sa do práce:
Miško, drahý, nenadrel si sa priveľa? Daj, vezmem niečo aj ja! pokúsila sa mu aspoň jeden sáčok vziať z rúk, ale nedovolil jej to.
Hankina, ty radšej podrž dvere! Na ťažké veci ženy nemajú byť, to nie je pre teba, zaškeril sa Michal.
Susedky si vymenili pohľady.
Aha, aký galantný! Nie je to ženská starosť, hovorí! Neboj sa, to je len do svadby taký pozorný. Po svadbe uvidíme, ešte kto mal pravdu!
Hanka s Michalom už dávno zmizli v bráne a susedky pokračovali v rozoberaní ich výšky, váhy, čŕt tváre, hodnoty Michalovho auta či Hankinej chôdze. Prečo by nie? Klebety predsa nič nestoja.
Hanka na reči nemala čas. Ponáhľala sa k mame, ktorú už dva týždne nevidela. Najskôr služobka, potom prerábanie v novom byte, ktoré s Miškom chceli stihnúť pred svadbou. Mama jej prikázala šetriť sa, nebehať po ceste zbytočne, vraj chladnička plná, telefón je a svadba už čoskoro. Kde má na všetko stihnúť?
Ale Hanka nevydržala. Nikdy nebola tak ďaleko a tak dlho od mamy. Zvládať vlastnú úzkosť sa ešte stále nenaučila.
Hanku porodila mama v tridsaťpäťke. Už dávno dali rodičia aj známi na Marienku krížik neveľmi pohľadná, v obchode pri pokladni, všetci vraveli stará dievka. Deti? Nemožné.
Lenže Mariena ich prekvapila. Odišla na dovolenku k Balatonu a privliekla si odtiaľ ženícha. Nie hocijakého Juraj bol vysoký, mohutný, modrooký. Mariena pri ňom vyzerala doslova ako šedá myška popri statnom kocúrovi. Prosto, nepárik.
Ale po príchode Juraja do jej života už kožuch nosila ona.
Juraj bol rozumný a usilovný. Vedel nielen zarobiť, ale aj rozmnožiť úspory. A na ženu, ktorú nadovšetko miloval, nikdy nešetril. Mariena rozkvitla, dala si moderný účes, a odradila susedky, čo ju navštevovali len pre výhody či čerstvú šunku.
Skutočné kamarátky nemala. Ľudia sa jej vyhýbali, vraj nepekná, ani na zábavy ju nechceli. Prečo kaziť náladu? Preto tie, čo si k nej chodievali po ochotu a debničku banánov z pod pultu, jej nechýbali, keď kontakty ukončila.
Najviac sa bála rečí. Klebety sú vraj horšie než guľka nikdy nevieš, kedy a kde zasiahnu. Chápala dobre, že pre mnohých Juraj pre ňu nie je vhodný, a vždy sa nájde niekto, kto mu bude radiť, nech ju nechá. Preto Mariena urobila z domácnosti pevnosť, nepreniknuteľnú pre cudzích. Nechcela si šťastie nechať ukradnúť.
Ale zbytočne sa bála. Juraj o nikom okrem nej ani nechcel vedieť. On už dávno pochopil, že príslovie o kráse a studničke nie je prázdne. Rástol bez rodičov, s babkou pijankou, takže poznal cenu ľudskej dobroty viac než iní.
Sirota od troch rokov, otec aj matka zomreli v aute po oslave svadby kamaráta. Juraj zostal s babkou, ktorú strata jediného syna zlomila, a utiekala do alkoholu. Už v ôsmich vedel uvariť si sám, opral si košeľu, aby učitelia nemali otázky, a učil sa výborne. Jeho pekná tvár bola pre neho skoro prekliatím. Hneď si ho každý všimol, ale často viac ublížil záujem dospelých, ako pomohol.
Bol tvrdohlavý, podráždený. Kde a kto mu poskytol lásku? Babke bola fľaša drahšia než on, ľudia sa pozastavili nad vzhľadom, no nikdy sa Juraja nespýtali: Ako sa ti žije? Nikto, len predavačka v pekárni, kam chodil denne po chlieb. Tá pani sama vychovávala dve deti, vedela, čo je to žiť bez mamy. Žila skromne, ale dala synom teplý domov, vždy čerstvý chlieb či zemiaky a v šálke čaj s medom od suseda včelára.
Ďakujem Vám! Čo dlžím?
Ale, to je z lásky! Sama si láskavá, iných nezahanbuješ, nechaj ma!
Juraj dostal ku chlebu aj žemľu.
V škole zješ! prikazovala teta Valika a prehrabla jeho vlnité vlasy.
Táto nečakaná neha ho hriala celý deň. Najskôr odmietal žemličku, potom si zvykol ďakovať a po škole pomáhal Valike v pekárni. Postupne ju bral ako matku.
Život všetko zariadil sám. Keď zomrela babka, Valika Juraja prijala k sebe.
Už si mi dávno synom, len si to teraz aj papierovo vybavíme.
Juraj dostal rodinu mamu a bratov. Hnev sa stratil, veď mal na koho sa obrátiť, keby sa vrátil.
Vyštudoval, opravili spolu babkin byt, zamestnal sa, no láska stále neprichádzala. Dievčatá sa s ním zoznamovali, ale vždy sa včas stiahli. Tá, do ktorej sa zaľúbil, mu bez citu vysvetlila:
Nie, Jurajko, nechcem vážny vzťah. Si príliš pekný, opustíš ma. Aj s dieťaťom? Ty krásavec predsa nepotrebuješ rodinu, všetky baby na teba letia! Stačí si vybrať.
Dávno zabudnutý hnev opäť zabúchal na srdce, ale Juraj vedel, za kým ísť so starosťami.
Chlapče, taká nie je tvoja. Tvoja niekde čaká. Len neprestávaj veriť, bez viery nič na svete nejde! Počkaj, všetko príde.
Valika vždy vedela, čo povedať a Juraj sa upokojil. Čakať predsa vie.
Ale roky plynuli a tá pravá nikde. Juraj opäť chmúril čelo. Valika rozhodla pošle ho k moru.
Ó, Jurko! Musíš ho vidieť! Je prosto… Aké, mami?
Obrovské. Jemné i hrozivé. Stále iné, pochopíš sám. Choď, to je šťastie!
Na tejto dovolenke Juraj stretol Marienu. Dievča opreté o zábradlie, pozorujúce rozbúrený Balaton, nikoho nezaujímalo. Len Juraj zostal stáť s otvorenými ústami. Vyzerala ako jeho mama Valika. Keď ju spoznal, pochopil, že osud mu dal to najväčšie požehnanie od spoznania Valiky. Mariena bola rovnako láskavá a nežná. Cítil, že konečne našiel, čo roky hľadal, za čo sa k nebesám modlil.
Svoju šancu nechcel prepásť.
Dcérku Hanku milovali Juraj a Mariena tak veľmi, až sa sami báli, či to nie je priveľa.
Dajme len pozor, aby sme ju nerozmaznali, Jurko! obávala sa Mariena.
Nemusíme sa báť! bozkával Juraj dcérke temeno. Je šikovná, po mame!
Veril tomu a Hankina poslušnosť tešila rodičov.
Dala po mame! hladkala Valika vnučku. Láskavá ako Marienka! Chráň si svoje dievčatá, synak! Šťastie je láska doma!
S adoptívnou mamou a bratmi mal Juraj vrúcne vzťahy. Preto, keď sa necítil dobre, najprv to povedal bratom, nechcel znepokojovať ženu ani mamu.
Správne, Jurko! Zistíme, čo je s tebou bratia sa nevyhýbali činom.
O pár dní našli lekára a keď sa dozvedeli zdrvujúcu správu, podržali Juraja.
Ani na to nemysli! Máš dcéru. Sme pri tebe. Medicína ide vpred.
Boj trval desať rokov. Juraj sa držal, prekvapoval lekárov svojou vôľou žiť.
Iný by to dávno vzdal. Ste výnimočný!
Juraj prikyvoval, zadržiaval závraty, a v duchu myslel na Marienu a Hanku, ktorá po škole utekala do nemocnice s domácim vývarom.
Nechutí mi, dcérka… odmietal Juraj.
Papkaj, ocinko, polievka je síce presolená, mama pri varení plakala, ale povedala som jej, nech už neplače! Že sa zotavíš a prídeš domov! Správne som to povedala?
Správne, Hankina… Tak to bude…
A vždy sa domov vrátil, hoci prognózy sa zhoršovali. Ale doma ho čakali! Ako by mohol neprísť?
Jedného dňa odišiel ticho. Doma, v Mariéninho náručí. Zaspal a už sa neprebudil. Mariena zostala pri ňom do svitania, objímajúc a v duchu opakujúc:
Nie, Jurko, nemám sa na čo sťažovať… Toľko všetkého bolo! Bola som s tebou šťastná! Ďakujem ti, milý…
Hanka ráno zaklopala do spálne rodičov, a tenučko vykríkla ako vtáčik v pasci.
Ticho, dievčatko! Už ocka nič nebolí… Má sa dobre… Neplač, Mariena už nebránila slzám. Som s tebou…
Mariena s Hankou neostali samé. Bratia Juraja ich pravidelne navštevovali, Valika prichádzala často. Rodina držala spolu, smútila a vedela, že sama by to nikto neprekonal.
Roky išli. Hanka rástla. Čím bola staršia, tým menej sa chcela pozerať do zrkadla. Vedela, že krásou neoplýva a zmeniť to nemohla. Nos si neskráti, oči nezväčší. Ani mrkva, ktorú jedla na rady, nepomohla.
V škole sa jej smiali, Mariena stískala dcéru a tíšila ju:
Ešte uvidíš, dcérka, kto šťastnejší bude! Len čas daj!
Hanka skončila školu, nastúpila na univerzitu, ale tam si jej dobrotu nikto nevážil. Pozornosť patrila len veselejším a krajším, od Hany si len pred skúškami požičiavali zošity, ktoré mala vždy ako zo šablóny. Na prednáškach bola pozorná, vedela, že medzi babami a málo chalanmi nemá šancu.
Čo budeme robiť, mama? spýtala sa raz Marieny, keď videla, že Hanka je skvelá odborníčka, má kariéru, no nerozumie, ako sa dostať k láske.
No čo? Pošleme ju k moru! usmiala sa Valika. Raz to vyšlo, možno aj dvakrát! Čo ty na to?
To hej, ale Hanka sama nepôjde. Je tvrdohlavá!
Pôjdeme všeci spolu. Volajme aj chlapov s rodinami. Veľká rodinná výprava! Hanka raz-dva od nás utečie! Pamätáš, keď ušla z chalupy do mesta, keď bola u mňa? Valika sa rozosmiala.
Balíme! rozhodla Mariena.
Osud však mal iné plány.
Hanka na dovolenku išla, ale program mimo rodiny odmietala.
Nechcem byť sama nikde! stála si za svojím.
Čo im iné ostávalo? Len rešpektovať.
No osud už pripravoval vlastné prekvapenie. Hanka, len čo sa vrátila do Bratislavy, stretla svoju lásku pred domom. Po ceste z práce zaparkovala auto a chytil ju riadny lejak.
Nové lakované baleríny sa rozlúčili so suchom, Hanka vyzula topánky a bosá bežala cez mláky domov, kde čakala vystrašená mama. Pri vchode ju zaliala špinavá voda z auta, ktoré okolo prefrčalo.
Neverím! vyštekla Hanka.
Potom sa rozosmiala tak, že vodič, ktorý zastal a chcel sa ospravedlniť, sa na ňu zamyslene zahľadel.
Osud sa spokojne zasmial, napísal ďalšiu bodku do zoznamu splneného a pobral sa ďalej svetom s istotou, že Hanka a Michal budú v poriadku.
A tak aj bolo.
Po rokoch tie isté susedky sedeli pri vchode, pozerali na Michalovo auto, keď dorazil domov:
Videla si, aký kožuch má tá bosorka? Ja si o taký pýtam márne, a ona hneď!
Nenadávaj!
Nepristane jej ten kožuch! Vôbec!
Len závidíš! Prečo ti vadí Hankino šťastie? Muž síce možno škaredý, ale láskavý! Deti aj ju rozmaznáva! Ťa dusí závisť!
Dusí! Prečo je to tak, že niekto má všetko, a iný nič? Pozri na nich! Ani krásni, ani bohatí, a deti ako obrázky! Prečo!?
Ved prababka vravela, že Hankin otec bol krásavec! Tak, to je čistá genetika.
Ale prečo je Hanka taká milučká? Vždy sa usmeje, vždy poďakuje, nikdy neposiela do čerta! Mala by predsa celý svet nenávidieť, že jej nedali ani kúsok krásy pri narodení!
Mala by, ale nemusí! Keby si menej závidela, aj ty by si bola krajšia!
Ale prosím ťa! Ja jej nič neberiem! Ako docieliť, aby si ťa chlap tak vážil? Nosil na rukách? Vie ona nejaké tajomstvo?
Spýtaj sa! Možno sa podelí!
Ale kdeže! Ja sa nebudem učiť od takej, ako je ona!
Tak si škríp, budeš len závidieť!
Hanku reči nezaujímali. Mal čo robiť doma, s deťmi a rodinou. Mama už nezvláda ako kedysi, Valika sa chce presťahovať bližšie, strýkovia volajú na chalupu, Michal sľúbil pomôcť so stavbou. Deti vyžadujú pozornosť.
Saško, Maťka, domov! Babička vytiahla koláč! Nenechávame ju čakať!
A znova jeden večer, keď je čas na rozhovor v kuchyni, na pesničku so starým otcovým gitarovým sprievodom či rozprávku pre deti, ktorú ešte stále Hanke šepká pred spaním mama Mariena.
A život ide ďalej…
Život ukazuje, že krása vonkajšia je len škrupina. To, čo z teba človeka robí, je v srdci. A ak nosíš dobro, lásku a odpustenie tak dôjdeš k šťastiu, aj keď ti život do vienka tvár modelky nenadelil. Aj za mrakom je slnko a najkrajšie kvety často rastú na tichých, nenápadných miestach.
