Strýko Mišo bol zábavný. Nemotorný ako medvedík. Nízkej postavy, priplatený, kučeravý. Oči mal malé, modro-priehľadné ako cukríky. Okuliare. A taký detský výraz tváre, radostný, naivný.
Adam sa bál mužov. Trasol sa od mužských hlasov, smiechu. Ak mu niekto na ulici podal ruku ako dospelému, hneď sa schoval za mamu.
“Zuzka! Prečo máš takého bázlivého obrancu?” smiali sa dospelí.
Adam nebol bázlivý. Kedysi ochránil susedku Julku, keď jej na ulici skupinka chlapcov zobrala loptu. Jednoducho ju zakryl sebou a pevne povedal:
“Nedotýkajte sa jej! Je dievča. So mnou budete mať do činenia!”
A chlapci odišli.
“Pozri sa, aký statočný malý hrdina!” povedali len to.
Julka ho potom vzala za ruku so slovami: “Poďme sa priateliť!”
A keď mačička vliezla na strom, Adam za ňou vyšplhal sám. Našťastie ho mama zo okna uvidel a vybehla von. Zavolala susedov. Ti odniesli chlapca aj mačiatko domov. Mačku si so svojou mamou nechali a pomenovali ju Mienka.
V škôlke bol Adam najodvážnejší, najšikovnejší. Dávali ho za príklad. Ale mužov sa stále bál.
Začalo to v dvoch rokoch. Keď otec na mamu tak strašne kričal a mával päsťami. Bol veľký a pekný. Čiernovlasý, čiernooký, silný. Keď išiel ulicou, ľudia sa za ním otáčali. Matej bol vzor. Vonkajšku, ale nie duše. Adam si nepamätal, že by ho otec raz vzal do náručia, pritlačil, poľutoval, objal.
“Prestaň fňukať! Nie si baba. Chlapci neplačú! Nepatrí vychovávať z teba slabocha. Budeš spať sám v tme, žiadne rozprávky na dobrú noc. A zober si z postele tú hračku, nie si dievča, aby si si k sebe ťahal mäkké hračky! Rozbil si loďku? Už žiadne hračky nedostaneš, nemotorný. Choď preč. Choď sa prejsť. Neotravuj. Buď ticho.” Také slová Adam počul od najmilšej osoby.
Oveľa neskôr zistil, že bol nechceným dieťaťom. A otec sa s mamou nechcel ani ženiť, len rodičia trvali na svojom.
“Miluje ťa, Adámko. Možno časom pochopí. On je proste taký. Aký je.” Hladila syna po hlave mama.
Čas plynul. Postoj sa nemenil.
“Mal si počkať, kým budem chcieť mať dieťa! Ponúkal som ti to, humanistka. A narodil sa z teba len nejaký ustrašený plačko,” kričal otec.
Nepáčilo sa mu nič na Adamovi. A chlapec si postupne zvykol. Otec často nebol doma. Potom odišiel úplne. Povedal, že im bude pomáhať peniazmi. Ale dieťa vidieť nechce. Nechcel také. Možno raz.
Adamova mama bola pekná. S dlhými medovými vlasmi, veľkooká. Adamovi pripomínala morskú pannu. Veľa pracovala.
A raz prišla domov so strýkom Mišom. Bol jej nadriadený v práci. Raz ju ponúkol, že ju odvezie, keď niesla veľké vrecká.
“Ahoj, chlapček. Ja som strýko Mišo. Prišiel som k vám. Ak je nevhod, odídem. Priniesol som ti zákusky. A malé lietadielko. Je to starožitnosť, daroval mi ho ešte dedo. Mama hovorila, že máš rád techniku. A ešte plyšového zajačika. Pozri, aký je chlpatý, smiešny, skoro ako živý,” povedal strýko Mišo.
Hlas mal jemný, tichý. Krútil sa pri dverách. Adam stál a mlčal. Znovu sa bál.
“Nevadí, Zuzka. Pôjdem. Chlapec chce byť s tebou,” a strýko Mišo, nechajúc balíky na stole, nemotorne kráčal ku dverám.
Kolísal sa ako medveď. Adam sa mimovoľne usmial. A vrhol sa za ním.
“Neodchádzajte, strýko!”
Strýko Mišo ho zdvihol do náručia. Vonial po kolínsku, buchtách a domove.
“Aký si krásny chlapček! Och, aký si úžasný! Budeš veľký, všetky dievčatá budú tvoje! Zuzka, veď on je úžasný!” rozplýval sa strýko Mišo.
Odvtedy k nim chodieval na návštevy. Vedel si sadnúť v obleku na zem a hrať sa s Adamom. Často mu čítal a prinášal knihy. Keď bola mama unavená, varil. Veľa toho vedel. Uvaril výborné polievky, usmažil karbanátky, pekiel skvelé koláče. Adamov otec nikdy nestál pri sporáku. Ani si čaj sám nenalial. Vravieval, že to nie je mužská práca.
“A prečo varíte vy, strýko Mišo?” opatrne sa spýtal Adam.
“Mám to rád, Adámko. Sme veľká rodina, ja som najstarší. Mama s ocom boli vždy zaneprázdnení, musel som sa starať o súrodencov. A navyše, je to predsa také zaujímavé! Pripraviť niečo s láskou, nasýtiť svojich. Mama je z práce unavená, nech si oddýchne,” odpovedal strýko Mišo.
“Ale vy ste tiež unavení. Vy ste tiež pracovali,” pokrčil plecami Adam.
“Som silný, čo by sa mi stalo. V lete pojdeme na moju chatu, tam je krásne. V studni žije žabička. Ukážem ti. Poďme si poľovA keď Adam vyrastol, vždy keď sa vrátil z mora, prinesol kyticu sedmokrások k miestu, kde odpočíval strýko Mišo, a s úsmevom si spomenul na všetky teplé chvíle, ktoré spolu prežili.
