Bez viny vinná
Zober si svoju dcéru a odchádzajte. Nemáme už spolu vôbec nič spoločné!
Ale, Mišo
Ja som povedal svoje! A viac ťa už nechcem ani vidieť!
Dvere zabuchli a Božka sa zatočila. Izba sa pred očami rozmazala, v ušiach jej zazvonilo a čísi vzdialený hlas, taký podobný maminmu, akoby skríkol: To si ani neskúšaj!
To jej pomohlo. Božka spravila opatrne jeden krok, potom ďalší, a sadla si na stoličku, zaryla nechty do dlaní. Bolesť jej trocha vyjasnila hlavu a roztiahla tie chmáry, čo už boli pripravené zaplavit jej dušu.
To nie! Nesmieš sa tu roztekať! Ani do hlbočizne zúfalstva! Ale ako veľmi by sa chcelo…
Nesmieš! Je tu Danka! A… Nie, o tom radšej ešte nerozmýšľať! Najprv sa dať dokopy a skúsiť pochopiť, čo sa vlastne stalo.
Čo mohlo tak obrátiť Miša proti nej? Prečo ju vyhadzuje? Veď ešte včera bolo všetko v poriadku…
Alebo nebolo?
Hlava jej konečne začala normálne fungovať a Božka položila ruky na stôl, dlaňami hore.
Tak! Ako ju to mama učila? Nevieš čo robiť analyzuj! Rozober si to po bodoch a pri každom bode si prsty prehni. Ale ešte lepšie je, chyť ceruzku a zapisuj!
Lenže ceruzky boli v druhej izbe. A tam spala Danka…
Danka má veľmi ľahký spánok a Božka by ju teraz nerada budila. Keby sa malá rozplakala, už by nič nerozobrala.
Musí si vystačiť s tým, čo má.
Pozrela na svoje ruky a inštinktívne zovrela päste. Nechty už dávno nevideli žiadnu manikúru, tiež na to nemala čas ani chuť. Koža mala zhrubnutú a na prstoch pehy, ktoré pravidelne vyskákali vždy, keď sa Božka hrabala dlho na slnku v záhrade alebo na poli. Kto by si bol pomyslel, že ju domácnosť tak pohltí, že zabudne na všetko, čo ju mama kedy učila.
Božka, ty si predsa žena!
Nie! Ja som dievča!
Teraz ešte áno, ale chvíľka prejde a budeš dospelá. Najprv dievča, potom žena. Ako ja. Žena nesmie svoju vizáž zanedbať! Nechty, vlasy, upravená ruka! To vraví o tebe viac než značkové handry! Načo nosiť diamanty, keď si týždeň neumyla krk? Chápeš?
Áno, mamka! Osemročná Božka stála pred zrkadlom, šmudlila si pery maminou rúžom.
Ale toto ešte nie! mama jej ho veselo odobrala. Farba ti nesedí! Aj tak si ešte mladá na maľovanie. Ty si pekná aj bez toho! Príde čas
Ale mamka…
Dosť! Povedala som!
Toto slovo mama často nepoužívala. Ale keď začala, vedela Božka, že hádať sa je zbytočné. Mama vždy držala slovo.
Vo všetkom…
Božka, odchádzam. Budeš chvíľu s babičkou. Musím.
A na dlho, mama? Božka, ktorej včera bolo desať, nervózne drtila okraj šiat a silno stískala pery.
Pol roka. Ponúkli mi skvelú prácu. Ale je to v Bratislave! Odtiaľ ťa nemôžem vziať. Lepšie ti bude s babkou. Postará sa o teba, ja ti budem volať a písať listy.
Mama, nechoď…
Božka sa predsa len rozplakala a mama strácala nervy.
Dosť! Musím to spraviť! Ak to nevezmem, nedokážeme sa vysťahovať od babky! Chcem, aby si mala vlastnú izbu, aby sme mohli ísť k moru! Keby otec ešte žil, tak toto neriešim. Ale teraz som na všetko sama! Za teba aj za babku!
Ale je tu teta Vierka! Božka krútila hlavou, nechcela nič počúvať.
Vierka má svoje starosti. Aj ona potrebuje pomoc.
Pomôž radšej mne! A ostaň! vyriekla Božka a prvýkrát videla, ako mamine oči zvláštne stvrdli.
Božka! Mamin hlas bol ako ľad. Dievča sa striaslo. Nemôžeš myslieť len na seba. To nie je správne! Ak ty nikdy nepomôžeš druhým, ani oni tebe, keď to bude treba. Pochop?! Ja sa teraz rozhodujem hlavne kvôli tebe! Chcem, aby si mala, čo potrebuješ! mama stlmila hlas a objala ju Sľubujem, že to je prvý a posledný raz. Vydrž, zlatko! Tak to musí byť.
Božke neostávalo nič iné, len prikývnuť, aj keď srdce mala, ako by v ňom drápali celé svorky mačiatok.
Písala mame listy, v soboty zvierala telefónnu slúchadlo a kričala, ako ju veľmi čaká. Chýbala jej tak, že niekedy ani zmrzlinu nevládala jesť. Pripadala jej tá doba nekonečná. Keď babka ohlásila, že idú pre mamu na letisko, rozplakala sa tak, že museli zavolať taxík.
Mama slovo držala. Viac ju nenechala tak dlho samu. Bola síce ešte na služobkách, ale taká dlhá samota už nebola.
Prestěhovali sa z malej garsónky, čo ostala po otcovi, do väčšieho bytu. A Božka mala svoju izbu. To bolo super, lenže trávila tam minimum času. Utekala do kuchyne hneď, ako mama po práci prišla domov. Večery spolu, aj len tak potichu, keď mama robila niečo ďalšie doma.
Bolo im proste dobre spolu.
Pubertu zvládli takmer bez dusna a scén. Mama bola taktná a trpezlivá, že sa Božka čudovala, čo všetko sa do jednej ženy vmestí. Keď babka zomrela, zostali úplne samy.
S mamkinou sestrou prestali komunikovať.
Prečo to tak je, Božka sa ani veľmi nevypytovala. Opýtala sa raz a dostala jasnú odpoveď.
Odpustiť sa dá všetko. Okrem zrady.
Koho zradila teta Vierka?
Našu mamu, tvoju babku. Babka ju volala, chcela sa rozlúčiť. Ale Vierka neprišla…
Prečo?
Bála sa, že ju poprosím, aby pomohla s opaterou. Bola to aj jej povinnosť. Nechcela mi povedať, že nezvládne pozerať sa na ňu v takom stave. Že ju nechce kŕmiť lyžičkou, či umývať… Vidieť svoju mamu odchádzať…
A ty si to zvládla?! Božka bola pobúrená.
Ani ja nie. Mama hľadela priamo na ňu a len ústa sa jej viditeľne triasli. Objala ju. Nevedela som to zvládnuť, ale nemala som na výber. Bola to moja mama. Musela som. Aby odchádzala v pokoji, s nami blízko… Aj keď už naše tváre nepoznávala veľmi…
Preto si ma k nej púšťala len na chvíľku?
Áno. Nechcela som, aby si na babku mala také spomienky.
Vieš, ja si to ani nepamätám… Ale viem, ako ma učila robiť džem a zberať penu. Treba to dať na tanierik, tú čipkovanú ružovú penu, a jesť maličkou lyžičkou. Najlepšie…
To aj ja s Vierkou ako deti…
Nerozumiem, mama. Veď vás mala rovnako rada, obidve chránila a pomáhala… Prečo ste také rozdielne?!
To sa stáva, Božka… Mama chránila Vierku, lebo bola v detstve často chorá. Možno to prehnala, keď ju chcela ochrániť už navždy, nielen pred angínou… Neviem.
Pomohlo to?
Čo?
Ochrániť ju?
Nie. Vieš sama, ako to u Vierky dopadlo. Dva rozvody, tri deti… Všetko ako do vetra… Neviem, či mala mama pravdu, ale aspoň viem, ako sa k tebe nesprávať.
Myslíš, že netreba deti príliš chrániť?
Nie úplne! Pomáhať treba! Ale musíš vedieť čo je ešte pomoc a čo už bublina. Keď chceš, aby mal tvoj syn či dcéra vlastný život, neprežiť ho za nich. Pády aj úspechy, hrče aj skúsenosti to je dôležité! Veľmi málo sa naučíš na cudzích chybách, väčšinou na svojich. Vieš, čo som pochopila, keď som sledovala Vierku? Keby jej mama aspoň raz dala naraziť si nos bez tých vankúšov, možno by jej to prospelo… Kto vie… Jedno ti poviem vždy ťa podržím, keď nebudeš vládať. Ale len ty musíš vedieť, kedy to už naozaj nevieš zvládnuť sama. Dobre?
Áno, mama…
A teraz sedela Božka a rozmýšľala. Počítala kroky, snažila sa pochopiť, kde a prečo sa všetko pokazilo.
Včera bol narodeninový deň Miša. Nie okrúhle, rodinné stretnutie. Veď leto! V novom dome, čo minulý rok práve dokončili, bolo miesta habadej.
Prišli Božkina mama, Mišova svokra, jeho sestra so svojimi deťmi.
Danka šťastná naháňala sa po dvore a bombardovala mamu nekonečnými otázkami:
Už prídu? Kedy? Budeme vo vírivke? A…
Otázok bolo toľko, že Božka nakoniec prestala odpovedať. Bolo to jedno Danka si odpovedala aj sama a popritom stíhala aj upratovať svoju izbu. Koniec koncov, nemôže byť predsa neporiadok, keď prídu hostia!
Mišo šiel na trh, začala sa kuchynská šichta. Mama pomáhala, popritom zisťovala, ako sa vlastne Božka má.
Mama, prečo sa pýtaš stále to isté? Čo nie je v poriadku? vydýchla Božka.
Ale všetko je v poriadku, zlatko! Usmiala sa mama. A vieš už ktorý týždeň?
A vtedy Božka pochopila, že jej tajomstvo, o ktorom nevedela ani ona sama, už dávno nie je tajomstvom. Na duši jej odľahlo, až sa rozosmiala a objala mamu.
Som len na začiatku, tri týždne. Ani Mišovi som to ešte nepovedala. Ako si na to prišla?
Svietiš Tak ako vtedy, keď si čakala Danku.
Mami, bojím sa
Čoho sa bojíš, zlatko? Veď je všetko v najlepšom poriadku!
Neviem Mišo je posledné dni čudný. Neviem, čo mu je…
Spýtala si sa ho?
Nehovorí mi!
Tak sa ho nepýtaš správne!
Mama!
Čo? Veď mám pravdu. Tvoj muž sa tvári, akoby mal v pláne kúpiť si kozliatko do záhrady a ty nič nezistíš?! Ach, čo som ťa to ja vlastne učila! Nesmieš nechať svojich chlapov na pokoji, ani na krok! Rozumieš? Zmiznú a kto vie, kde sa im rozviaže jazyk…
Božka si prehla ďalší prst a pochopila tu to začalo! Tak málo, že si to nevšimla, až keď jej mama poradila, aby sa s Mišom porozprávala.
Lenže to nestihla. Najprv oslava, potom hory riadu, a tak si ani nenašla chvíľku, aby schytila Miša za ruku a spýtala sa, čo sa deje.
A potom povedal tú vetu, čo nechápala.
Zober si svoju dcéru!
To čo je?!
Božka zaťala päste. Tak dosť! Teraz to spraví správne. Tak, ako ju to mama naučila. Najprv porozprávať sa s mužom! Žiadne zahádzané hádanky!
Miroslav práve cúval autom z garáže, už sa chystal odísť, keď Božka vyletela na gánok a tak zjačala, že vrabce vo dvore vyskočili pol metra nad zem.
Stoj!
Preskočila schod a rozbehla sa k bráne.
Mišo s otvorenými ústami pozeral, ako sa mu postavila pred auto a oprela sa rukami o kapotu.
Uhni… jeho hlas znel dunivo, ale Božka v ňom počula to, čo chcela počuť.
Nechcel Mišo odísť. Ani rodinu pustiť. Nemýlila sa.
Vystúp! Poďme už konečne hovoriť, kým Danka nespí! Na čo sa hráš?! Kam chceš ísť?! Mám ti byť len cudzia teta?!
Božkin hlas naberal na intenzite, Mišovi sa zvieral žalúdok.
Ak by jej bol naozaj ľahostajný, tak by naňho nekričala, ako tvrdila sestra. Keby len čakala, kým sa zbaví rodiny, nezastavila by ho pred bránou! Chce predsa, aby Danka žila s ním…
Nakoniec vystúpil z auta a zamrmlal:
Veď sama vieš, prečo som to spravil.
Keby som vedela, nepýtam sa! Mišo, už týždne nie si vo svojej koži! Dnes to už úplne prepískol! Vieš, čo si povedal? Prečo si Danku nazval mojím dieťaťom?! A tebe je čo?
Neviem… vypálil Mišo a prvý krát sa jej pozrel do očí. Tak mi to povedz! Od koho ju máš?! Prečo sa jej otec stretáva s ňou potajme?!
Prosím?! Božka skoro omdlela. Ty si sa zbláznil?!
S kým sa stretávaš v meste, keď berieš Danku na krúžky?!
Božka sa už-už chcela rozkričať, ale zhlboka sa nadýchla.
Počkaj! A kto ti otvoril oči? Mama?! Alebo sestra?
Mama s tým nemá nič!
Jasné! Slávka, čo?
No a čo?! Nemala mi povedať, čo videla? Som predsa tvoj brat!
A ja tvoja manželka! Božka v nej stúpala zúrivosť, ako vlna. Počúvaš hocikoho, len mňa nie! Tak?!
Klameš mi!
Ja?! Kedy som ti klamala?
Kto je ten človek, s ktorým chodíš s Dankou po parku dvakrát do týždňa? Kto je?!
Božka si vzdychla a pokrútila hlavou.
Už som ti to hovorila, Mišo. Len ty si ma nepočúval.
Kedy? O čom?
Chystal si sa na futbal, tuším Liga majstrov. Prišli sme s Dankou z tréningu, povedala som ti, že som stretla bývalého spolužiaka, Petra. Dlho žil mimo, teraz je doma, mama je chorá. Chcel, aby som mu dala kontakt na doktora a opatrovateľku, lebo moja babka mala to isté. Streli sme sa viackrát. A keby sa tvoja Slávka pozrela lepšie, videla by, že sme boli traja aj moja mama! Myslíš, že som taká, že si budem dohadzovať frajerov pred vlastnou mamou?! Tá by ma za to prekliala! Ona má teba radšej ako mňa! Vždy ťa rešpektovala! A ty…
Božka mávla rukou, potiahla nosom.
Nebude predsa plakať. Teraz určite nie!
Počkaj! Chceš povedať, že…
Mišo, už som ti povedala všetko! Keď neveríš, sprav si DNA test! Som ochotná! Aby si vedel, že dcérka, čo na teba pozerá tvojimi očami, je naozaj tvoja!
Božka načúvala a vzdychla.
Zobudila sa.
Otočila sa a išla dovnútra, Mišo ostal vo dvore ako obarený.
Po chvíľke začula, ako auto predsa len odchádza.
Danka čvirikala a Božke bolo na nič. Najradšej by si išla zahučať do vankúša.
Prečo sa to stalo? Čo spravila zle? Čo teraz? Zavolať mame? Alebo nechať vecem trocha času?
Nikdy mi nerozprávaj o vašich hádkach s Mišom! Pokiaľ nie si istá, že je naozaj koniec! Potom volaj! Prídem aj o polnoci! Ale inak mlč! Vy sa udobrite, ale ja mu už nikdy neodpustím, že mi ublížil mojej dcére!
Božka krútila v rukách mobil a odložila ho. Skoro… Mišo by mal vedieť, že bude znovu otcom. Potom sa uvidí.
Keď sa auto pri dome prudko zastavilo a Mišo z domu doslova vovliekol Slávku, Božka už bola pokojnejšia.
Už poď! Božka, kde si?!
Tu… Božka mrkla na dcéru, zarazila sa.
Danka nemôže vidieť hádku. To je hanba!
Zlatko, už si dojedla? Bež do mojej izby a pusti si rozprávky! Zvládneš to?
Jój! Danka odsunula taniere s uhorkou, ktorú zrovna nemusí, a vyletela z kuchyne ako raketa. Jéj, tatino! Ahoj, teta Slávka! Mamka mi dovolila rozprávky!
Detinský hlások dospelých prebral. Mišo pustil sestru, Božka sa hneď pustila do debaty, nech to nedopadne ešte horšie.
Choď, Danka! Prídem za tebou.
Nemusíš sa ponáhľať, mamka! Danka sa usmiala, vyštverala sa hore do rodičovskej spálne.
Rozhovor bol extrémne ťažký. Slávka plakala, Mišo sa zlostil, Božka neverila vlastným ušiam.
Myslela som, že ho klameš! Vieš, koľko je okolo rodín, kde žena muža len ťahá za nos?! Ja už nikomu neverím!
Slávka, fakt si myslíš, že budem ako tvoje kamošky? Ty aj podvádzaš manžela? Koho máš deti?
Slávka prekvapene prestala plakať.
Čo to drístaš?!
A ty?! Vieš vôbec, čo si spôsobila svojou hlúposťou?! Nechávam Miša ešte tak, ale ty si sa zahrala s dôverou. Naozaj nevieš, prečo?
Netuším… Slávka iba klopila hlavu. Myslela som, že ho ochránim…
Pred kým? Predo mnou? Podarilo sa ti to?
Božka pokrčila plecia a pozrela sa na Miša.
Tak? Už ďalšie otázky nie sú?
Božka…
Nie, Mišo! Teraz som urazená ja. Potrebujem čas. Slávka, nechcem ťa teraz vidieť u seba doma. Nemyslím, že treba vysvetľovať prečo.
Božka, prepáč…
Uvidíme. Zatiaľ už môžete ísť! Božka vstala, otvorila dvere na chodbu, prikývla na Miša. Ty tiež. Veď si to správne pochopil. Choď…
S Mišom sa udobria. Nie hneď, a podľa vlastných podmienok. Nikto doma, okrem Slávky, sa už nikdy nedozvie, čo sa naozaj stalo. Lebo špinavé prádlo sa nevynáša z domu. A za túto jednoduchú pravdu bude Božka svojej mame vďačná.
Tá o pár mesiacov vezme do náručia vnúčatko, bude s Mišovou mamou porovnávať, na koho je ten malý podobný, a popod fúz sa usmeje na dcéru.
Múdra si vyrástla, moja! Dobrá žena aj mama z teba.
Fakt?
Veď som ti niekedy klamala?!
Mama, čo znamená múdra? Keď si ma tak nazvala, necítim sa tak…
Múdrosť ženy je v tom, aby si chránila všetko, čo jej život dal. Deti, rodinu, dom, priateľov… Zbierať okolo seba, opatrovať, vytvoriť pohodu. To je ťažké! Lebo musíš neustále rozmýšľať, čo stojí za to zachovať, a čo nechať odísť, aby si neskazila všetko hodnotné. Myslím, že to si zvládla…
Áno?
Som si istá! Mimochodom, volal Peťo. Má o mesiac svadbu. Pozval vás teba aj Miša.
Mama…
Neprefrflávaj! S deťmi postrážim! Ale urob pre mňa jednu vec, môžeš?
Čo, mamička?
Daj si už tie ruky do poriadku!
Dobre!
Božka objíme mamu, kývne Mišovi i Slávke, čo sa krčí bokom, a žmurkne na Danku:
Poď, pomôžeš mi uložiť tvojho bračeka.
Môžem? rozžiari sa Danka a opatrne chytí drobné pästičky brata.
Jasné, moja! JasnéV detskej izbe zavládlo ticho. Božka položila maličkého synčeka do postieľky vedľa usmiatej Danky, ktorá sa už zodpovedne chystala na úlohu veľkej sestry. Chytila chlapčeka za rúčku a pošepkala mu niečo do uška, len ona vedela čo možno prisľúbila, že mu bude strážiť sny.
Z chodby doľahli tlmené hlasy, vôňa čerstvo upečených koláčikov, ktoré mama ešte neskoro večer prinesie len tak, aby bol domov naozaj domovom. Mišo ticho nakukol do izby. Oči mal červené, ale v pohľade už nebol strach, ani výčitka iba pokora a tichá prosba o prijatie späť.
Slávka sa rozlúčila potichu, rýchlym pohľadom do rohu izby vzala na vedomie tu jej príbehy končia, ale možno niekde čaká jej vlastné odpustenie.
Keď Božka zhasla lampu a privrela dvere, razom si uvedomila, že práve dnes medzi pochybnosťou a odpustením, medzi slovami ublíženia a nádeje sa rodila nová rodina. Už nie tá, kde každé ticho znamená koniec a každý šepot podozrenie. Ale taká, kde sa pravda nájde, aj keby ju bolo treba vysloviť až srdcom, nie len rozumom.
A keď večer okolo domu padla mäkká tma, Božka vedela, že nezáleží na tom, čo o nej budú hovoriť iní s Dankou v náručí, so synčekom v postieľke a Mišom, čo ju potichu znova drží za ruku, bola presne tam, kde chcela byť.
Bez viny, a predsa akoby vinná ale hlavne silná, a ešte stále s chuťou žiť, smiať sa a milovať.
