Premýšľaj, čo hovoríš! To je vlastne tvoj brat!
Dostal som od otčosa úder na temeno hlavy. Nebol bolí, ale veľmi ma to rozčuľovalo.
Mamička potom zamračene prikývla:
Aj ty si bol kedysi taký maličký a potreboval si starostlivosť a lásku. Už si to mal.
Krištof sa len trochu hanbil. Postupom času však začal chápať, že v tom bytom v Bratislave je pre dospelých skôr nábytok.
Do piatich rokov Krištof žil šťastne, potom otec niekde zmizol, mamička sa stala smutnou a občas plakala.
Malý Krištof sa ani neodvážil spýtať sa, kam sa otec podal, vedel len, že rodičia sa rozviedli.
Nasledujúce dva roky Anna Vasiľová pracovala na dvoch zamestnaniach, bola vyčerpaná, málo sa usmievala a pôsobil na ňu nejaký smútok.
Chcel jej pomôcť, ale nevedel ako.
Babička mu radila: Najväčšia pomoc je správať sa dobre, a potom ešte ti povedala tichým hlasom: Nevyprovokuj otca k odchodu.
Krištof sa snažil, počúval babičku aj mamu, nevybuchoval, chodil do školy, študoval usilovne. Keď sa mamička jedného dňa rozosmiala, vyzerala krajšie a mladšie, myslel si, že to je vďaka nemu.
Ale pomýlil sa.
Anna Vasiľová rozkvitla, keď stretla Andreja Oľgu. Čoskoro sa zosobášili a on sa nastolil k nim do bytu.
To je tvoj švagr, synček, povedala mamička. Bude tvojím otcom.
No tak, Anička, odvrátil sa nový otčosa. Ako by som mohol byť tvojim otcom? No, vieš, nie som proti.
Krištof bol však proti. Ten sebaistý typ mu nepríjemne zapôsobil. Rozkazoval v byte, akoby to bol jeho dom, robil svoje pravidlá, a mamička len šťastne kývala hlavou.
Kto by to chcel?
Krištof sa pokúsil rebelovať, odmietal poslúchnuť Andreja, ale keď videl, aké to mamičku mrzí, umlčal sa. Babička mu ešte radila: Tvoja mama aspoň prestane tak tvrdo pracovať na dvoch zamestnaniach. Andrej je síce nie zlatú rýžu, ale pracovitý a nepijúci.
Tak sa musel zmieriť a trošku sa im podarilo žiť spolu. Keď prišiel na svet Jurko spoločný brat mamičky a otčosa.
Krištof bol prekvapený, ako dospelí bežia so svojím ružovým, vrásčiatym, škrípavým kamarátom, ktorý pripomína mačiatko.
Jedného dňa sa ho dokonca spýtal, prečo to robia, a dostal od otčosa ďalší úder na temeno:
Premýšľaj, čo hovoríš! To je vlastne tvoj brat!
Nebolo to bolestivé, ale veľmi urážlivé. Mamička sa opäť sklonila a povedala:
Aj ty si bol kedysi taký malý a potreboval si lásku a starostlivosť. Tiež si ich mal.
Krištof sa len trochu hanbil.
Časom si uvedomil, že je pre dospelých v tom byte ako stará stolička, ktorú si niekto zobrali pri presťahovaní z starého domu do nového. Všetci ho obchádzajú, a keď sa na neho aj tak náhodou zakoplú, iba na chvíľu sa naňho pozrú. Odhodiť stoličku je škoda je dobrá a má spomienky.
Krištof mal bohatú predstavivosť. Keď zostal sám, veľa čítal a chcel sa stať psychológom. Rýchlo však zmenil názor, pretože už nemal čas čítať. Musel pomáhať mame v domácnosti, keď otčosa často chýbal v práci, a mame s Jurkom bolo ťažké.
Tichom dúfal, že v takých podmienkach mamička bude viac pozorne hľadať jeho pomoc, ale tak sa mýlil. Anna Vasiľová sa úplne ponorila do starostlivosti o mladšieho syna a manžela na Krištofa myslela až po desiaty. Iba babička sa snažila mu ukázať lásku, ale zomrela, keď Krištofovi bolo trinásť.
Tak sa naozaj prebral.
Neprihlasím sa vám ako upratovač a opatrovateľ! raz povídal rodičom. Starajte sa sami o Jurka!
Synku, čože? prekvapila ho mama. To je tvoj brat, má len štyri roky ako môžeš?
Vy ste si ho vychovali na svojej hlave, zamručal otčosa. Žiadna vďačnosť.
Ty si pre mňa vôbec nikto! Krištof už nevedel spomenúť. Mami, povedz mu!
Synku, takto to nejde
Kde je môj pravý otec? Prečo o ňom nehovoríš?
Výbuch skončil slzami mamičky a tým, že už neposielal pomôcť s Jurkom. O otcovi nevedel nič. Ten sa objavil, keď Krištof už študoval na elektrotechnickej škole v Košiciach.
Muž s obyčajným tvárou, unavenými očami a vo vôni parfému prišiel, keď Krištof s kamošmi vychádzal z učebne.
Musíme si porozprávať, povedal priamo na neho.
Krištof najprv odrazil, ale niečo ho prinútilo počúvať. Muž bol dobre oblečený, vonil po parfume, vonku bol slnečný deň a ľudia sa pohybovali po ulici.
Volám sa Valérij Efimovič a som tvoj otec, povedal bez okľúkov.
Krištof sa pousmial: Naozaj? A odkiaľ si sa tu vzal, ocko?
Rozumiem tvojej reakcii, pokračoval Valérij pokojne. Ale nie je to tak jednoduché. Počúvaj ma a potom sa rozhodneš.
Krištof bol vnútiť, ale radostne sa tešil z náhleho stretnutia, hoci sa snažil nezrazu. Sadli si do najbližšej kaviarne a Valérij mu rozprával, ako pred mnohými rokmi skončil vo väzení za lúpež s kolegami, ako dostal skrátený trest, založil malý autoopravársky biznis a zarábal peniaze.
Hneď som ti chcel prísť, ale myslel som, že by si ma nebral za dôveru, keby som bol len zločinec.
Krištof sa rozohňal: Ocko, nikdy sa mi za teba nebude hanba! Som rád, že si tu.
Nikdy nepovedz nikdy, zamyslel sa otec. A mamu neobviňuj.
Rozprávali sa dlho a od tej chvíle sa stretávali častejšie. Krištof sa cítil ako na krídlach konečne mal blízku osobu, otca, ktorý ho miluje a stará sa o neho.
Mamička si všimla, ako je šťastný, a spýtala sa: Čo je s tebou?
Krištof však s otcom dohodol, že nič nepovedia mame, a tak povedal: Mám otca, takže je všetko v poriadku!
Ocko? Odkiaľ sa vzal? Odložila som ho predtým a zakázala som mu kedykoľvek sa objaviť!
Riešila si všetko za mňa, nie? Teraz som dospelý
Nie chceš otca zločinca! Skoro zabil človeka, rozumieš?
Je to normálny chlap a miluje ma viac ako ty! Teraz mi je jedno, čo robíš so svojím Jurkom!
Nekrič tak! Ja ťa tiež milujem a chcem, aby si mal všetko najlepšie!
Mám všetko v poriadku! A ak mi zakážeš byť s otcom, odídem k nemu!
Obaja kričali na seba dlho. Na konci Anička zúriaca hystériou už nevedela, čo si má robiť, Krištof už nebol taký zúfalý.
Otčosa zasiahlo na konci a obviňoval Krištofa z krutosti, no neobviňoval ho príliš, možno dúfal, že odíde a nebude mu prekážať. Krištof by odišiel, keby otec nevedel, že pre znovuzískanie rodičovských práv musí najprv prejsť rehabilitáciou. A prečo by chcel mať otec, ktorý je bývalý zločinec, v biografii?
Zostával mu ešte pol roka do dospelosti. Nakoniec všetko zostalo tak, ako bolo.
Mamička a Krištof už takmer nehovorili, no nevyhadzovali ho z domu. Keď Krištof dostal diplom, nasťahoval sa do otcovho bytu. Nezostal dlho v radosti keď mu vyšlo devätnásť, Valérij Efimovič zomrel. Zistilo sa, že dlho choroval, ale nechcel syna trápiť. Vopred zostavil dedičstvo byt, pár miliónov eur na účte a podiel v oprave áut.
Krištof bol smutný, ale čoskoro sa usadil. Teraz mal peniaze a stabilitu.
Mamička mu zavolala po rokoch, keď komunikovali len formálne: Ako sa máš? Ako zdravie? Tentokrát požiadala o osobné stretnutie.
Viem, že si teraz bohatý, povedala s úprimnosťou.
Nie som oligarch, ale nebankrotujem, odpovedal.
U nás nie je tak dobre Andrej stratil prácu a nedokáže nájsť novú Jurko čoskoro ide na vysokú školu, potrebuje doučovanie a štúdium, peniaze sa nám míňajú
To ma mrzí.
Synku, pomôžeš nám? Máš peniaze?
To sú peniaze môjho otca, ktorého si nenávidela. Rozbil ti život, neudržal Krištof.
Tak aspoň nejaká náhrada mi patrí?
Výchoval som ťa napriek všetkému. Teraz mi dlhuješ bratovi.
Keď sa Jurko narodil, prečudila si sa na mňa! Myslíš, že som na teba zabudol?
Nehovor tak, synku aj teba milujem.
Mami, dosť! Ak si ma sem volala, lúčim sa.
Krištof vstúpil a bez ohľadu na slzy mamičky rýchlo odišiel. Nemá jej nič dlhovať. Nech riešia svoje problémy sami. Jeho rozhodnutie zostane taký.
