Vtip sa nepodaril
Veselá a žartovná Zuzka nevedela prežiť jediný deň bez vtipkovania. V škole neustále žartovala, chlapci ju za to obdivovali, na výške bola v tíme humoristov. Aj pri výbere priateľov hľadala tých, čo mali zmysel pre humor.
“Zuzka, prečo tak často meníš chlapcov?” spýtala sa jej raz spolužiačka Katka. “S jedným sa bavíš, s druhým sa zoznámis, a už vidím, že tretí v rade.”
“Veď vieš, Katka, pre mňa je humor dôležitý. Bez neho by som nevydržala. Ako môžem za to, že Samo nevedel ani zasmiať a Tomáš padal od smiechu, keď som ukázala prst? To je tiež moc,” vysvetľovala.
“Budeš hľadať dlho, kým nájdeš toho pravého,” pousmiala sa Katka.
“Mňa proste baví smiať sa. Chcem pri sebe niekoho, s kým si to vychutnám,” hovorila Zuzka.
“Život nie je vtip. Mne by stačil vážny muž, tieto žarty… nechaj si ich,” odpovedala vážne Katka.
“Každý sme iní. Mne sa páčia chlapi, čo vedia žartovať aj zobrať život s nadhľadom. Hlavne, nech to neprekročí hranicu.”
Zuzka milovala aprílové žarty, keď sa všetko dalo prevrátiť naruby a nikto sa nemohol nahnevať. Na výške aj v práci vraj vždy niekoho nachytala. A sama žiaden žart neprehliadla. Taká bola.
Samo bol suchar, žiadnu šprajcu nepochopil, ešte sa aj urazil. Tomáš bol lepší, no časom jej prišlo, že polovici jej vtipov nerozumie.
Potom stretla Igora. Zdalo sa, že je ten pravý – až kým raz v apríli nevybehla za roh s desivou grimasou a nezakričala “Búúú!” Chcela ho postrašiť, no nepodarilo sa. Čakala odpoveď, ale žiaden žart neprišiel.
O dva dni neskôr, keď niesla do obývačky tace s kávou a čokoládou, Igor jej hodil pod nohy gumového hada. Vydesila sa, tace prepadol, káva sa rozliala.
“Igor, čo to robíš? Káva je horúca, mohla som sa opačiť!”
“To bola len odpoveď. Netušil som, že sa tak vystrašíš.”
O pár týždňov priniesol živého hada. Zuzka vyskákala na stoličku s výkrikom.
“Čo sa strachuješ? Nie je jedovatý, požičal som si ho od Miša. Veď máš rada žarty!”
“Takto sa nežartuje! Zober si svojho hada a zbal sa. Toto myslím vážne. Vypadni.”
Tak sa rozišli. Zuzka mala rada neškodné žarty. V práci všetci vedeli, že ju len tak neprekvapia. Vedela vyzeráš úplne vážne a povedať nezmysel – kolega Maxo utekal skontrolovať, no nikdy sa neurazil.
Raz upekla koláče s jablkami. Jeden zasolila a dala Maxovi.
“Maxo, dám ti koláč,” povedala a odišla.
Maxo si ukusol, raz, druhý raz – a vybehol z miestnosti.
“Zuzka, zas si urobila srandu!” volali kolegovia.
“Nie, len Maxovi som nasolila,” zasmiala sa.
Maxo sa vrátil: “Ako som mohol zabudnúť, že dnes je apríl?” Všetci sa smiali.
Zuzka čakala odvetu.
Poobede Maxo rozrezával jablko. Zrazu zakričal: “Auj, porezal som sa! Zuzka, podaj uterák!”
Zuzka sa zhrozila – krv jej vadila. Našla papierové utierky a chytila ho za ruku – lenže mu “odpadla” a dopadla na zem. Rukáv bol prázdny.
Zakrútila sa jej hlava. Keď sa spamätala, videla vydesené tváre. Maxo bol bledý.
“Prepáč, netušil som, že zoslabneš. Nikdy si nehovorila, že sa bojíš krvi.”
Zuzka sa zasmejala: “Kde si mohol vedieť? Ale žart sa podaril.”
Maxo sa o ňu staral, priniesol čaj, čokoládu, stále sa ospravedlňoval.
“Už stačí. Aj ja ti robím vtípky,” povedala.
A vtedy ju napadlo – Maxo je starostlivý, milý, vtipný… A hlavne – má humor.
Čoskoro začali chodiť. Maxo sa priznal: “Zuzka, dlho som ťa mal rád. S tebou sa nenudím.”
“Ja som si to neuvedomila… až teraz.”
V obradnej sieni sa smiali tak, že rozosmiali aj matričnú úradníčku. Na svadbe bol samej smiech. Ako sa hovorí – “S tým, s kým vieš mlčať aj smiať sa, prežiješ všetko.”
Majú veselú rodinu, plnú žartov a radosti. A smiech predlžuje život.
