Horký júlový žiar visel nad vyprahnutou zemou dediny Poloma, ktorá sa tiahla v slovenskom podhorí. Cesta, ako nekonečný had, sa vinula do diaľky. „Toto leto je pekelný horúčavy, čo? Slnko palí ako v peci. Aspoň dážď by bol,“ zamrmlal taxikár a pohľadom zachytil v zrkadle ženu na zadnom sedadle. Anna však mlčala, upretá do okna. „No tichošlápka! Všetci hovory preberajú bez prestania, len táto za celú cestu nenašla ani slovo. Kam vlastne ideš? Nie si odtiaľto, to je jasné. Čo si to za vtáčika?“ bručal vodič, ale Anna len vzdychla: „Domov.“ Vysadla, zaplatila a auto s frknutím odišlo, nechajúc ju v oblaku prachu.
Anna kráčala po uliciach, ktoré poznala z detstva, ale všetko jej pripadalo cudzie. Pätnásť rokov tu nebola. A tu je, rodný dom, kde ju čaká mama. V súmraku svietili dve okná a v jednom sa mihol zhrbený prízrak. „Bože, ako zestarnela…“ Srdce sa jej stiesnilo od viny, takej ťažkej, že sa nedala vykúpiť. V hrudi ju zabolelo, slzy prekály. „Mama… Mamina moja…“ Chcela sa vrhúť ku dverám, zvoniť, kľaknúť si a prosbať o odpustenie. Ale nohy sa pod ňou podlomili. „Nemôžem… Ešte chvíľu… Len si sadnem…“ zašepkala a klesla na lavičku. Spomienky na ňu dolehli ako búrka a uniesli ju do minulosti.
Jako detstvo bolo žiarivé ako vzdušný balón, ktorý jej kedysi daroval otec. V piatich rokoch milovala svoj červeno-modrý loptač a keď ho auto prejelo, ochorela na vysokú horúčku. Mama, detská doktorka, ju opatrovala bez prestávky. V trinástich, chudá a neobratná, trpela pre prezývku „Trijnožka“. „Mami, prečo mi nerastú prsia? Všetci sa mi smejú,“ sťažovala sa, tuliac sa k nej. „Ty si moja kráska, všetko máš tak, ako má byť,“ utiešala ju mama, hladíc ju po vlásach.
V sedemnástich Anna rozkvitla: štíhla, s peknou postavou, nastúpila na zdravotnú školu. To sa zblížila s Tomášom, študentom vyššieho ročníka, ktorý chcel byť chirurgom. Býval u staršej pani, prenajal si izbu. Ich láska vzplála okamžite. Tomáš ju vždy vracal domov, zdráhavo ju bral za ruku, objímal. Ona žila len pre neho. Raz, keď rodičia odišli na svadbu, Anna ho presvedčila, aby zostal u nej. Tri dni boli šťastní, konali sa, že sa nikdy nerozídu. Chceli sa vzdať, len čo Anna dosiahne plnoletosť.
Ale rodičia sa vrátili skôr. Keď otec Ján zbadal Tomáša, zčervenal. „To je Tomáš, milujeme sa. Ak odíde, pôjdem s ním,“ povedala Anna pevne. „Von! Obehnia von!“ zareval otec. Tomáš vybehol, Anna za ním. Ján, červený od zlosti, kráčal po byte. Miloval dcéru, ale jej čin ho zničil. „Ako mohla také niečo spáchať? Privliecť si chlapca, zatiaľ čo sme preč!“ syčal na manželku Máriu. „Ty si ju rozmaznávala! Nedáleš ju nič robiť! Ty si vinná!“
„Nekrič! Prečo by mala práť alebo variť? Ja som pre to? Priviedla si chlapca – komu sa to nestalo,“ odpovedala Mária potichu, skrývajúc slzy. „Hlupáčka!“ zavrčal Ján a udrel ju do tváre. Mária sa schúlila, ale nepadla. „Má sedemnásť, život je teraz iný,“ zašepkala. „Život je len jeden! Ty si mi zničila dcéru!“ kričal. „Ty si zabudol, že máš dcéru!“ vyhrkla Mária. Ján znehykol. „Áno, mám dcéru, Annu. Ale ty nie. Jej matka zomrela pri pôrode. Anna bola slabá, sirota. Sľúbil som pri jej rakve, že ju vychovám. Oženil som sa s tebou kvôli nej. Ty, pediatrička, si ju v nemocnici vyhľadala, zamilovala si sa. Videl som, ako si k nej pripútala. Pamätám, ako si mi navrhla sobáš, aby sme ju zachránili. Ale nie tá, čo ju porodila – tá, čo ju vychovala!“
Máriu zaujalo, až sa jej zatajil dych. Vo dverách stála Anna, bledá ako smrť. „Takže nie si moja? A mlčala si?“ povedala dreveným hlasom pri pohľade na otca. „Ahoj, oco. Mamka zomrela a ty si sem privliekol túto? Obe ste mi zhnusené!“ vykričala a odišla do svojej izby. „Anička, milujem ťa ako svoju! Prosím, odpusti!“ plakala Mária pri dverách, zatiaľ čo Anna balila veci. S taškou sa vydala k východu. Mária klesla na kolená: „Nepustím ťa, dcérka!“ Anna”Anna kopla do jej rúk, vyškubla sa a odišla, zatvoriac za sebou dvere na minulosť.”
