Nevesta zabudla hovoriť „ďakujem“.
„Zuzka, máš niečo na jedenie?“ – pýtala sa na rýchlo Katka. „Taká som hladná, hrozné. A veľmi sa ponáhľam. Musím dnes všetko stihnúť. Je predsa sviatok, ôsmy marec. Dievčatá na mňa čakajú, ideme spolu do klubu.“
„Áno, je sviatok, máš pravdu. Náš deň. Tu máš, drahá, gratulujem ti,“ Zuzana podala Katke malú milú škatuľku s náramkom, po ktorom Katka túžila už niekoľko rokov.
Ale kúpila si ho sama nikdy nemohla. Celý jej plat večne mizol rýchlosťou svetla. Raz bolo treba kúpiť novú bundu, inokedy si dať predĺžiť vlasy, alebo ju zavolali kamarátky von. Nemohla si predsa odopierať malé radosti.
Zuzana dobre vedela o Katkiných želaniach. A veľmi chcela, aby bola šťastná. Bola jej ako vlastná. Zuzana vždy snívala aj o dcére, krom svojho dospelého syna. A keď Mišo priviedol domov Katarínu, svoju priateľku, splnil sa jej sen. Zuzana ju z celého srdca milovala a veľmi ju rozmaznávala…
Zuzana mala rada túto krehkú dievčinu nie preto, že by bola nejaká výnimočná, alebo veľmi milá a dobrá. Skrátka taká bola Zuzana. Veľmi milovala svojho syna. Preto milovala všetko a všetkých, čo sa ho týkalo. Katka bola s ním už tri roky. A Zuzana ako dobrá budúca svokra sa snažila prijať dievčinu do rodiny, ako svoju vlastnú.
Ale to jedno nepredpokladala: že ľudia môžu byť vypočítaví. A veľmi rýchlo si zvyknú na dobré veci. A keď im často robíte dobré, začnú si myslieť, že je to samozrejmosť. Zabúdajú ďakovať a časom to považujú za niečo úplne normálne – dostávať všetko na striebornom podnose.
Tak sa stalo aj s Katarínou.
Od prvého dňa, keď sa zoznámili, Zuzana sa rozhodla, že urobí všetko, aby sa jej v rodine cítila dobre, pohodlne a komfortne. Zuzana s manželom Michalom, otcom Miša, sa nedávno presťahovali z mesta do krásneho domu. Jeden deň, niekoľko týždňov po ich stretnutí, navrhla Kataríne, aby u nich prenocovala…
Od toho dňa Katka stále bývala v Mišovej izbe, bez toho, aby sa spýtala svojho priateľa alebo jeho rodiny na súhlas. Akoby to bolo niečo samozrejmé.
Nikto nebol proti. Ale predsa len rodičia už dospelého syna niekedy mali chuť byť osamote, alebo aspoň v trojici so synom, s vlastnou rodinou.
Ale tá možnosť už nebola.
Kataríne bolo v tomto dome veľmi pohodlné, nie ako v malej garsónke s mamou a babkou. No čo? V dome je pekná úprava, všetky podmienky na pohodlný život. Chladnička je vždy plná chutných jedál. Chutné a čerstvé jedlo je vždy pripravené. Ani upratovať nie je treba. Zuzana, ako správna žena a gazdiná, všetko robila s radosťou.
Okrem toho vždy brali Katku so sebou. Všade. Vrátane návštev u priateľov v susednom meste.
Priateľka Zuzany, Iveta, ich vždy s celou rodinou srdečne vítala. Chutná večera, mäkká, čistá posteľ, veselá zábava. Samozrejme, všetko toto bolo zabezpečené aj Katke. Patrila predsa do rodiny.
Aj rodina Ivety si Katku obľúbila. Katke sa u nich páčilo. Nasýtia ju, napoja, odvezú na prechádzku, pobavia ju. Čistá idylka.
A počas tých troch rokov, čo bola Katka v Mišovej rodine ako vlastná, dvakrát letela k moru, a to úplne zadarmo, napriek tomu, že pracovala a zarobila celkom pekne. A navštívila všetky rekreačné strediská, tiež, mimochodom, ani raz neprispela ani neponúkla.
Ako keby na tom ešte nezáleželo. Ani nákup potravín, ani nákup jednoduchých koláčov k čaju nikdy nekúpila.
Na vonok sa mohlo zdať, že Katke je v tejto rodine len dobre a veľmi pohodlne – dobrá, štedrá a pohostinná.
Ale nie. Ani Zuzana, ani jej manžel, ani Mišo nikdy nemysleli nič zlé na túto dievčinu. Vždy bola veselá, bezprostredná, otvorená. A Zuzane, kým neprišiel osudný deň, nikdy napadli žiadne zlé myšlienky. Ôsmeho marca.
V ten deň sa dve najlepšie kamarátky rozhodli osláviť sviatok spolu. Iveta prišla do mesta za Zuzanou. Prenajali si šikovne zariadenú izbu v drahom hoteli. Do toho patrilo aj návšteva bazéna, wellness a masáž pri príležitosti sviatku. Bolo tiež možné zadarmo pozvať niekoľkých hostí, ale iba do jedenástich večer.
Kamarátky si užívali čas. Pilo sa šampanské, veľa sa smialo, presnejšie, až sa chichotalo, rozprávalo sa o všetkom na svete.
Idylku prerušila… Kto? Samozrejme, Katka. Je to prekvapujúce, ale pravdivé.
„Zuzanka, dobrý deň. Mišo mi povedal, že si dnes vo wellnessi? Môžem sa k vám pridať na chvíľku?“
Zuzana spočiatku zaváhala. Zdalo sa jej, že dve dospelé ženy, najlepšie kamarátky, predsa len majú právo niekedy byť len spolu. Keď už v tento nádherný deň unikli zo všetkých domácich povinností, nechali mužov a deti (a Iveta mala, mimochodom, tri). Tak prečo potrebujú ešte niekoho? Je im aj tak dobre. Veselo, pokojne, čarovne.
Ale odmietnuť Katke bolo nejako nevhodné, rozpačité.
„No dobre, príď,“ vyplašene zamumlala.
„Ešte niekoho čakáme?“ – prekvapene sa opýtala Iveta.
„Áno. Katka si na chvíľu príde k nám.“
„No dobre. Ja mám pre ňu pripravený darček, chcela som ti ho dať s tebou, ale radšej ho odovzdám osobne.“
„Ten môj mám tiež tu so sebou. Samozrejme, chcela som ho odovzdať doma… no, nevadí.“
O pätnásť minút už stála Katka pred dvermi izby.
„Oj, aké tu máte všetko krásne! Aká krása. Wellness už funguje? Idem, mám málo času.“
Katka si okamžite obliekla biely župan a vydala sa relaxovať a užívať si.
Iveta a Zuzana si vymenili zvedavé pohľady, ale pokrčili plecami a pokračovali v prerušenej konverzácii. Medzitým im do izby priniesli objednanú večeru z reštaurácie. Bola skvelá. Boli tam ustrice, mušle, vyberané ovocie a sladkostí. Ryba, kaviár, všetko drahé a vznešené. Vo svoj deň si nič nebudú odopierať.
Kým si kamarátky užívali výbornú večeru, Katka sa vrátila do izby.
„Hej, čo tu máme? Aké dobroty, m-m-m…“ bezostyšne sa pridala k spoločnosti.
Zuzana s Ivetou sa opäť trochu napjali, ale nenechali sa vyviezť z miery.
Vtedy sa Zuzana rozhodla trošku uvoľniť atmosféru a dala Katke darček.
„Ó, super. Práve takýto som chcela!“ – odpovedala nevýrazne, dojedajúc ďalšiu ustricu.
Iveta tiež zablahoželala Katke. A nežne ju pobozkala na líce.
A odpoveď bola ticho. Ani poriadne nepoďakovala, ani nič. Zdalo sa, akoby dnes ôsmeho marca mala len ona.
„Dobre. Musím ísť. Dievčatá ma už čakajú, musím ešte zájsť domov, umyť si hlavu a prezliecť sa.“
„Je zaujímavé, Katka. Vieš vôbec, že ťa Mišo doma čaká? Dobre, dnes si pracovala. Cez deň ste sa nestretli. A teraz? Nehovoril ti?“
„Hovoril, hovoril. Ale už som povedala, že ma čakajú kamarátky. Už rezervovali stolík v klube. Chcem s nimi dnes oslavovať.“
„Ale pripravil pre teba večeru. A darček. Bude sa ti páčiť, uvidíš.“
Vlastne, mama sa dohodla so synom o darčeku vopred. Kúpila náramok a Mišo, čo niekoľko mesiacov šetril, náušnice k tomu. O takom niečom Katka ani nesnívala. Ale keď videla jej chladnú reakciu na svoj darček, Zuzana bola sklamaná. Buď čakala niečo iné, alebo sa iba odnaučila byť vďačná.
S najväčšou pravdepodobnosťou to bol druhý prípad. Rodina Miša ju zrejme tak rozmaznala, že všetko, čo pre ňu robili, brala ako samozrejmosť.
„Katka. Aspoň trochu času venuj aj Mišovi. Pripravil sa, čakal na teba,“ nemohla sa upokojiť Zuzana, „on ťa potom do klubu odvezie a aj dovezie späť.“
„Nič to nie je. Ráno prídem k nemu. Kamaráti nás práve pozvali zajtra na štvorkolesové bicykle. Už dlho som chcela.“
„A večera? A darček?“
„Večeru nech si zje a darček si zajtra zoberiem, to je všetko.“
Katka zmizla tak rýchlo, ako prišla. Nepozdravila ani Zuzanu, ani Ivetu, ani nič nedala. A išla si užívať ďalej. Nie tam, kde ju čakal jej milovaný a blízky človek, ale tam, kde sa chcela dnes jednoducho zabávať. Práve v tej chvíli sa mnohé veci usadili na svoje miesto.
V izbe zavládlo ticho.
„Zuza, ja samozrejme nechcem nič hovoriť, ale…“
„Áno. Všetko som pochopila. A viem, že som vo veľkej miere bola sama za to zodpovedná. Príliš veľa som pre túto dievčinu urobila. Tak veľa, že zabudla hovoriť slovo ‘ďakujem’. Ale dobre sa naučila využívať ľudí.“
Kamarátky sa rozhodli nenechať si pokaziť večer rozprávaním a myšlienkami o bezostyšnej Katke.
A na druhý deň ráno čakal Miša veľmi vážny rozhovor s mamou…
