Nevinná
Ľubomíra už od piatich rokov nosila ťažký náklad bola opustená. Najskôr zahynula jej matka na ochorenie, čoskoro po nej odišiel aj otec. O pol roku neskôr odpočinul už len dedko, a stará mama prežila ešte jeden rok, kým neodbehla.
Po tejto sérii tragédií sa o ňu postarala teta Alžbeta, ktorá žila v odľahlej slovenskej dedinke Liptovské Revúce a sama vychovávala tri deti. Život pod Alžbetiným strešným podmachom bol pre Ľubomíru neúprosný. Teta často kričala na deti i na ňu, bičovala ich bez slitovania a len zriedkavo nájde čas na modlitby pred ikonou, keď slzy padali po tvári. Keď sa deti tiše priblížili k máme, ich slabé objatia prinášali len prechodný kúsok pokoja.
Ľubomíra sa stala opatrnou a bála sa, že sa jedného dňa dopustí hnevu tety. Snívala o tom, ako vyrastie a odišle preč z tejto krčme, kde láska a porozumenie boli len vzdialená spomienka.
Moja smutná dieťa, odídeš aj ty? šepkala chorá matka pred posledným odchodom, hladko hladkajúca ju po hlave.
Roky uleteli. Keď nastúpi k 18ke, Ľubomíra sa s úľavou rozlúči s tetou a jej deťmi. Nemala žiadny plán, kam ísť, len túžbu uniknúť z tohto domova, ktorý v nej vyvolával len nenávisť.
Vrátila sa do Bratislavy, mesta, z ktorého ju teta odviedla. Vzduch tu znel sladšie, hviezdy žiarili jasnejšie a ľudia sa zdali bližší. Do svojho malého bytu, kde krátko bývala s najbližšími, sa vrátila so všetkým, čo poznala, až po vôňu, ktorá ju vrátila do detstva. Teta počas rokov prenajímala tento byt iným nájomcom.
Ľubomíra si našla prácu čašníčky v kaviarni. Štedré spropitné, nahnevaní obdivovatelia, šampanské, ktoré prúdí po stole ako odolávať takému víru vášní, keď duša ešte nie je pevná? Mladý život sa roztočil v neustálom víre.
Po roku sa ocitla sama s dieťaťom v náručí. Musela sa vrátiť do dediny k tete, ktorá už pred ňou už vopred vedela, čo má povedať:
Ej, že si ešte nezvládla skákať zo schodov, a už máš malý potvár!
Napriek tomu teta prijala bábätko a hneď ho poslala pokriať v miestnej kostolíčke: Nech na ňu stráže anjel stráži. Novorodenú dievčatko nazvali Viera.
Ľubomíra plakala dni a noci. Zdalo sa jej, že jej mladý život je nenávratne zničený, ale v dedine sa vždy nájde práca a vôbec sa nenudí. Po čase sa upokojila, no sen o úniku pretrvával. Keď Viera vyrástla, Ľubomíra opäť túžila odísť.
Teta jej dala posledné slová: Pozri, dieťa, hriechy ťa ťahajú k útesu. Buď opatrná, koho si vyberáš.
V Bratislave zaregistrovala Vieru do škôlky a sama sa zamestnala pomocníčkou u arabského predavača na trhu, ktorý predával východné sladkosti. Muž menom Asaf jej šibalsky venoval pozornosť, ponúkal sladkosti, sľuboval svadbu a vycestovanie domov. Keď sa mu narodila dcéra, chcel ju pomenovať Jasmín, po svojej matke.
Čoskoro sa Asaf od Ľubomíry odvrátil, prepustil ju a prerušíl všetok kontakt. Tentoraz už neochveľovala tetu bolo by hanbou prísť s dvoma polorozpustenými deťmi.
Pane, čo len robím, keď skáčem z jedného blata do druhého? kvílila si v duši. Rozhodla sa sám vyšplhať z toho blata.
Iba Boh poznal, aká ťažká bola pre ňu mladá žena. Keď upadli ruky, chcela vyčiehať v plači z horkej samoty. Často si pripomínala tety slová: Teraz si bez rodu, bez kmene. Spoľahni sa len na seba. Možno však slnko zhasne a zasvieti ti do okna.
Aj keď bola teta nepríjemná, stala sa pre Ľubomíru príkladom stoickým, ktorý vychoval svoje vlastné deti i podriadiť osirotenca, hoci mal príbuzných. Teraz Ľubomíra pochopila a neodsudzovala ju.
Roky plynuli, Ľubomíra sa stala opatrnou v ľudských vzťahoch v podstate ich nemala. Deti rástli, starosti sa množili. Na svojej ženskej koži nesla ťažký kríž, osud nazývala horkou repou. V 37ke rokoch ju osud zasiahne novým mužom Vladimírom, ktorý ju spozoroval v domove pre seniorov. Páčilo sa mu, ako sa stará o svoje dcéry, ako s nimi rozpráva, ako sa usmieva, ako ho pohľadom neopustí.
Od prvej noci Ľubomíra otvorene rozprávala Vladimírovi o svojom ťažkom živote, potrebovala si niekoho vyplakať. Vladimír ju pozorne počúval, prikýval, vnikol sa do jej sŕdc. Na konci jej výpovede povedal:
Ľubomíra, vezmi si ma za manželku. Neľutuješ.
Tak sa spojili. Viera a Jasmín sa spriatelili s Vladimírom, ktorý ich úprimne miloval. Ľubomíra však zostala chladná, stále pochybovala o jeho láske a bála sa spáliť sa znovu. Neprestávala si myslieť, že ako manželka už stačí mať muža nakŕmeného, vypraného a vyžehnutého.
Vladimír často naznačoval spoločné dieťa, ale Ľubomíra to ignorovala radšej vychovám dcéry. Jedného dňa v hneve jej zakričal:
Snehová kráľovná, aspoň raz ma obľúb!
Odpovedala bez vášne:
Čo chceš, kravičky na reťazi? Nech ich odvedú, nebudem plakať.
Keď sa jedného večera vrátila domov, našla, že Vladimír odišiel. Navždy.
Čo mu chýbalo? zamyslela sa. Na začiatku jej slobodný život vyhovoval jedla, čo chcela, spala kedy chcela, nikto nekrítil špinavé riady ani nepraťové ponožky, topánky nepýšali. Sloboda!
Roky plynuli, dcéry sa vydali, opustili hniezdo a založili si svoje. Ľubomíra zostala sama so svojou slobodou a spomienkami, ktoré ju prenasledovali. Dlho po tom toužila po Vladimírovi po jeho pohľade, po jeho dotyku, po poslednom výkriku. Dvadsať rokov už uplynulo. Chcela len jedným pohľadom zistiť, ako sa má.
Cez spoločných známych zistila adresu Vladimíra býval v predmestí Bratislavy. Rozhodla sa ho navštíviť a pripraviť si scénu:
Ak ma privíta manželova manželka, prezradím sa ako vzdialená príbuzná.
Na bráne otvorila žena okolo štyridsiatich rokov.
Čo hľadáte? zaskočila ju.
Dobrý deň, hovorím sa… je tu Vladimír? spýtala sa Ľubomíra opatrne.
Býval kto ste vy pre neho? opýtala sa.
Som sesternica. Anja, poľahla rýchlo.
Poďte ďalej, ja som Lucia, jeho vdova, privítala ju.
Ľubomíra zakopla a zrazu jej slabo dopadlo. Lucia ju podala na posteľ, dala vodu.
Kedy sa to stalo? zašepkala s bolesťou.
Pred rokom, Vladimíra ťažko chorí. Mal tajomstvo miloval inú ženu. Žil s mnou, a v snoch ju volal… Ja ho milovala, ale žiarlila som, plačala. Deti sme nemali, on nechcel. Čakal a potom prišiel Ja som ho volala Maja.
Ach, aký blázon Ak by ma skutočne chránil, z neba by mi dal slnko.
V nemocnici ležal slabý, takmer umierajúci. Ľubomíra sa snažila prekonať a povedala mu:
Vladimír, pomôž mi nájsť Maju.
Zamietol.
Nie. Nemôžeš to pochopiť.
Ľubomíra uzavrela oči s jej menom na perách. Lucia sa zamyslela, rozplakala sa a vydechla úľavou. Vyzeralo, že dlho chcela rozprávať svoj príbeh, a táto súrodencová návšteva bola pre ňu výhovorkou.
Ľubomíra vybuchla:
Maja ja som to ja, vyhlásila.
Čože? šokovaná Lucia.
Áno, som to ja. Chcela som sa znovu stretnúť s Vladimírom. Zistila som, že je neskoro. Rozdrvil som jeho lásku. Klamala som, nevedela som milovať, neochraňovať Som si len osiřela od piatich rokov. Teta ma prijala v dedine. Život ma naučil, že ak sa vtiahne vták z klietky, všetko je bôľ.
Bola si pre neho svätosť! Keby si prišla o rok skôr, uzdravil by sa, povedala Lucia so smútkom.
Ľubomíra zamrznutá, zakrútane zdvihla ramená. Obe ženy sa objali ako blízke príbuzné a znova vypálali slzy.
