Mama sa vydala pred jedenástimi rokmi. Jej nový manžel Filip mal z prvého manželstva dcéru, Vieru, ktorá mala vtedy štrnásť rokov. Filip svojej pôvodnej rodine ponechal byt, úplne sa vzdal práv na ten byt, a presťahoval sa k nám k mame a ku mne do bytu, ktorý nám po otcovej smrti zostal ako dedičstvo. S dcérou Vierou nemal žiadny kontakt ona sama sa s otcom vidieť nechcela. Platil výživné a tým jeho účasť na jej živote skončila.
Nedá sa povedať, že by som s Filipom mala nejaký vrúcny vzťah, alebo by som si k nemu vytvorila puto ako k vlastnému otcovi. Nekričal, nebil ma, nesnažil sa ma vychovávať. Navyše, bolo už neskoro, mala som šestnásť rokov. S mamou a Filipom som bývala tri roky, potom som sa vydala a mala syna. Museli sme sa aj so synom odsťahovať moju žiadosť, aby manžel býval s nami, rázne zamietli. Mama ani Filip nechceli žiť pod jednou strechou s cudzím človekom.
Vzťah medzi mojou mamou a mojím mužom od začiatku nefungoval. Filipovi bolo jedno, s kým žijem, tak sa do toho nestaral. Mama mi so synom však pomáhala, neodmietala postrážiť vnúčika. Teda pomáhala. Nedávno som jej zavolala a poprosila ju, aby mi vyzdvihla malého zo škôlky. Odpovedala mi, že nemôže že má pri sebe Filipovu vnučku a musí sa o ňu postarať.
Hneď mi napadlo, že Filip má predsa niekde dcéru Vieru. Tak tá porodila a je tu vnučka. Prehltla som túto výhovorku, ale nebola jediná. Začalo mi to byť podozrivé, tak som sa rozhodla prísť k nim bez ohlásenia.
Doma nikto nebol. Po izbe bolo rozhodené oblečenie pre bábätko, vo vedľajšej izbe bol postieľka, deka na mojej starej posteli bola pokrčená. Zavolala som mame, čo sa to deje.
Viera teraz býva u nás. Filip jej to dovolil, so mnou súhlasil. Má to ťažké, je v tom sama, začala mi mama vysvetľovať, a hneď na mňa aj útočila: To už nevieš, že sa má volať, keď chceš prísť?
Takže takto ja som na návšteve. U seba doma. Na návšteve. Nielenže Filip býval v mojom byte, zatiaľ čo ja s mužom sa tlačíme v podnájme a splácame hypotéku, oni si tam k sebe ešte privedú dcéru a vnučku? Ja mám poriadne makať, splácať úver, kým Filip a Viera si žijú ako v bavlnke na cudzom?
Vybuchla som od zlosti. Tým to ale neskončilo keď sa vrátili, mama hneď poslala Vieru s dieťaťom do izby a mňa si vzala na slovko o mojom nevhodnom správaní. Šok striedal šok.
Pokiaľ tu býva Viera, je to takto, skončila mama debatu.
Pýtala som sa na Filipov starý byt, ktorý nechal rodine.
To nie je tvoja vec, zatrhla ma mama.
Keby to nebolo v MOJEJ izbe, možno by mi bolo jedno, kto tam býva! Ale takto? Dosť bolo!
Strhla sa medzi mnou a mamou veľká hádka. Povedala som jej, že ak Viera neodíde, prihlásim do bytu svojho muža a nasťahujeme sa tam my. Mama mi pohrozila, že svoj podiel prevedie na Filipa a je to v mojom záujme ukľudniť city. Cestou domov som zavolala Filipovi. Odpovedal, že ho po tom nič nie je, kto kde býva a že si do svojho domu môže koho chce priviesť.
Manžel mi radil, nech to nechám tak máme kde bývať, syn čoskoro nastúpi do školy, bude dobre. Ja som len nahnevaná, že mama pustila do môjho bytu cudzieho človeka bez opýtania, a jej vlastná dcéra platí hypotéku. Mama mala aspoň toľko súdnosti, že zavolala a pýtala si vnuka ja, v tejto nálade, som jej odpovedala, že nech sa venuje radšej vnučke od Filipa. Vynadala mi do hlupaň a vraj čaká na ospravedlnenie.
Ospravedlniť sa mám JA? Za čo? Že je sama správcovkou nášho bytu? Že v mojej izbe býva nevlastná nevlastná dcéra s babom? Už som myslela aj na delenie bytu. Vtom mi zavolala samotná Viera že vraj ak mi jej prítomnosť prekáža, pokojne sa vysťahuje, nechce byť dôvodom hádok v rodine.
Neverím jej. Ona nie je taká neviná, za akú sa vydáva. Odkiaľ inak mama vyhrabala nápad, že svoj podiel podaruje Filipovi? To určite chce práve Viera! Čo mám teraz robiť? Nepáči sa mi toto. Istá som len tým, že Filip to celé vymyslel s dcérou, aby ju dostali do bytu a pripravili mamu o strechu nad hlavou.
Ako ju ochrániť? Dať všetko na papier, vymeniť byty, predať a rozdeliť peniaze, aby si mama kúpila garsónku? Alebo sa natvrdo nasťahovať do mojej izby a vyhodiť odtiaľ Vieru a Filipa?
