Moja život v malom mestečku pri Žiline sa zmenila na nočnú moru odvtedy, čo moja nevesta, Zuzana, otehotnela. Naše vzťahy s ňou nikdy neboli srdečné, no pred tehotenstvom som znášala jej hrubosť v nádeji na pokoj v rodine. Teraz však prekročila všetky medze: nadáva nám s manželom, kričí, ponižuje nás, a náš syn, Ján, len stojí a mlčí, omlúvajúc ju „tým stavom“. Jej drzosť mi prežíra dušu, a synova nečinnosť ma raní najviac.
S manželom, Martinom, sme hneď pochopili, že Zuzana nie je žiadny dar. Hrubá, nevychovaná, od prvého dňa sa na nás pozerala s opovrhnutím. No doteraz sa nejako brzdila, neprekračovala hranice. Nie sme z vyššej spoločnosti, no výchovu máme, a snažili sme sa byť nad jej výpadmi. Všetko sa zmenilo, keď otehotnela. Akoby niekto z nej strhol masku – Zuzana sa stala neznesiteľnou a jej hrubosť jedovatou. Kričí na nás, nadáva, a Ján len rozpačito krúti hlavou: „Je tehotná, treba ju šetriť.“ Dusím sa od bolesti, ale on nepočuje.
Príklad jej správania – moje minuloročné narodeniny. Priestrálne som pripravila stôl, celý deň som varila, chcela som, aby bolo hostine príjemné. Zuzane sa nepáčil jeden zo šalátov. Vychovaný človek by mlčal, no ona vstala a vyhlásila: „Toto je najhorší šalát, aký som kedy jedla! Taký odpor, už to nikdy nevar!“ Onikla som. Hostia sa na seba pozerali, bolo mi hanbne a zle. Mlčala som, no vnútri som vrela. Ján sa ju pokúsil upokojiť, no Zuzana pokračovala: „Prečo by som mala mlčať? Mám právo povedať, že je to nechutné!“ Hostia, mimochodom, zjedli všetko do posledného sústa, len jej to „nechutilo“. Jej slová boli ako facka, no syn nás neobhájil.
Ich svadba – to je samostatná kapitola, na ktorú dodnes spomínam s otrasom. Zuzana sa opila, hovorila nezmysly, a potom sa pohádala so sestrou kvôli kravine. Hostia ostali v šoku, sotva ich rozdelili. Jej rodičia kľudne sedeli, akoby to bolo normálne. Vtedy som pochopila, že jej hrubosť nie je náhoda, ale súčasť jej povahy. No ani to ma nepripravilo na to, čo začalo s tehotenstvom. Pod zámienkou „hormónov“ sa zmenila na tyrana. Každé slovo, každá prosba u nej spustia hysteriu, a my s Martinom sme sa stali terčom jej urážok.
Keď na ultrazvuku povedali, že budú mať chlapca, rozhodli sme sa s Martinom kúpiť im darček – modrú výbavičku. Prišli sme na návštevu, s úsmevom ho odovzdali, a v odpovedi sa ozval krik: „Zbláznili ste sa? To je zlá predzvesť, predčasne sa takéto veci nekupujú!“ Zuzana kričala, volala nás povierčivými idiotmi, a Ján stál so zveseným pohľadom, neodvážil sa ju zastaviť. Odišli sme s pocitom poníženia. Nemohla som uveriť, že môj syn dopúšťa, aby sa takto správali k rodičom.
Nedávno naša dcéra, Monika, pozvala všetkých do reštaurácie na svoje narodeniny. Tešili sme sa, dúfali v príjemný večer. Zuzana prišla na vysokých podpätkoch, hoci už bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Potichu som jej povedala: „Nemala by si radšej nosiť pohodlnejšiu obuv? Je to pre teba i dieťa nebezpečné.“ A začalo peklo. Začala reviť:„Vy si snáď prajete, aby som spadla a ublížila dieťaťu! Snívate o tom, ako sa zraním!“ a vzápätí s hrmotom zabuchla dvierkami, zatiaľ čo Ján bez slova vybehol za ňou.
