Neviditeľná manželka
Martinka! ozval sa jasný hlas, keď sa kamarátka, otriasajúc kvapky z výrazného červeného kabáta, zvalila na stoličku oproti. Prepáč, zápchy sú všade. Už si niečo objednala?
Len kávu, Jolana sa matne pousmiala. Čakám na teba.
Martina si zložila kabát, premerala si Jolanu kritickým pohľadom a ticho zapískala.
Prosím ťa, Jolka, ty sa ráno aspoň pozrieš do zrkadla? Do čoho si sa to obliekla? Sivý sveter, sivé nohavice. Si v depke alebo si zvolila maskovanie?
Je to pohodlné, pokrčila plecami Jolana. Už mám päťdesiatdva, Marti, paráda ma už neživí.
No jasné, odvetila Martina, zatiaľ čo jedným švihom objednala pre seba kapučíno a orechový závin. A tvoj Štefan? Zase na rybách?
Jolana prikývla.
Odišiel v piatok večer. Príde v nedeľu na obed. Ako vždy.
Ako vždy, napodobnila ju Martina. A ty zas ako vždy sama doma? Kukáš telku, opravuješ ponožky? Jolka, kedy ťa tvoj muž naposledy niekam vytiahol? Do reštaurácie, do kina, do divadla? Rozmýšľaj! Motaj si pamäť!
Jolana cítila, ako jej líca horia.
Boli sme… na chate v júli. Spolu.
Na chate! Martina sa rozosmiala. Ty si tam vytrhávala burinu, on opravoval šopu! Hotová romantika. Počúvaj, zlato, život letí. Už dávno nie sme dievčatá, ale tiež ešte nie staré pani. Ale ty sa ukrývaš, akoby už všetko skončilo.
Nehovor hlúposti, Jolana si odpila z kávy, ktorá jej pripadala príkra. Máme normálnu rodinu. Dvadsaťosem rokov spolu. To je nič?
Dvadsaťosem rokov zvykov, odvetila Martina. Vieš, čo vidím? Že si sa premenila na vzduch. Pre Štefana si ako chladnička alebo otoman. Je tam, funguje, však pohoda. Kedy ti naposledy povedal niečo pekné? Alebo sa len opýtal, ako sa máš?
Jolana chcela odporovať, no slová jej uviazli v hrdle. Pravda bola, že ich večery prebiehali v tichu. Štefan na tablete študoval rybárske potreby, ona pletie alebo pozerala seriály. Občas sa opýtal, čo bude na večeru. Občas pripomenula, že treba zaplatiť účty. Tým to haslo.
Martina sa nahla bližšie, oči jej žiarili.
Vieš čo? Stretla som výborného človeka. Fotograf je to. Andrej. Naozaj zaujímavý chlap, vie viesť rozhovor, počúvať. V sobotu má otvorenie výstavy v galérii pri Šafku. Poď so mnou, trocha sa rozptýliš.
Marti, ja neviem…
Neuhneš sa, zahrozila Martina. Musíš vyliezť z tej ulity. Aspoň sa ukážeš medzi ľuďmi. Poriadne sa oblečieš, pomôžem ti s tým. Uvidíš, aké je skvelé cítiť sa viditeľná, keď s tebou niekto hovorí o niečom inom než o kvapkajúcom kohútiku.
Jolana si povzdychla. Hádanie s Martinou bolo zbytočné. Navyše, myšlienka niekam vyraziť už neznela až tak zle. Doma bolo naozaj prázdno a ticho. Príliš ticho.
***
V sobotu večer stála Jolana pred zrkadlom a nespoznávala sa. Martina jej priniesla rubínovo červené šaty, nevýrazné ale elegantné, s opaskom, čo jej krásne zvýraznil pás. Jolana sa po dlhých mesiacoch nalíčila a upravila si vlasy.
No teda, zamrmlala, keď na seba pozerala. Myslela som, že už…
Že už si babička? spokojne sa zasmiala Martina. Ale kdeže, si stále kočka. Len si na to zabudla.
Galéria bola útulná, so stropmi vysokými, bielymi stenami a čiernobielymi fotografiami: staré dvory, tváre anonymných ľudí, opustené stanice. Prišlo asi tridsať ľudí, všetci s pohárikom vína, rozprávali sa tlmene.
Martina hneď zaviedla Jolanu k vyššiemu mužovi s prešedivenými vlasmi, oblečenému v čiernom roláku a džínsoch.
Andrej, moja najlepšia kamarátka Jolana, predstavila ich. Jolka, toto je Andrej, autor všetkých týchto krás.
Andrej sa otočil a Jolana sa stretla s jeho pohľadom. Sivé oči, teplý úsmev, jemné vrásky v kútikoch očí. Podal jej ruku.
Teší ma. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť.
Nevyznám sa veľmi vo fotografii, priznala Jolana, ruku mu stisla. Bola suchá, hrejivá.
Netreba sa vyznať, Andrej sa usmial ešte šíršie. Hlavné je cítiť. Poďte, ukážem vám moju obľúbenú fotografiu.
Zaviedol ju do rohu, kde visela fotka starej ženy pri okne. Svetlo jej ožarovalo tvár tak, že vrásky vyzerali ako prežité príbehy. V očiach mala smútok i dôstojnosť.
Vidíte? povedal Andrej ticho. Moja susedka. Má osemdesiattri. Rozprávala mi o vojne, o mužovi, čo padol, o troch deťoch, ktoré sama vychovala. Vieš, čo ma prekvapilo? V jej očiach nebola sebaľútosť, len noblesný smútok.
Jolana sa na fotografiu pozerala, srdce jej zvieralo niečo neznáme.
Je veľmi krásna, zašepkala.
Krása má veľa podôb, prikývol Andrej. Nielen mladosť a hladká tvár. Krása je, keď niekto žil, vytrpel a zostal sám sebou. Pozrel na Jolanu pozorne. Aj vy máte v očiach ten smútok. Zvláštny. Akoby ste stále o niečom premýšľali a nikomu to nepovedali.
Jolana ostala zaskočená. Už roky sa na ňu nik takto nepozrel. Štefan na ňu hľadel, ale nevidel. Tento neznámy človek akoby videl do jej duše.
Možno… som len trochu unavená, zamumlala.
Z čoho? spýtal sa Andrej úplne jednoducho, akoby boli starí známi.
Jolana chcela zavtipkovať, no slová sa jej začali samy kotúľať z úst.
Zo stereotypu. Že každý deň je rovnaký. Vstávanie, raňajky, drobné starosti. Manžel v práci, potom na rybách. Deti sú už preč. A ja sedím v tom byte a rozmýšľam: kde som ja? Kde je to dievča, čo snívalo o dobrodružstvách, o niečom veľkom?
Stíchla, zľaknutá vlastnej úprimnosti.
Prepáčte, šepkala. Neviem, čo to so mnou je.
Neospravedlňujte sa, Andrej sa jemne dotkol jej lakťa. To je úprimnosť. Dnes zriedkavá. Mám nápad. Vediem malý klub. Každú stredu sa stretávame, rozprávame o fotkách, literatúre, chodievame von za mestom. Príďte v stredu. Páči sa vám tam, sľubujem.
Jolana chcela odmietnuť, povedať, že má povinnosti, že nemôže len tak…
Prídem, zrazu počula svoj vlastný hlas.
***
Štefan sa vrátil v nedeľu ako vždy, voňal riekou a ohňom. Jolana ho privítala vo dverách.
Tak čo, bol úlovok? spýtala sa.
Pár ostriežov, povedal, šiel do kuchyne, zložil ruksak. Pohoda. A ty? Všetko v poriadku?
V poriadku, odvetila Jolana. Bola som s Martou na výstave.
Tak to je výborné. Treba ti chodiť von. Neostávať stále doma.
Hovoril to roztržito, už mysľou pri svojich veciach. Jolana pocítila vzplanutie hnevu.
Števo, poďme niekedy niekam. Do reštaurácie, alebo do divadla. Spolu.
Štefan prekvapene zdvihol zrak.
Načo? Je to drahé. A som unavený po rybách. Niekedy inokedy, dobre?
Potom. Vždy len potom. Jolana prikývla a odišla do obývačky. Vytiahla mobil a napísala Marte: Pošli mi adresu toho klubu. Prídem v stredu.
***
Klub sa stretával v pivnici starého domu prerobeného na útulný priestor s mäkkými gaučmi, policami plnými kníh a na stolíkoch ležali fotoaparáty. Bolo tam asi pätnásť ľudí, väčšina cez štyridsať, päťdesiat. Andrej Jolanu privítal pri dverách.
Teším sa, že ste prišli, povedal srdečne. Sadnite si, kde chcete.
Večer uletel rýchlo. Debatovali o francúzskom fotografovi, prednášali poéziu, rozprávali sa. Jolana skôr len počúvala, bolo jej pri tom prekvapivo dobre. Nikto sa nepýtal na účty alebo varenie. Nikto sa na ňu nedíval ako na služku.
Po stretnutí ju Andrej odprevadil až na zastávku.
Páčilo sa vám? opýtal sa.
Veľmi, priznala Jolana úprimne. Cítila som sa akoby som vkročila do iného sveta.
Aj ste vkročili, usmial sa Andrej. Viete, Jolana, pozerám na vás a vidím ženu, ktorá už dlho nežila pre seba. Stále pre niekoho. Manžela, deti, domácnosť. Kedy ste naposledy niečo spravili len tak pre seba?
Jolana hľadala odpoveď, márne.
To je pasca stredného veku, hovoril Andrej ďalej. Rozdali sme sa celí druhým a na seba sme zabudli. Ale nikdy nie je neskoro zistiť, kým sme naozaj.
Jeho slová jej zaliali dušu ako balzam. Jolana bola ako okúzlená.
Počúvajte, v sobotu by sme mohli ísť na vidiek. Poznám tam jednu starú kúriu, na jeseň je tam krásne svetlo, chcel by som tam fotiť. Pridáte sa? Bude to stáť za to.
Jolana zamrzla. Sobota Štefan zas na rybách. Opäť by bola sama.
Neviem, zašepkala. To je také…
Zvláštne? smutno sa usmial Andrej. Jolana, navrhujem len výlet do prírody s príjemným spoločníkom. Nič viac. Máte právo žiť, neviete?
Viem, šepkala Jolana.
Výborne. Stretneme sa o desiatej pri hlavnej stanici. Oblečte sa teplo.
Mával jej na rozlúčku, odchádzal. Jolana čakala na zastávke, srdce jej bilo ako šestnásťročnej.
***
V piatok večer si Štefan, ako vždy, balil veci na ryby.
Vraciam sa v nedeľu, povedal, kontrolujúc udicu. Ak niečo, zavolaj mi.
Dobre, Jolana ho sledovala. Števo, možno by som šla s tebou.
Štefan prekvapene pozrel.
Na čo? Je ti na rybách zima a nudíš sa. Minule ťa štípali komáre.
Chcela by som byť aspoň raz spolu, zamrmlala Jolana.
Sme predsa stále spolu, mykol plecami Štefan. Oddýchni si doma, pozri si seriály.
Pobozkal ju na líce, nahodil ruksak a odišiel. Jolana zostala stáť vo dverách a pozerala na zatvorené dvere.
Sme spolu stále, opakovala si v duchu jeho slová. Ale boli naozaj spolu?
Na druhé ráno vstala skoro, dlho vyberala oblečenie. Natrela si líca, oči jej žiarili. Vyzerala mladšie, živo.
Je to len výlet do prírody, upokojovala sa. S novým známym. Nie je to hriech. Len prechádzka.
Andrej ju čakal s dvomi kávami v ruke.
Dobré ráno, podal jej jednu. Pripravená na dobrodružstvo?
Cestovali jeho starou Škodovkou, počúvali muziku, rozprávali sa. Andrej jej rozprával o cestách, vlastných zážitkoch. Jolana počúvala, smiala sa, cítila sa ľahká, ako dlho nie.
Kúria bola polorozpadnutá, ale krásna. Staré stĺpy, park so žltými listami, tichý rybník. Andrej fotil, Jolana sa prechádzala a zbierala lístie.
Postavte sa tam ku stĺpiku, požiadal zrazu Andrej. A nekukajte na mňa, ale do diaľky.
Spravil pár záberov, potom jej ukázal fotky.
Vidíte? Ste veľmi fotogenická. Ten smútok vo vašich očiach je fascinujúci.
Jolana sa dívala na svoju fotku. Neznáma žena s letiacimi vlasmi, zamysleným pohľadom. Bola to ona?
Ostali až do večera. Potom Andrej navrhol malé bistro v dedine. Jedli kapustové pirohy, pili čaj. Rozhovor bol čoraz osobnejší.
Ste vydatá dlho? opýtal sa Andrej.
Dvadsaťosem rokov, sklopila zrak Jolana.
Ste šťastná?
Odmlčala sa. Čo je vlastne šťastie? Zvyk? Istota?
Neviem, priznala ticho. Kedysi som si myslela, že áno. Teraz… neviem, čo cítim. Akoby som spala zaživa. Všetko je, ako má byť, ale čosi chýba.
Vášeň, napovedal Andrej. Chýba ten pocit života, keď cítite, že ste človek, nie len funkcia pre druhých.
Položil ruku na jej dlaň.
Jolana, ste úžasná žena. Múdra, krásna, hlboká. Máte právo na vlastné šťastie.
Jolana sa dívala na ich ruky a srdce jej divoko bilo. Mala by tú ruku odstrániť, odísť. Ale nemohla. Nechcela.
***
Nasledujúce týždne boli ako opojenie. Jolana sa s Andrejom stretávala čoraz častejšie v klube, na výstavách, na prechádzkach. Dával jej to, čo doma už dlho necítila: pozornosť, komplimenty, rozhovor.
So Štefanom sa ich dialógy scvrkli na praktické otázky.
Kúpila si smotanu? spýtal sa.
Kúpila.
Fajn. Kde sú ponožky?
Tam, kde vždy.
A dosť. Žiadne Ako sa cítiš? Ale Andrej sa pýtal neustále. A Jolana sa rozvíjala ako kvet v slnečnom lúči.
Martina to rýchlo spozorovala.
Zamilovala si sa, škľabila sa v ich obľúbenej kaviarni.
Prestaň sa smiať, červenala sa Jolana. Sme len priatelia.
Jasné, priatelia. Jolka, žiariš ako pred pätnástimi rokmi. A vieš čo? Teším sa. Konečne trocha šťastia.
Lenže som vydatá, zašepkala Jolana.
A čo? Štefan si ťa už nevšíma. Prečo ty máš na neho stále čakať? Nie si svätica. Si žena, máš nárok na radosť.
Jolana počúvala a cítila, ako jej Martine slová sadli do rozpuku. Tiež si to už mnohokrát ospravedlňovala: Len žijem. Aj ja mám nárok na trochu radosti.
Zlom nastal v novembri. Andrej ju pozval na festival fotografie v Banskej Štiavnici.
Prenajmem dva izby v penzióne. Bude to zážitok.
Dve izby týchto slov sa Jolana držala.
Štefanovi povedala, že s Martinou idú na nákupy do Nitry.
Dobre, kývol, neodtrhnúc oči od tabletu. Len veľa nemíňaj.
Stála vo dverách, čakala, že sa na ňu aspoň pozrie. Nepozrel.
V penzióne Andrej naozaj zariadil dve izby. Deň spolu strávili na podujatí, večer v reštaurácii pri pohári vína. Andrej hovoril o dôležitosti okamžikov, že šťastie sa nemá odkladať.
Jolana, ste pre mňa výnimočná, povedal pozorne. Je vo vás čistota, hĺbka. A smútok, ktorý by som rád rozptýlil.
Chytil ju za ruku.
Nechcem na vás tlačiť. Ale som tu pre vás.
Jolana sedela, hlava sa jej krútila. Večer Andrej ju vysprevdil k izbe, bozkal na líce.
Keby ste chceli rozprávať, som vedľa.
Ležala sama na posteli, srdce jej búšilo.
Som vydatá. Dvadsaťosem rokov spolu. Nemôžem.
A kedy naposledy ťa pobozkal bez dôvodu?
Je to zrada.
Je to život. Posledná možnosť cítiť sa živou.
O druhej v noci vstala, prehodila župan a zaklopala vedľa.
Andrej otvoril, akoby na ňu čakal.
Jolana, zašepkal.
Vošla dnu.
***
Ráno prišlo s ťažkým pocitom na duši, hoci za to víno nemohlo. Jolana sedela v cudzej posteli, vedľa cudzieho muža, a neverila, že je to ona.
Andrej spal rozvalený, ona ticho odišla. Vrátila sa do svojej izby. Sadla na posteľ, držala si hlavu v dlaniach.
Čo som to spravila?
Ale keď šli domov, Andrej bol milý, vľúdny, držal ju za ruku. A hanba ustupovala, preberalo sa zvláštne šťastie.
Žijem, myslela si. Konečne znova žijem.
Doma Štefan otvoril dvere ako vždy.
Tak čo, veľa ste nakúpili?
Moc nie.
Dobre. Mám hlad, čo bude na večeru?
Život sa vrátil do stereotypu. Cez deň bola Jolana Štefanovou manželkou, starala sa o domácnosť. Večer písala Andrejovi, stretávali sa. Vodil ju na nové miesta, prinášal jej knihy, recitoval básne.
So Štefanom si už takmer nemali čo povedať.
Asi by sme na jar mali opraviť rínzu na chalupe, spomenul.
Dobre, na jar.
Ticho. Dlhotrvajúce ticho.
Martina jasala.
Tak vidíš, už žiješ. Nenudíš sa v tom bahne.
Jolana si ospravedlňovala všetko: Štefan si za všetko môže sám. Zvolil ryby namiesto mňa. Mám právo byť šťastná.
No v noci, keď Štefan spal, nespala. Cítila, ako je vnútri rozbitá na kúsky.
***
December priniesol mrazy a sneh. S Andrejom sa teraz už vídala každý týždeň. Prenajal si maličkú ateliérovú miestnosť, tam za ním Jolana chodila. Štefanovi tvrdila, že má kurz práce s počítačom.
Štefan prikyvoval, nevypytoval sa.
Andrej bol očarujúci, empatický, vášnivý. No občas Jolana mala pocit, že to sú len naučené slová. Možno už ich vravel mnohým ženám. Ale ustúpiť už nešlo.
V polovici decembra sa stalo to, čo muselo. Jolana šla kúpiť Štefanovi liek do lekárne. Keď prišla domov, Štefan sa vrátil skôr. Na stole našla škatuľku z parfumu, ktorý jej venoval Andrej: Mesačná sonáta. Jemná, sladkastá vôňa.
Je to tvoje? spýtal sa Štefan potichu.
Áno, moje. zaluhala. Našla som to vonku, pred školou.
Parfém za sto eur, na ulici, hej?
Odtvoril a privoňal.
Jolka, nerob zo mňa hlupáka, povedal, stále ticho. Myslíš, že som si nič nevšimol? Že si iná, stále niekam chodíš? Pozeráš na mňa ako na cudzieho.
Jolana sa oprela chrbtom o sporák.
Števo, ja…
Kto je to? skočil jej do reči.
Nikto. Len známy. My…
Nelži, Štefan zaťal škatuľku v dlani. Podviedla si ma, že?
Ticho, ktoré nasledovalo, rezalo do duše. Videla ako z jeho tváre mizne mäkkosť, ktorou ju roky sprevádzal.
Áno, vydýchla. Prepáč.
Prepáč, zasmial sa horko. Ale už sa to stalo. Jasné.
Otočil sa, šiel k dverám.
Števo, počkaj. Dajme tomu šancu. Skúsme to napraviť.
Čo chceš vysvetľovať? otočil sa, v očiach mal bolesť, ktorá Jolanu ochromila. Že si si ľahla k inému, lebo som ti nevenoval dosť pozornosti? Ja som ťa nikdy nepodviedol. Lebo som ťa miloval. Stále ťa milujem. Ale ty si všetko zničila.
Neodchádzaj, prosím, Jolana plakala. Skúsme to napraviť.
Ja tu teraz nemôžem byť, povedal. Potrebujem byť sám. Idem ku Dušanovi, budem tam bývať.
V priebehu štvrť hodiny si zbalil veci. Jolana stála v dverách izby, sledovala ho.
Neopúšťaj ma, šepkala.
Ty si už opustila mňa. Odišiel bez buchnutia dverami. A to ticho, čo zostalo, nebolo ticho bola to prázdnota.
***
Jolana pobehovala po byte, nevedela čo robiť. Štefan nebral telefón. Napísala: Prepáč mi. Prosím, vráť sa. Neodpovedal.
Volala Andrejovi.
Andrej, Štefan všetko vie. Odišiel. Neviem, čo robiť.
Ach, je mi to ľúto. Poďte, stretnime sa, porozprávame.
V ateliéri mu všetko povedala, plakala. Andrej ju objal, hladil ju po vlasoch.
Bude dobre, vravel upokojujúco. Vieš, aj tak ste spolu neboli šťastní. Teraz máš šancu začať nový život.
Nový život? pozrela naň s očami opuchnutými od sĺz. Aký?
No, zaváhal, si teraz slobodná. Môžeš ísť kam chceš, robiť čo chceš. Byť sama sebou.
A ty? Si tu so mnou? Zostaneš?
Andrej ustúpil, poškrabal si zátylok.
Jolka, vieš, že ja neviem dávať istoty. Som tulák. Mal som ťa rád, ale…
Ale čo? chlad zaliezal pod kožu.
Ale nie som na vzťahy, pokrčil plecami. Dúfal som, že ty tiež hľadáš len trocha slobody.
Jolana to všetko pochopila. Slová, komplimenty, to bola len hra.
Bola som len zápletka navyše, však?
Nie, nie, pokúsil sa jej chytiť ruku, ale odtiahla ju. Veľa si pre mňa znamenala. Ale neviem byť s nikým stále. Vieš, chcel si cítiť život? Cítiš. Je to také zlé?
Jolana sa postavila.
Máš pravdu, povedala podivne pokojne. Cítim život. Ale ten život je teraz rozbitý. Kvôli tebe, kvôli mne. Kvôli mojej naivite.
Odišla bez jediného pohľadu späť. Vonku snežilo, vločky jej padali do tváre, miešali sa so slzami.
***
Doma bolo prázdno a temno. Jolana zapla svetlo, vyzula sa, sadla si na gauč.
Potom zavolala Marte.
Marti, potrebujem sa porozprávať.
Stretli sa v kaviarni U Margity, kde sa všetko začalo. Martina počúvala Jolanu, upíjala kapučíno.
No vidíš, pocítila si emócie, skonštatovala. Ale neschnieš.
Jolana nechápavo hľadela.
Marti, to sa ti zdá smiešne? Život sa mi rozbil a ty…
Sama si do toho vošla, pokrčila plecami Martina. Ja vás len zoznámila. Zvyšok bol tvoj výber. Si dospelá.
Neustále si ma podnecovala, hnevala sa Jolana. Tvrdila si, že si ma Štefan nevšíma.
Azda si klamem? Možno si teraz váš muž uvedomí, čo stratil. Ale život nejde podľa plánu.
Jolana vstala.
Myslela som, že si najlepšia kamarátka, šepla. No teraz vidím, že si mi len závidela stabilitu. Chcela si, aby som bola tiež nešťastná.
Ale no, nedramatizuj, odvrkla Martina.
Zbohom, Marti, Jolana odišla.
***
Ubehol týždeň. Štefan sa nevrátil. Jolana mu písala, odpovedal stručne: Potrebujem čas.
Byt sa jej zdal obrovský a prázdny. V noci nespala, premýšľala. O stretnutí s Andrejom. O tom, ako všetko klamala.
Čo som to spravila?
Keď si spomenula na to obyčajné keď Štefan opravil kohútik, doniesol jej čaj chorú, keď sadili jabloň pri chalupe chápala, čo všetko stratila.
Na Silvestra nevydržala a vybrala sa k Dušanovi, kde býval Štefan. Otvoril sám Dušan.
Jolka, prišla si za Štefanom?
Prosím, aspoň na chvíľu.
Dušan zaváhal, potom zavolal Štefana.
Vyzeral starší, ubolený. Aj on trpel.
Čo chceš?
Prepáč mi, začala rýchlo Jolana, Urobila som hroznú chybu. Stratila som hlavu. Ten človek bol len prízrak, ty si bol vždy reálny. Prosím daj mi šancu.
Štefan mlčal. Potom pokrčil hlavou.
Ja neviem, povedal. Keď som sa to dozvedel, bolelo to tak strašne, že som nemal dych. A teraz, keď na teba pozerám, stále vidím, ako si bola s ním.
Chápem, Jolana plakala. Ale možno časom…
Možno, prerušil. Ale možno nie. Neviem, či to niekedy dokážem zabudnúť. Ani či ti dokážem odpustiť.
A ja… sama neviem, kto teraz som. Zničila som všetko. Domov, dôveru… samu seba.
Stáli v tmavom chodbe, dvaja, čo prežili spolu takmer tridsať rokov a stali sa cudzími.
Musím ísť, povedal Štefan. Prepáč.
Zatvoril dvere. Jolana stála na schodoch, počúvala jeho kroky za stenou.
Vyšla von. Snežilo. Mesto sa chystalo na sviatky, ale pre Jolanu bola všade len osamelosť.
***
Nový rok privítala sama. Zapla televízor, naliala si detské šumivé víno. Keď odbíjali polnoc, zdvihla pohár.
Na nový život, zasmiala sa trpko. Aký asi bude?
V januári zavolala opäť Martina.
Jolka, nebuď doma zavretá! Stretla som výborného jogína. Meditácie, joga presne pre teba. Ideme na kávu?
Jolana držala mobil, mlčala.
Počuješ ma?
Počujem, odpovedala napokon.
Tak čo, ideme ako vždy?
Jolana zavrela oči. Predstavila si Martu, jej plániky a ďalšie zaujímavé známosti. Kruh, ktorý by mohla donekonečna opakovať.
Nie, Marti, povedala ticho. Už nemôžem.
Ako, nemôžeš?
Proste nemôžem, Jolana cítila, ako sa v nej niečo láme. Prepáč.
Položila telefón.
O pár dní sedela Jolana v tej istej kaviarni U Margity. Sama. Pila kávu, dívala sa von na ulitu. Snežilo. Ľudia sa ponáhľali po svojich.
Vošla Martina, keď ju zbadala, sadla si oproti, odložila šál.
Jolka, že ty si tu! usmiala sa, Počúvaj, spomínala som ti toho jogína. Budeš šťastná! Poznáme sa?
Jolana sa na ňu pozerala na výrazné pery, žiarivé oči, energiu, čo vždy mala. A zrazu za tým videla prázdnotu. Rovnakú, akú cítila v sebe. Lenže Martina ju nechcela cítiť.
Tak čo, ideme na jogu? naliehala Martina.
Jolana otvorila ústa, no slová nešli. Mysľou jej letelo: Koľkokrát sa ešte nechám zviesť na tú istú cestu? Koľkokrát budem veriť, že šťastie dá niekto iný? Možno šťastie bolo stále pri mne a ja som ho nevidela.
Počuješ ma vôbec? mávla Martina pred jej tvárou.
Jolana na ňu pozrela dlho, ťažko. V tom pohľade bola bolesť. A nové, trpko jasné poznanie. Poznanie, že bola bábkou v cudzích rukách, že hľadala odpovede na nesprávnych miestach. Že pre vlastné šťastie je dôležité najskôr poznať samú seba.
Počujem, zašepkala napokon.
Martina vyčkávavo mlčala. Jolana sa však len dívala von na pomaly padajúci sneh v tichu, za ktorým bolo všetko: strata, poznanie, no i nádej, že možno, raz nájde cestu von už svojou vlastnou silou.
