STRÝKO MIŠO
Strýko Mišo bol smiešny. Nemotorný ako medvedík. Nízky, buchtičkový, kučeravý. Mal modré oči ako cukríky, okuliare a detský výraz tváre – radostný, naivný.
Janko sa bál mužov. Triasol sa od hlasného smiechu, keď mu niekto podal ruku ako dospelému v jeho šiestich rokoch, okamžite sa schoval za mamu.
„Zuzka, čo to máš za bábätko strašpytel!“ smiali sa dospelí.
Ale Janko nebol zbabelec. Kedysi ochránil susedku Martinču, keď jej skupina chlapcov ukradla loptu. Postavil sa pred ňu a povedal pevne: „Nedotýkajte sa jej! Je to dievča. Ak chcete niekoho, tak so mnou!“ A chlapci odišli.
„Hľa, chrabrý prcek!“ povedali len.
Martinča ho potom vzala za ruku so slovami: „Poďme sa priateliť!“
A keď mačička vyliezla na strom, Janko za ňou šiel, až kým ho mama zo záhrady neuvidela a neprivolala susedov. Ti ich oboch zo stroma dostali. Mačku si vzali domov a pomenovali ju Dáša.
V škôlke bol Janko najstatečnejší, najšikovnejší. Učiteľky ho dávali za príklad. Ale mužov sa aj tak bál.
Všetko začalo, keď mal dva roky. Keď jeho otec kričal a mával päsťami na mamu. Bol vysoký, černovlasý, silný – akýsi ideál krásy. Keď išiel po ulici, ženy sa za ním otáčali. Roman bol dokonalý – vonkajškosťou, nie srdcom. Janko si nepamätal, že by ho otec kedy zobral do náručia, poškľabal, objal.
„Prestaň fňukať! Nie si baba. Chlapci neplačú! Nechcem mať doma rozmaznaného synka. Budeš spať sám v tme, žiadne rozprávky. A zober si tú mačku z postele, to je pre dievčatá! Pokazil si lodičku? Už žiadne hračky, keď si taký nemotora. Vypadni von. Neprepadaj. Drž hubu.“ Také slová počul Janko od toho, kto mal byť jeho najbližší.
Oveľa neskôr zistil, že bol nechcené dieťa. Otec sa s mamou neoženil z lásky, ale kvôli rodičom.
„Miluje ťa, Janko. Možno časom pochopí. On je proste taký,“ hovorila mama, pohladkujúc ho po hlave.
Ale čas plynul a nič sa nezmenilo.
„Mal som počkať, kým budem chcieť mať deti! Hlúpa si bola, Zuzka. A čo sa ti narodil? Tento ustrašený ufňukanec!“ kričal otec.
Nič sa mu na Jankovi nepáčilo. Chlapec si zvykol. Otec často nebol doma. A potom odišiel úplne. Povedal, že im bude posielať peniaze, ale dieťa vidieť nechce. „Nie také som chcel. Možno raz.“
Jankova mama bola krásna – vysoká, s dlhými medovými vlasmi a veľkými očami. Jankovi pripomínala vílu. Tvrdo pracovala.
A raz prišla domov so strýkom Mišom. Bol jej šéf v práci. Ponúkol sa, že ju odvezie, keď vracala s nákupom.
„Ahoj, chlapče. Ja som strýko Mišo. Len som na skok. Ak neprichádzam vhod, hneď idem. Priniesol som ti zákusky. A ešte lietadielko. Je zdedené, od starého otca. Tvoja mama povedala, že máš rád techniku. A ešte zajačika – pozri, aký je chlpatý, skutočný!“ povedal strýko Mišo.
Mal tichý, mäkký hlas. Krútil sa pri dverách. Janko stál a mlčal. Znova sa bál.
„Nič, Zuzka, ja pôjdem. Chlapček chce byť s tebou,“ a strýko Mišo, položiac balíčky, sa nemotorne otočil ku dverám.
Kráčal rozkolísane ako medveď. Janko sa mimovoľne usmial a vrhol sa za ním.
„Neodchádzajte, strýko!“
Strýko Mišo ho zdvihol do náručia. Vonial po kolínskej, buchtičkách a domove.
„Aký si krásny chlapec! Bože, aký rozkošný! Keď vyrastieš, budú za tebou dievčatá behať! Zuzka, veď on je dokonalý! Takého som ešte nevidel!“ rozplýval sa strýko Mišo.
Odvtedy k nim chodieval na návštevy. Vedel si sadnúť v obleku na zem a hrať sa s Jankom. Často mu čítal a nosil knihy. Keď bola mama unavená, varil. Vedel všetko – polievky, karbanátky, výborné koláče. Jankov otec nikdy nevaril. Ani si sám nenalial čaj. Hovoril, že to nie je mužská práca.
„A prečo varíte vy, strýko Mišo?“ opatrne sa spýtal Janko.
„Pretože ma to baví, Janko. Som z veľkej rodiny, najstarší. Rodičia boli zaneprázdnení, musel som sa starať. A navyše – je to krásne. Uvariť s láskou pre svojich. Tvoja mama je unavená, nech odpočíva,“ odpovedal strýko Mišo.
„Ale vy ste tiež unavení. Tiež ste pracovali,“ krútil hlavou Janko.
„Ja som silák, čo sa mi stane! V lete pojdeme na moju chatu, tam je krásne. V studni máme žiabu. Ukážem ti. Poľovíme ryby. Nazbierame mame sedmokrásky!“ strýko Mišo priStrýko Mišo mu pokojne zatvoril oči, vďačný za každý okamih, ktorý mohol stráviť so svojím “zajačikom,” a Janko, teraz už dospelý muž, vedel, že táto láska nikdy neskončí, len sa zmení na tichú spomienku, ktorá ho bude hriať po celý život.
