Telefón ma vyrušil už o piatej ráno. Z neznámeho čísla sa ozvalo hlasité, radostné ženské volanie.
Áno, odpovedala som sucho.
Valka? ozval sa veselý hlas. Si to ty?
Áno, povedala som ľahko.
To som ja, zvolala druhá žena v ústrety. Rozpoznala si ma?
Áno, rozpoznala som, odpovedala som zdvorilo, aby som nebola nepríjemná, aj keď som netušila, kto to volá.
Bolo by super, keby si ma hneď rozpoznala, pokračovala radostne. Super, že som ťa chytila. Môžeš teraz hovoriť?
Môžem.
Skvelé. S manželom a deťmi sme práve na nádraží. Vystúpili sme z vlaku pred hodinou. Počuješ ma dobre?
Áno.
Hlas ti je trošku tichý. Si si istá, že všetko v poriadku, Valka?
Všetko je v pohode.
Som šťastná pre teba. Najprv sme chceli zostať v hoteli, mysleli sme, že tu nemáme blízkych. Ale potom sme si spomenuli, že niekde máš rodinu. Chápeš?
Rozumiem.
To je super, že sme si spomenuli na teba. Nemáš predstavu, akí sme boli šťastní, hlavne deti.
Môžem si to predstaviť.
Môj manžel hneď povedal: Zavolaj Valentíne, ona ťa nesklame.
Správne, ja ťa nesklamem.
Takže, dovolíš nám u teba prespať? Chápeš, čo tým myslím?
Áno, dovolia.
Budeme tu len na pár týždňov, len si prezrieme mesto a potom sa vrátime domov. Doma je veľa práce a, ako sa hovorí, v domove je najlepšie. Súhlasíš?
Súhlasím.
Aj my sme si mysleli to isté, hlavne môj manžel. Hneď povedal, že sa nesmie stať, že Valka nás neprijme. Napokon sme rodina. Aj keby sme sa nevideli desať rokov, sme predsa rodina, že?
Áno.
Teraz bývaš sama?
Áno.
V trojizbovom byte?
Presne.
Takže ideme k tebe?
Choďte.
Budeme tam za hodinu. Stále tam bývaš?
Áno, stále tam bývam.
Tak čakaj. Čoskoro budeme u dverí.
Čakám, povedala som.
Zavrela som telefón, položila ho na nočnú stolík, prevrátila sa, zakryla hlavu prikrývkou a zaspala, ani veľa sa nestrachovala z toho, že ešte nevedela, s kým práve hovorila.
O hodinu neskôr zazvonili dvere. Pozrela som na hodinky, zatvorila oči a otočila sa. Telefón zvonil. Ja som ešte spala.
Po chvíli začali ľudia búchať do dverí. Bola som ľahostajná. Nakoniec telefón zazvonil znova.
Áno, povedala som, neotvorila oči.
Valka? zakričala rovnako šťastná žena.
Áno.
To sme my. Prišli sme. Zvoncíme a bubnujeme, ale ty neotváraš dvere.
Zvoncíte?
Áno.
Prečo ťa nepočujem?
Neviem.
Zavolaj znova.
Zazvonil znovu telefón.
Zvoncíme, povedala žena.
Nie, odpovedala som, nepočujem ťa. Skús pukať.
Dvere sa ozvali pukaním.
Buboníme, povedala žena.
Nie, spýtala sa Valentína, nepočujem.
Zdá sa, že som zmeškala, povedala žena.
Čo? spýtala som sa.
Kde si teraz, Valka?
Čo tým myslíš? Doma.
Kde doma?
V Žiline, spomenula som prvú vec, na ktorú som pomyslela. Kde inak by som mohla bývať?
V Žiline? Prečo nie v Bratislave?
Pred deviatimi rokmi som sa presťahovala po rozvode.
Prečo?
Prečo po rozvode?
Prečo som sa presťahovala?
Už ma bolo v Bratislave dosť, mali sme tam ťažké spomienky.
Žilina je lepšia?
Samozrejme, je omnoho lepšia.
Čím je lepšia?
Všetkým spôsobmi. Žiadne ťažké spomienky. A čo hovorím? Príďte a presvedčte sa sami. Koľko ste?
Štyria sme. Ja, manžel a dvoje detí. Starší je Pavol, mladší Andrej. Andrej sa snaží dostať na univerzitu po tretí raz tohto roku.
Takže štyria, poďte. U nás je tiež dobrá univerzita.
Kedy máme prísť?
Už teraz.
Teraz nejde. Mám veľa vecí v Bratislave. Andrej chce študovať práve v Bratislave. My sme sem prišli hľadať prácu a plánovali sme u teba bývať rok. Ale tak to dopadlo.
Takže dnes neprídete?
Nie.
Škoda, už som sa tešila.
Aj mi je ľúto. Nedokážeš si to predstaviť.
Môžem si to predstaviť.
Nie. Keď premýšľam o tom, čo nás čaká, ani nechcem žiť.
Rozhodla som sa, že konverzáciu ukončím.
Dobre, povedala som, ak teraz nemôžete, príďte, keď budete môcť. Vždy ma poteší vás vidieť. A keď sa nasťahujete do Bratislavy, dajte mi adresu, navštívim ťa na pár týždňov. Potom sa uvidíme. Nakoniec v Bratislave už nemám nikoho okrem teba. Dohodneme sa? Pošleš mi svoju adresu?
Odpoveď som nepočula, spojenie náhle spadlo.
