Cudzia žena
Sotva sa Róbert zoznámil s Katkou, pochopil, že svet preňho už nikdy nebude rovnaký. Nikdy predtým ho to tak veľmi neťahalo k dievčaťu. Problém bol v tom, že bola vydatá. A to bol len začiatok!
S Katkiným manželom Jánom sa poznali už od študentských čias. Neboli práve nerozluční priatelia, ale udržiavali kontakt, pravidelne sa stretávali a navštevovali oslavy spoločných priateľov.
Na jednej z takých osláv ich Ján vlastne predstavil. “Toto je Katka, moja manželka,” povedal. Pre Róberta to bolo prekvapenie: ani netušil, že sa Ján oženil.
Ukázalo sa, že si spravili len jednoduchý obrad na matrike bez veľkej slávnosti. Tak to Ján chcel. Nechcel míňať peniaze na svadobnú hostinu, radšej by niekam išli. Vždy sa o ňom vedelo, že je šetrný, radšej si šetril, než míňal.
„A čo rozlúčka so slobodou, biele svadobné šaty a krásne fotky do rodinného albumu?“ úprimne sa čudoval Róbert.
„Ale ja nemám rád túto formalitu, to vieš,“ zamrmlal Ján. „A rozlúčku môžeme urobiť kedykoľvek, že, Katka?“
Manželka prikývla, hoci jej tvárou preletel sotva viditeľný tieň nespokojnosti.
„Nemáš rada biele šaty?“ rozhodol sa Róbert pokračovať v téme.
„Mám,“ jednoducho odpovedala Katka. „Ale u nás je hlavný on. A on povedal, že všetko toto je nezmysel a biznis na romantike. Navyše niekde čítal, že čím väčšia svadba, tým rýchlejší rozvod.“
„Tak to je teda niečo,“ zasmial sa Róbert. „A ženiť sa bez svadby je podľa neho záruka pevného manželstva?“
„Uvidíme,“ usmiala sa Katka a jej tvár získala zasnený výraz. Akoby hľadela do budúcnosti a videla sa tam ako šťastná manželka.
Zdalo sa, že práve v tej chvíli sa Róbert zahľadel do jej očí. A stratil sa. A bol preč.
Ten večer sa rozprávali bez prestávky, objavili mnoho spoločných záujmov. Ján bol celý čas niekde inde: riešil pracovné záležitosti cez telefón. Katke sa to zdalo vôbec neprekážalo, že ju manžel prakticky nechal samu.
Róbert sa nad tým pozastavil. Prísť na oslavu s mladou manželkou a riešiť niečo iné? To je zvláštne.
Dokonca sa Katky spýtal:
„Nebojí sa Ján ťa takto nechať samu?“
„Čože?“
„Krásna žena, celý večer sama… čo ak ti ju niekto odvedie? Alebo nie je žiarlivý?“
„Na mňa?“ Katka nemohla uveriť vlastným ušiam. „Nie! Ján je ženatý s jeho prácou.“
„Nie je ti to proti srsti?“
„Čo ako?“ znova nerozumela Katka. „Že je práca uňho na prvom mieste? To je normálne.“
„Chceš si zatancovať?“
„Prečo nie?“
Už ten večer sa Róbert zľakol. Niečo medzi nimi hneď zaiskrilo.
Nie, nedalo sa to nazvať láskou na prvý pohľad. Len… zdalo sa, že hovoria a cítia rovnakým jazykom.
Okrem toho bola Katka očarujúca. Nebola typická krásavica, ale mala istú nepolapiteľnú kombináciu individuálnych čŕt, ktoré vytvárali jedinečne krásny obraz. Róbert nemohol prestať túžiť po jej spoločnosti…
O asi dva týždne mu zavolal Ján:
„Počúvaj, pomôž mi! Mali sme s Katkou ísť na koncert, ale v práci mám pohotovosť – lístok sa stratí. Pôjdeš s ňou?“
„Žartuješ? Nemá žiadne kamarátky?“
„Predstav si, že nie! Sama navrhla teba.“
„Kde si taký poklad našiel?“
„Ako to myslíš?“
„Myslel som si, že také už nevyrábajú: neodporuje, žiadne kamarátky… Možno ešte rada varí?“
„Haha, treba vedieť, kde hľadať! – Jánovi sa žart páčil. – Zobral som ju z odľahlého kraja, presnejšie, priviezol som ju odtiaľ. Teraz chce zažiť veľa kultúry. Čiže, môžeš dnes?“
„Dnes môžem, ale rátaj s tým – je to prvý a posledný raz. Máš šťastie, že som voľný.“
Róbert s Katkou zažili krásny večer. Znova sa nevedeli nabažiť rozprávania. Dokonca ho stihla prehovoriť, aby šiel o týždeň na výstavu:
„Počúvaj, Ján je večne zaneprázdnený, a aj tak ho to nezaujíma. A ja tu zatiaľ nikoho nepoznám. Keď si nájdem prácu, bude to jednoduchšie aj s priateľmi.“
Čo mal robiť?
Po treťom stretnutí (áno, Róbert už začal uvažovať takým spôsobom) sa pevne rozhodol, že sa bude Katke vyhýbať pod hociakou zámienkou. Cudzia žena je tabu. Konečná. Čo povedal, to plnil.
Úplne sa nevidieť sa nedalo – predsa len, narodeniny v ich spoločnosti sa oslavovali spoločne.
Na jednej z takých akcií si ku nemu Katka prisadla a s odzbrojujúcou priamočiarosťou sa spýtala:
„Róbert, vyhýbaš sa mi? Som ťa niečím urazila? Povedala som niečo zle? Myslela som, že nám spolu bolo veľmi dobre.“
„Tak to aj bolo. Len… nemám čas. A je to trochu nevhodné. Moja vrodená skromnosť mi neumožňuje tak často zabávať cudziu ženu.“
Katka sa zasmiala:
„Ale Ján je len za!“
„Za čo?“ Keď počul svoje meno, manžel sa odtrhol od debaty o rybách so susedom po pravici.
„Za to, aby ma Róbert sprevádzal na výstavy a do divadla,“ bez ostychu odpovedala Katka.
„Pokojne!“ povedal, pozerajúc priamo do očí priateľovi. „Na ryby nechce ísť – to som ju pozýval.“
Po tom sa Róbert s Katkou čas od času stretávali. „Môžeme byť len priateľmi, nie? – uisťoval sám seba. – Veď si nič nenárokujem, do ich rodiny sa nemiešam.“ Krotko sa držať sa svojej role bolo ťažké, ale dôvera Jána hrala svoju úlohu.
Prešli dva roky. Róbert sa stále priateľil s Katkou a Jánom. Snažil sa nadviazať vzťahy s inými dievčatami, ale nikdy mu to nevychádzalo.
Jedného dňa mu Katka zavolala v slzách a požiadala ho o stretnutie.
Ukázalo sa, že v rodine priateľov už dlho dozrieval rozkol. Katka veľmi túžila po dieťati, ale Ján nie. A nejde pritom o načasovanie, on deti nechcel vôbec. Výsledkom bolo, že sa medzi nimi rozšírila priepasť:
„Včera na mňa tak kričal, steny sa triasli,“ sťažovala sa Katka. „A začal na mňa žiarliť na všetkých, dokonca aj na teba. Myslí si, že odídem k niekomu inému. Úprimne povedané, bojím sa ho.“
„Ohrozuje ťa?“ spýtal sa Róbert ostražito.
„Nie, tak ďaleko to nezašlo, ale stále na mňa kričí. Skoro každý večer pije, tvrdí, že tak uvoľňuje stres. V práci ho strašne tlačia. Neviem, ako dlho to ešte vydržím.“
Róbert ju počúval mlčky a náhle s hrôzou pochopil, že v jeho hlave bije jedna myšlienka: „Čo ak sa Ján a Katka predsa len rozídu?“ A potom by mohol vyznať svoje city.
Ale Katka povedala:
„Prečo sme s Jánom takí rozdielni? Aké jednoduchšie by to bolo, keby som milovala napríklad teba.“
Spôsobila, že Róbert stratil všetky ilúzie. Takmer sa zasmial. Samozrejme, celé toto obdobie myslel len na seba a svoje pocity. Ani ho len nenapadlo, že Katka k nemu nič podobné necíti. Priateľka!
Keď sa dievča upokojilo, Róbert jej sľúbil, že prehovorí s Jánom. A pri odprevádzaní domov, pocítil úľavu. Ako keby mu odstránili chorý zub. Bolelo to, ale vedel, že zajtra to bude lepšie.
Rozhovor s Jánom nevyšiel. Naozaj začal strašne žiarliť na manželku.
„Nestaráš sa do vecí, ktoré sa ťa netýkajú,“ odsekol. „A s týmito výstavami končite.“
O pár mesiacov neskôr Róberta nečakane oslovila jeho školská láska, ktorá sa nečakane vrátila do rodného mestečka z Bratislavy.
Začali si intenzívne písať, akoby tých desať rokov odlúčenia neexistovalo. Róbert prestal myslieť na Katku. Náhoda chcela, že bol naplánovaný večierok u spoločného priateľa, a oni tam šli spolu. Predvídateľne tam stretli Jána s Katkou.
Róbert sa od svojej spoločníčky ani na krok neohol, ale neúspešne. Keď ju pri odprevádzaní domov šiel pobozkať, dievča ustúpilo:
„Nerob to. Videla som, ako sa na ňu pozeráš. Medzi tebou a Katkou niečo je. Môžete klamať ostatných, ale poznám ťa od detstva.“
Už takmer zaspával, keď zazvonil telefón:
„Róbert, príď, pomôž, prosím,“ šeptala Katka do telefónu. „Ján úplne šalie. Je opitý, zamkla som sa pred ním v kúpeľni, hrozí, že dvere rozbije.“
Róbert zavolal taxík. Bál sa, že Ján neotvorí dvere a bude treba volať políciu, ale všetko sa dalo do poriadku.
„Prišiel záchranca,“ vyštekol Ján. A pokúsil sa ho udrieť do tváre. Róbert sa ľahko uhol. Nechcelo sa mu biť s opitým.
„Už ma nebaví!“ zakričal Ján. „Róbert taký, Róbert onaký, máme toho spolu tak veľa… Róbérto, človeče…“ Vezmi si ju!“
Róbert sa na neho pozeral so súcitom:
„Si blázon. Katka ma nikdy nemilovala.“
Ján znova zdvihol ruku…
Róbert pokýval hlavou:
„Menej pi. Katka dnes skutočne odíde so mnou. Zavolaj, keď vytriezvieš.“
Už v aute sa opýtal vystrašenej ženy:
„Máš kde prespať?“
„Nemôžem byť u teba?“
„Nemyslím si, že by to bol dobrý nápad.“
„Áno, asi máš pravdu,“ vzlykla Katka. „Ale v jednom sa veľmi mýliš. Milujem ťa. Je mi s tebou veľmi dobre.“
