Zakliati nepriatelia
Dnes si musím zapísať tento príbeh do denníka, lebo takýto deň sa nevidí často… Práve som si ľahol, že si na chvíľku odpočiniem, keď zrazu cez otvorené okno prerazil divý štekot môjho psa. Takýto zvuk z Borisa nezvyknem počuť, obyčajne je tichý, ale dnes mu asi ušlo, šteká od rána, a to nie len tak šteká divoko, až to v dedine ozýva.
Minul som sa s Borisom už niekoľko ráz vybehol som von, ale nikde nič podozrivé. Myslel som, asi susedove psy popri našom plote pobehovali a môj Boris sa na nich rozčertil. On je taký na svojom, cudzích tu netoleruje. Niet divu, že vždy keď som vyšiel z domu, už po blízku nebolo ani psa, ani človeka.
Od toho jeho štekotu by sa každý strachom rozutekal to susedove hafani asi odplašene brali nohy na plecia. Nemali však ani tušenie, že medveď ako som Borisa v žarte volal je zavretý vo voliére. Cez deň ho tak držím, aby nebolo zle. Len večer ho púšťam na dvor. Vtedy, ako sa hovorí: Kto sa bojí, nech nechodí.
Raz sa do záhrady chceli dostať traja odvážlivci z vedľajšej dediny. Jeden stratil gate zachytil ich vrchom brány, druhý krosnu pod plotom a tretí vyšplhal na hrušku. Museli sme volať hasičov, aby ho z nej zliezol. Boris im dal lekciu, ktorú nikdy nezabudnú!
A hlavné je, že Boris nikdy neštekal bezdôvodne. Dnes však bol zrazu taký besný, akoby ho diabol chytil.
Boris, už dosť! zvolal som a postavil som sa k oknu.
Štekot na chvíľu utíchol, no za pár sekúnd začal znova. Tak to už stačilo šiel som von vyzistiť, čo ho tak rozohnilo.
Ako som čakal, na dvore cudzí neboli. Boris zrazu zmĺkol, keď ma uvidel.
No teda, čo to tu predvádzaš, ty slávik? zasmial som sa pri voliére.
Boris vrtel zadkom a pohľadu kajúcnemu sa nedalo odolať. Vedel, že mi prerušil oddych, ale jeho štekot má svoj dôvod.
V tej chvíli Boris pozrel smerom ku bránke a rozštekal sa tak, že som sa otočil práve včas niečo sivé malé preletelo cez cestu. Rozbehol som sa tam a uvidel
…obyčajného kocúra!
A ten kocúr mal taký drzý, sebavedomý pohľad, že som skoro zabudol, čo som chcel.
Čo tu robíš, kamoš? škerím sa. Hovorím ti ako človek kocúrovi, radšej tu nebehaj, lebo Boris mačky neznáša ak ťa chytí, tak…
Kocúr sa zaškľabil, a zdalo sa mi, že sa mi posmieva.
Chytí ma? Ten tvoj tučný pes ledva otvorí dvere z voliére, kým ja už vyleziem na plot! ako keby to hovoril očami. Trochu ma to urazilo, že ten podplotový kocúr tak elegantne Borisa zosmiešňuje.
Strácaj sa, mávl som rukou a šiel som späť do dvora, bránku zaklopol.
No čo myslíte, poslúchol kocúr? Ani náhodou. Odkedy ho vyháňam, objavuje sa každý deň.
Kráča si po dvore, sedí pri voliére, vystatuje sa, akoby on bol pán celého dvora a Boris môže iba štekať. Spočiatku som kocúra vyháňal, ale len čo som vošiel do domu, objavil sa znova.
Nič naňho nezabralo.
Po tejto malej výhre sa kocúr cítil ako kráľ. Dokonca raz ukradol Borisovi kus mäsa z misky. Miska bola vo voliére. Boris ležal v rohu, unavený beznádejným štekotom, tak sa kocúr odvážil. A potom si pred psom demonstratívne žúval ten kus mäsa.
To som videl na vlastné oči. Vo mne vzkypela vlna nespokojnosti.
Tak toto nie… mrmlal som si. Spravím ti veselé dni. Ešte budeš ľutovať, že si moju psa rozčertil.
Rozhodol som sa dvere od voliére cez deň nechám otvorené, Boris môže, ak treba, vybehnúť a urobiť poriadok.
No v deň, keď sme obaja čakali s Borisom na návštevu toho sivého dráča, kocúr neprišiel.
Či niečo vycítil, či sa mu niečo prihodilo, neviem. Dokonca mi to bolo ľúto taký plán, a on neprišiel ani ďalšie dni.
Boris zmätene pozeral na mňa, ja pre neho len pokrčil ramenami.
Možno je lepšie, že už sem kocúr nechodí? usmial som sa. Je ticho, pokoj.
Popravde však, trochu som klamal. Chýbal mi ten škodoradostný kocúr. Znie to možno šialene, ale je to tak.
Boris zvykol štekať na svojho veľkého nepriateľa, hnevať sa na jeho kúsky. A teraz? Nuda…
O pár dní Boris začal prosiť pohľadom, aby som išiel von na cestu hľadať kocúra. Vzal som ho za slovné poďme. Odkryl som bránku, vyšli sme k autu, rozhliadli sa po okolí Boris šnupal vzduch, dúfal že ucíti známy dráždivý pach.
Lenže v dedine je vždy cítiť hnoj z vedľajšieho dvora, to všetko prebije.
Prešli sme ulicu na jednu stranu, potom na druhú nikde nič.
Už som chcel Borisa zahnúť späť, keď som naľavo začul čudný, zúrivý mačací rev a štekot. O chvíľu vybehol na cestu kocúr ten sivý, našich dedinských dráčov. Utekal po prašnej ceste, na jednu labku kríval. Za ním letel pes nie hocijaký, ale doberman z mesta.
Vedeli sme, komu patrí v lete sa rodina s dobermanom vráti do dedinskej chalupy. Sivý kocúr asi chcel rozčuľovať mestského, tak ako to robil Borisovi, ale tentokrát doberman zaútočil. Kocúr mal na srsti krvavé fľaky.
Zabudol som na Borisa, a ten bez povolenia vybehol kocúrovi oproti.
Boris, kam bežíš?! kričím v panike, čo bude s kocúrom po dobermanovi, teraz aj Boris. Boris, stoj!
Nie, pes ma nepočul. Rozbehol sa na kocúra.
Kocúr to zbadal, zastal uprostred cesty v hrôze, vedel, že jeho život visí na jednej chlpatej nitke.
Čo bolo potom? No samozrejme. Boris prišiel, oňuchal kocúra a… s medvedím vrčaním sa vrhol na dobermana! A ten letel až na koniec ulice. Mal šťastie, že bol rýchly otočil sa a zmizol.
Kocúr využil chvíľu, zmizol mi z očí. Večer som vyšiel nakŕmiť Borisa, a skoro mi miska padla z rúk. Kocúr bol tu. Živý, zdravý, pohľad plný vďaky. Položil hlavu Borisovi na nohu a ticho mraučal. Boris na mňa pozrel s pohľadom, pri ktorom som sa rozosmial.
Prepáč, šéf, zachránil som ho, teraz sa musím oňho starať v očiach psa sa dalo čítať. A to nebola žiadna sranda.
Boris bol odhodlaný byť jeho osobný ochrankár. Dovolil mu jesť z psej misky v živote nevídané. Sivý kocúr roztopil ľad v jeho srdci. Už neboli nepriatelia, ale kamaráti.
A ak si myslíte, že tu končí slovenská rozprávka, mýlite sa. Nekončí.
S kotom sme šli do mesta, k veterinárovi ranu mu museli zašiť, sama sa nezahojí. Po operácii sivý zostal u mňa. Staral som sa oňho, Boris sa oňho bál. Ešte pred pár dňami ho chceli roztrhať, teraz sú ochrankári.
O pár týždňoch, pri bránke sa objavila pekná mladá žena.
Boris chcel štekotom zahnať novú návštevu, ale potom si uvedomil, že ju len vystraší tak len jemne zavrčal. Vybehol som von.
D-d-dobrý deň, pozdravil som ju. Hľadáte niečo?
Začala sa pýtať, či som nevidel sivého kocúra, či nechodil k nám. Že má doma veľmi drzého kocúra, volá ho Timotej. V meste bol doma v byte, tu je u mamy po porážke a kocúr nevybehá sa dosýta. Zvyčajne sa vracal domov, umyla ho, nakŕmila. Teraz ho nevidela pár dní.
Myslím, že viem, kde je váš Timotej, usmial som sa. Poďte, pso sa nebojte, ten vás nechá.
K vášmu psovi? Prečo?
Uvidíte sami.
Žena váhala, ale vo mne videla úprimnosť tak vošla. Keď sa pozrela k Borisovi, videla, že Timotej sa k nemu túlil so zabandážovanou labkou.
Timotej! Čo si prežil? zľakla sa, ale potom sa pýta, to vaša pes ho pokúsil?
Nie, práve naopak, začervenal som sa. My sme ho zachránili.
Od koho?
Ak nemáte naponáhlo, poviem vám celý príbeh. Myslím, že sa nasmejete.
Všetko som Oľge (tak sme sa počas rozprávania zoznámili) vysvetlil. Smiala sa poriadne.
No to je niečo… Timotej vám nervy šklbal, a teraz ste ho zachránili!
Sme s Borisom dobré duše, usmial som sa. A váš kocúr sa už zotavuje, nielen telesne, ale aj duševne. Je teraz rozkošný. Už nám nervy nedrása.
On vždy bol taký… Asi dedinský vzduch ho zmenil. Či ma za málo starostlivosti urazil mám predsa mamu po porážke, učíme sa znova chodiť. Ide to pomaly.
Pozývam vás aj s kocúrom k nám, nesmelo som povedal.
Premyslím si to, s úsmevom odvetila Oľga.
O pol roka celá dedina slávila svadbu našu, moju a Oľginu. Timotej s Borisom sa na nej tiež objavili. Dokonca aj mestský doberman, čo Timoteja pohryzol, tam bol. Poznal kocúra, chvíľu naňho škaredo pozeral, ale keď sa stretol očami s Borisom, rýchlo sa tváril, že sa zmýlil.
Takto to chodí v slovenských dedinách…
