Po práci Zuzana zavítala do obchodného centra. Vedúca účtárne mala čoskoro výročie a celý oddiel poveril Zuzanu, aby vybrala dar. Už mala niečo vyhliadnuté, dokonca si to aj odfotila mobilom. Zajtra ukáže kolegyniam a podľa ich výberu dar kúpi. Zostupovala eskalátorom do prízemia, túžila po chvíľke pokoja od hluku a ľudí.
„Zuzana?!“ Ozval sa ženský hlas.
Otočila hlavu doľava, pozerala sa do tvárí ľudí, ktorí jali nahor. Nikoho nepoznala.
„Zuzana!“ Volali ju znova.
Zuzana sa otočila a zbadala dievčinu s plavými vlasmi, ktorá sa snažila zbehnúť po pohyblivých schodoch smerom nadol.
„Počkaj na mňa dole, neodchádzaj!“ zakričala.
Zuzana zostúpila a čakala. Plavé vlasy na chvíľu zmizli na vrchu eskalátora, no potom sa rýchlo približovali. Dievča bežalo po schodoch, občas do niekoho vrazilo. Tie vlasy odvádzali pozornosť od jej tváre.
„Mirka!“ vykríkla Zuzana, keď v plavovlasej spoznala svoju nevlastnú sestru.
„Ja. Neočakávala si ma? Chodila som po meste a stále som sa pozerala, či ťa neuvidím. Vedela som, že raz sa stretneme. V prízemí sú kaviarne, sadnime si.“
„Dlho si tu?“
„Dva týždne. Som tak rada, že som ťa našla,“ úprimne povedala Mirka.
Vybrali si kaviareň a posadili sa. Zuzana si prezerala sestru. Plavé vlasy, riasy nalepené maskarou a trčiace ako ihličie, na tenkých perách červená pomada v odtieni vlasov. Jej pekná, drobná tvár vyzerala ako z bábiky.
Mirka bola o štyri roky mladšia, malo by jej byť dvadsať, no vyzerala ako tínedžerka kvôli chudobe a oblečeniu. Krátka sukňa s vráskami, na pančuchách tmavé golfky, na nohách biele tenisky s hrubou podrážkou. Džínová bunda rozopnutá, pod ňou krátky ružový top. Oblečením pripominala tínedžerku, nie dvadsaťročnú ženu.
Zuzana si všimla, že sa na ne niektorí pozerajú.
„Vyzeráš skvele,“ pochválila ju Mirka.
V tom príšli s ponukou. Mirka okamžite začala vyberať. Dala si pizzu a zákusok s kávou. Zuzana si objednala len kávu.
„Som tak hladná, že sa mi točí hlava. Ty máš šťastie, môžeš jesť čo chceš, aj tak nepriberáš. Ja musím byť stále na diéte, vzdychla Mirka.
„Naozaj?“ Zuzana nedôverčivo zdvihla obočie.
Pamätala si Mirku vždy ako chudúčku.
„Nevidela si moju matku. Vážila cez sto kíl. Preto ju otec opustil. Ale tebe dobré gény. Majú tu pivo?“
„Opýtaj sa, ale ja nebudem, šoféruem,“ povedala Zuzana.
„Ty máš auto? No to ma nečakalo! Hej, a nehľadajú u vás v práci ľudí? Ešte som si nič nenašla.“
„A z čoho žiješ tieto dva týždne?“
„Odcúvala som otcovi peniaze,“ zachichotala sa Mirka. „Aj tak by ich prepil. Odkedy odišla si, začal piť, vyhodili ho z práce. Chvíľu robil tu, chvíľu tam. Potom si priviedol nejakú kuchárku, tahala mu jedlo z jedálne. Tam sa úplne utrhol z reťaze.“
Zuzana počúvala a nechcela veriť vlastným ušiam. Ale čo čakať. Mirkin otec sa jej nikdy nepáčil. Keď ho mama priviedla domov, povedala, že Zuzana len žiarli. S ním prišla aj jeho dcéra Mirka. Zuzana bola v poslednom ročníku strednej, chystala sa na vysokú.
S Mirkou si neporozumeli od začiatku. Sestra si bez dovolenia brala Zuzanine veci a šaty, často ich poškodila. Mama sa za Mirku vždy postavila.
„Ty máš veľa vecí, nebuď lakomá, Mirka vyrastala bez matky.“
Zuzana chápala, že mama len nechcela hádky, no aj tak ju to bolelo. A v zime mame zistili rakovinu. O štyri mesiace bola mŕtva.
Nevlastný otec dúfal, že Zuzana pôjde po škole pracovať, no ona utiekla do krajskeho mesta. Ešte za maminho života si z peňazí na jedlo či kina odkladala. Študovala, bývala na intráku a večer pracovala v rýchlom občerstvení Chicken House.
Po škole sa zamestnala ako manažérka, začala dobre zarábať. Všetko si odriekala a za rok si kúpila byt na hypotéku. S Tomášom sa dali dokopy hneď, ako nastúpila do práce. Pred pol rokom jej pomohol kúpiť ojazdené auto.
„A čo ty, aké máš vzdelanie?“ spýtala sa Zuzana, vrátila sa do prítomnosti.
„Čo to hovoríš? Ja a vzdelanie? Strednú som sotva dokončila, robila som v stánku. Otec úplne zošalel od alkoholu. Vyhodili ho. Myslíš, že som sem prišla len tak? Našiel si nejakú opilú ženskú a teraj spolu chlastajú. Už som to tam nevládala. A žiadna budúcnosť tam nečakala.“
Zuzana sa usmiala. No áno. Predavačka v stánku naozaj nemá veľa možností.
„A na akú pozíciu sa hlásiš?“ spýtala sa.
„Ja by som bola dobrá sekretárka. Je váš riaditeľ mladý?“
„Nie príliš a je ženatý, sekretárku už má.“
„Škoda. Ale upratovačkou nebudem, to hneď vopred,“ povedala Mirka, keď priniesli pizzu.
„Ak potrebuješ peniaze, je jedno, či skladáš papiere alebo myješ podlahy? Ale popýtam sa,“ sľúbila Zuzana.
Vôbec ju neplánovala zamestnať v ich firme. To by bola ako voľa v zelenine.
„A čo ty, máš niekoho?“ spýtala sa Mirka. „Nie si vydatá? Prsteň nemáš.“
„Nie. Ale mám priateľa. Sme spolu dva roky a plánujeme svadbu.“
Zuzana kl”Nikdy viac ju nevidela, no občas sa v hĺbke srdca pýtala, či by sa kedy dali veci napraviť, keby sa raz stretli ako skutočné sestry.”
