Nevesta zabudla povedať „ďakujem“
– Zuzka, máte niečo na jedenie? – spýtala sa Anička, keď bežala okolo. – Som taká hladná, hrozné. A skutočne sa ponáhľam. Musím dnes všetko stihnúť. Sviatok je, veď je Medzinárodný deň žien. Dievčatá ma čakajú, ideme dnes do klubu.
– Áno, sviatok, máš pravdu. Náš deň. Toto je pre teba, drahá. Gratulujem ti, – Zuzana podala Ane peknú malú krabičku s náramkom, po ktorom Anička túžila už niekoľko rokov.
Sama si ho však stále nemohla kúpiť. Celá jej výplata sa vždy míňala rýchlosťou svetla. Raz si musela kúpiť novú značkovú bundu, inokedy si dala predĺžiť vlasy, kým ju kamarátky pozvali von. Nemohla si odoprieť malé radosti. Zuzana dobre vedela o Aninej túžbe. A veľmi chcela jej urobiť radosť. Bola ako jej vlastná dcéra. Navyše, Zuzana vždy snívala o dcére, okrem svojho dospelého syna. A teraz, keď Miro priviedol domov Aničku, svoju priateľku – jej želanie sa akoby splnilo. Zuzana ju milovala z celého srdca a veľmi ju rozmaznávala…
Zuzka milovala túto krehkú dievčinku nie preto, že by bola nejak výnimočná alebo veľmi milá, dobrá a láskavá. Jednoducho Zuzka bola taká. Veľmi milovala svojho syna a preto milovala všetkých a všetko, čo sa ho týkalo. Anička sa stretávala s ním už tri roky. A Zuzka, ako správna budúca svokra, sa snažila prijať dievča do rodiny ako vlastnú.
Lenže jedno si neuvedomila: že ľudia môžu byť sebeckí. A ešte sa veľmi rýchlo privyknú na dobré. Keď pre nich často a veľa robíte dobro, začnú si myslieť, že tak to má byť. Zabúdajú ďakovať a časom dokonca rozhodnú, že to je úplne normálne, dokonca bežné – dostať všetko na striebornom podnose.
Tak to bolo aj s Aničkou.
Od prvého dňa, keď sa spoznali, sa Zuzana rozhodla, že urobí všetko preto, aby sa Aničke v rodine žilo dobre, pohodlne a príjemne. Zuzka s manželom Dušanom, otcom Mira, sa prednedávnom presťahovali na dedinu, do prekrásneho domu. Raz, niekoľko týždňov po zoznámení, navrhla Ane, aby u nich prenocovala…
Od toho dňa stále bývala v Mirovej izbe, už sa nepýtala dovolenia ani od svojho priateľa, ani od jeho rodiny. Akoby to bolo niečo samozrejmé. Nikto nebol proti. Ale predsa len niekedy mali rodičia dospelého syna chuť byť osamote či len s rodinou.
Ale taká možnosť už nebola.
Ane sa v tomto dome veľmi páčilo, nebolo to ako v malej garsónke s mamou a starou mamou. A prečo nie? Dom bol krásne zrekonštruovaný, všetky podmienky pre pohodlný život. Chladnička plná potravín na každý vkus. Vždy pripravené chutné a čerstvé jedlo. Dokonca ani upratovať netreba. Zuzka, ako pravá žena a pani domu, všetko vždy urobila sama a s radosťou.
Anička chodila s nimi všade. Aj na návštevy k priateľom do susedného mesta.
Aj oni bývali v dome. Zuzkina priateľka Iveta vždy prijímala celú Zuzaninu rodinu srdečne. Chutná večera, mäkká, čistá posteľ, zábavné trávenie času. To všetko bolo zabezpečené aj pre Aničku. Veď bola členkou rodiny.
Aj v Ivetinej rodine všetci Aničku obľúbili. A Ane sa tam páčilo. Nakŕmia ju, napoja, zoberú na prechádzku, zabavia ju. Život ako v rozprávke.
Navyše, Ane sa za tri roky, čo bola ako domáca v Mirovej rodine, dvakrát podarilo ísť k moru, a to úplne zadarmo, aj keď pracovala a zarobila dosť slušne. A strávila čas na všetkých turistických základniach, tiež, mimochodom, ani raz nezaplatila a ani nenavrhla prispieť.
A ešte k tomu, nikdy nekúpila ani len jednoduchý koláč ku káve.
Takže zvonku by sa mohlo zdať, že Ane je jednoducho dobre a veľmi pohodlné byť v tejto dobrosrdečnej, štedrej a pohostinnej rodine.
Ale nie. Ani Zuzka, ani jej manžel, ani Miro nikdy nemohli ani pomyslieť nič zlé o tomto dievčati. Vždy bola veselá, bezprostredná, otvorená. A žiadne zlé myšlienky nikdy neprichádzali Zuzke na um až do toho osudného dňa. 8. marca.
V ten deň sa dve najlepšie priateľky rozhodli osláviť sviatok spolu. Iveta prišla do mesta k Zuzane. Prenajali si luxusný apartmán v drahom hoteli. V cene pobytu bolo aj návšteva bazéna, SPA komplexu, a dokonca aj masáž na počesť sviatku. Mohli bezplatne pozvať niekoľkých hostí, ale len do jedenástej večer.
Priateľky sa skvele bavili. Pili šampanské, veľa sa smiali, doslova rehotali, rozprávali sa o všetkom možnom.
Idylu prerušila… Kto asi? Samozrejme, Anička. Je to naozaj tak.
– Dobrý deň, Zuzka. Miro mi povedal, že dnes relaxujete v SPA? Môžem prísť na chvíľu?
Zuzana najprv zaskočila. Zdalo sa jej, že dve dospelé ženy, najlepšie priateľky, majú právo aspoň občas byť len samé. Keďže sa v tento úžasný deň dostali z nekonečnej rutiny domácich povinností, nechali mužov a deti (Iveta mala mimochodom tri). Načo im ešte niekto? Majú sa dobre. Veselo, pokojne, úžasne.
Ale odmietnuť Aničku bolo akosi nesprávne, trápne.
– Tak dobre, príď, – zmäteno zamumlala.
– Čakáme ešte niekoho? – prekvapene sa spýtala Iveta.
– Áno. Anička príde na chvíľu.
– Tak dobre. Ja som pre ňu tiež pripravila darček, chcela som ti ho dať, ale keď už príde, odovzdám ho osobne.
– Môj darček je tiež so mnou. Samozrejme som ho chcela dať doma… ale čo už.
O pätnásť minút už Anička stála na prahu izby.
– Ach, ako je tu všetko luxusné! Aká krása. SPA už funguje? Idem, nemám veľa času.
A hneď si obliekla biely župan a išla sa uvoľniť a užívať si.
Iveta a Zuzana sa prekvapene pozreli jedna na druhú, ale pokrčili plecami a pokračovali v prerušenej konverzácii. Medzitým im doniesli do izby objednanú večeru z reštaurácie. Bola nádherná. Boli tam ustrice, mušle, výberové ovocie a sladkosti. Ryba, kaviár, všetko bohaté a drahé. V tento deň si človek nesmie nič odoprieť.
Kým si priateľky vychutnávali úžasnú večeru, do izby sa vrátila Anička.
– Tak, čo tu máme? Aké lahôdky, mňam… – drzo sa pridala k spoločnosti.
Zuzana s Ivetou sa znova trochu napli, ale nič nevarovali.
Zuzka sa rozhodla trochu uvoľniť napätie a odovzdala Ane darček.
– Oh, super. Taký som presne chcela! – vágne odpovedala, dojedajúc ďalšiu ustricu.
Iveta tiež zagratulovala Ane a jemne ju pobozkala na líce.
A odpoveď – ticho. Ani poriadne nepoďakovala, ani žiadne gratulácie neboli. Malo to dojem, že dnešný Medzinárodný deň žien je len jej.
– Dobre. Musím už utekať. Dievčatá už dlho čakajú. Ešte sa musím dostať domov, umyť si vlasy a prezliecť sa.
– Zaujímavé, Anča. Vieš vôbec, že ťa Miro čaká doma? Dobre, pracovala si dnes, cez deň ste sa nevideli. A teraz? Veď ti to povedal?
– Povedal, povedal. Ale už som vravela, dievčatá ma čakajú. Už si rezervovali stolík v klube. Chcem sa s nimi zabaviť dnes.
– Ale on ti pripravil večeru. A darček. Bude sa ti páčiť, uvidíš.
Vlastne, mama sa so synom už dávno dohodli na darčeku. Kúpila náramok a Miro, šetril niekoľko mesiacov, aby pridal k tomu náušnice. O tom Ane ani nesnívala. Ale po tom, ako videla jej chladnú reakciu na svoj darček, Zuzana sa, samozrejme, sklamala. Buď Ane očakávala niečo iné, alebo sa jednoducho odnaučila byť vďačná.
S najväčšou pravdepodobnosťou to bol ten druhý prípad. Zdá sa, že Mirova rodina ju už tak rozmaznala, že všetko, čo pre ňu robili, vnímala ako samozrejmosť.
– Anečka. Tak sa mu venujte aspoň trochu. Pripravil sa, čakal ťa, – nemohla sa upokojiť Zuzka, – potom ťa zavedie aj do klubu a privezie späť.
– Nič hrozné. Zajtra ráno prídem za ním. Naši priatelia nás pozvali zajtra na štvorkolky. Už dlho to chcem skúsiť.
– A večera? Darček?
– Večeru nech si sám zje, darček si zajtra vezmem, to je jedno.
Anička sa stratila tak rýchlo, ako prišla. Nepozdravila ani Zuzanu, ani Ivetu k sviatku, nič im nedala. A išla sa ďalej baviť. Nie tam, kde ju čakal milovaný a blízky človek, ale tam, kde sa dnes len chcela pobaviť. Práve v tejto chvíli sa mnohé vyjasnilo.
V miestnosti zavládlo ticho.
– Zuzka, samozrejme nič nechcem hovoriť, ale…
– Áno. Všetko som pochopila. A viem, že som si vo veľa veciach sama na vine. Príliš veľa dobrého som urobila pre toto dievča. Toľko, že sa dokonca odnaučila hovoriť slovo „Ďakujem“. Zato sa dokonale naučila využiť ľudí.
Priateľky sa rozhodli nechať si večer pokaziť rozhovormi a myšlienkami o neslušnej Aničke.
Ale Miroslava čaká ráno veľmi vážny rozhovor s mamou…
