NEVESTA
Zuzana videla, ako jej snúbenec s tvárou skrivenou od zlosti udrel Marienku, ktorá mu náhodou stúpila špinavou labkou na jeho biele tenisky. Borka sa chcela malej zastávať, ale dostala poriadnu ranu ťažkým koženým vodítkom po ňufáku. V tej chvíli pochopila, prečo jej mačky a psy tak nemajú radi Mareka.
Zuzana hlboko zamyslená sedela pri okne. Zimný večer už padol, v oknách domov sa rozžali svetlá, ale jej to bolo jedno či je svetlo alebo tma. Mala dosť dôvodov na rozmýšľanie.
Zdalo sa, že má všetko: byt, dobrú prácu, žije si ako každý iný človek, no stále jej nejako nevychádzal osobný život. Hodiny tikali, všetky jej spolužiačky už boli vydatej, mali deti, a ona bola stále sama.
Naozaj je jej, rozumnej a peknej žene, súdené, aby kráčala životom sama? Čím je horšia ako ostatné, zamýšľala sa Zuzana a pozorovala svojich oddaných chlpatých priateľov, ktorí sa k nej túlili zo všetkých strán.
Zuzaniní rodičia zomreli veľmi skoro, hneď po sebe, a ona zostala na starosť starej mame. Rozhodla sa, že bude zdravotníčkou. Po skončení školy si podala prihlášku na Lekársku fakultu, tam sa však pre veľký konkurenčný boj nedostala. Prijali ju na strednú zdravotnícku školu v odbore zdravotný záchranár, kde už teraz pracovala na pohotovosti v Bratislave.
Stará mama, ktorá ju zbožňovala, už dávno odišla bývať na dedinu do rodinného domu, aby Zuzana mala v meste viac priestoru na vlastný život. No akosi sa jej v láske stále nedarilo.
Ako dievča túžila po kocúrovi a psovi, ale mama mala alergiu na srsť. Zistilo sa to vo chvíli, keď Zuzana doniesla domov nájdené mačiatko s očami plnými nádeje. Ešte v ten deň dostala mama astmatický záchvat. Mačiatko, nazvané Medovník, museli zaniesť k babke.
Po smrti rodičov pribudol domov ďalší kocúrik, Miňo, ktorého Zuzana našla pri kontajneri. Po psíkovi stále túžila, ale babka sa bála takej zodpovednosti.
Teraz však mala namiesto spriaznenej duše päť oddaných chlpatých priateľov, bez ktorých by bol svet veľmi smutný. Kríženka Borka sa k nej dostala ako vychudnuté šteniatko trasúce sa od zimy pred bratislavským obchodom. Ochranka sa psíka snažila vždy vyhnať. Zuzana strčila malého chudáka do nákupnej tašky a rýchlo si ho odviedla domov.
Bola to šikovná, energická suka, čo behala jak blesk, a preto ju pomenovala Borka. Okamžite sa spriatelila s Miňom.
Po čase pribudla aj jazvečica Marienka. Jej pôvodní majitelia, ktorí bývali v susedstve, sa sťahovali do nového bytu a rozhodli sa, že v ňom pre psa už nie je miesto ešte by poškodila nový nábytok. Odišli a malú sučku nechali cez zimu pred domom.
Krívolabá rozumná psia dáma pochopila, že ju opustili, a niekoľko dní blúdila v okolí, kým sa jej smutného osudu nechytili miestni psičkári a neoznámili to Zuzane. Zobrala Marienku domov a dlho jej liečila prechladnuté uši. Bola to ideálna psia spoločnica pokojná, rozvážna a gazdovská, ako múdra žena.
Marienku trápili uši, a tak jej v zime Zuzana uväzovala na hlavu mäkkú šatku, s ktorou jazvečica nemala žiaden problém, ba nosila ju rada, len vyzerala veľmi smiešne, keď cupitala po chodníku ako malá prísna starenka.
Mačka Nikolka si Zuzanu našla sama. Ráno, keď sa Zuzana ponáhľala na službu, jej pod nohy padla živá snehovoľadová guľa zbiedaná mačka. Zuzana ju rýchlo pustila do vchodu k radiátoru, dala jej dva chleby so syrom a šunkou a na nástenku pripla lístok: “Prosím, nevyháňajte túto mačku! Po službe si ju vezmem domov prípadný neporiadok po nej upracem. Zuzana, byt č. 12.”
Bez váhania pomenovala novú kamarátku Nikolka, dala jej svoje druhé meno, a tá na nich reagovala okamžite. Nikolka sa rýchlo ujala roly veliteľky, bola to rozvážna, veľká mačka s autoritou, ktorá nastolila v byte poriadok. Každý ju poslúchal, dokonca v noci robila pravidelnú kontrolu svojho územia.
Ako posledný sa k družine pridal tichý kocúrik Miško, ktorého Zuzana zachránila v parku. Skoro ho roztrhali dve vrany. Zostal tichý aj ako dospelý kocúr, nikdy neprotestoval, nikdy sa nehádal. Všetkých päť bývalých tulákov žili v zhode a snažili sa svoju majiteľku nenaštvať.
Zuzana svojich miláčikov zbožňovala, hoci vedela, že nie každý vážny nápadník by bol spokojný s celou takouto partiou v domácnosti. Aj babka ju na to upozorňovala:
Zuzi, kde ich všetkých budeš držať? Dve psy, tri mačky! No dobre, máš veľký byt, ale vieš, dnešní muži nie sú všetci na zvieratá. Báli by sa starostí navyše.
Tak to nie je môj človek a nebude ma to mrzieť, babka.
A tak to aj bolo. S Jozefom sa spoznala, keď nastúpila do práce, a stretávali sa pol roka. Ukázalo sa však, že mladík domácich miláčikov neznášal. Po ich rozchode Zuzana veľmi netrúchlila.
Potom do jej života vstúpil Marek pôsobivý, veselo naladený mladý muž, majster kraja v plávaní. Marek sa vedel prezentovať, dvoriť, dokonca raz za čas aj vyvenčil Borku s Marienkou. Všetko nasvedčovalo svadbe.
Postupom času sa však chlpatí domáci začali Marekovi vyhýbať. Borka naňho rovno zavrčala, Marienka sa vždy schovala za Zuzanu a štekala. Kocúri chodili ďalej od neho a Nikolka naňho zasyčala a nedovolila, aby sa vôbec priblížil.
Jedného večera, keď Zuzana varila, vyšla na balkón a uvidela, ako jej vždy veselý snúbenec s tvárou skrivenou od zúrivosti udiera Marienku za to, že mu špinavou labkou stúpila na biele tenisky. Borka sa chcela malej zastávať, no dostala ťažkým koženým vodítkom po ňufáku.
Zuzana vybehla von, vzala Marekovi vodítko z ruky a poriadne mu ním treskla po prstoch.
Zuzi, čo robíš? Veď to bolí!
Vtedy pochopila, prečo jej psy a mačky Mareka nikdy neprijali.
Bolí? A im to nebolo? Ako si dovolíš biť moje zvieratá? Možno by si udrel aj mňa, keď ma raz niečo nahnevá?
Ale nie, to len tak, aby sa naučili chodiť okolo nôh.
Okamžite odíď a už nikdy sa nevracaj!
Rád, aj tak nemám chuť žiť v takom zvierinci, Marek sa zlomyseľne zasmial, Toľko darmožráčov!
Zuzana ťažko niesla krach svojich nádejí, Marekove zlé slová sa jej šírili hlavou ešte dlho. Rok s Marekom ju presvedčil, že jej osudom bude samota, až kým sa po roku naozaj nezamilovala tak, že každý deň bez neho sa jej zdal byť nekonečný.
Stretli sa náhodne. Alexander Jánovič, skúsený traumatológ, mal nočnú, keď do prijímacej stanice priviezli poraneného muža po nehode. Zuzane sa ich pohľady stretli a ako by ju zasiahol elektrický prúd zrazu bola beznádejne stratená. Na lásku na prvý pohľad predtým neverila, ale mýlila sa.
Alexander si zistil jej telefón a hneď ďalší večer jej zavolal. Začali sa stretávať.
Z jeho správania Zuzana cítila, že je k nej úprimne a vážne pripútaný. Bola šťastná, aj vystrašená čo ak to zase skončí? Už by to nezvládla. Rozhodla sa, že mu o svojich miláčikoch radšej zatiaľ nič neprezradí. Ak si ju vezme, už nebude cesty späť.
Pol roka prešlo. Alexander ju zoznámil so svojou sestrou Majkou a jej mužom, cestovali za jeho rodičmi na Oravu. Zuzana mu predstavila svoju babku.
Bola už aj u neho v útulnom jednoizbáku hore pri Železnej studničke, ale jeho k nej ešte nepozvala. Jej výhovorky o návštevách, chorobe príbuzných už začali byť podozrivé. Musela sa rozhodnúť: priznať kopu zvierat, alebo klamať ďalej.
Zuzana sa rozhodla. Všetkých miláčikov aj s vybavením odniesla babke na dedinu. Borka a Marienka tam boli už ako doma, kocúri babku milovali, Medovník s ňou tiež vychádzal, takže o nich sa nebála. Babka však protestovala:
Zuzana, to nesmieš! Alexander Jánovič je poctivý človek a ty takto začínaš klamstvom.
Babka, ja bez neho neviem žiť, a zároveň bez nich nemôžem. Poznáš ma. Inak sa to nedá.
No dobre, ale musíš každý deň prísť, keď nie si v práci. Ach, dievčatko, dávaj si pozor, raz sa ti toto nevyplatí…
Zuzana každý deň chodila na dedinu za zvieratkami. Alexander upustil podozrenia a oficiálne ju požiadal o ruku dostala prsteň s ametystom v tvare srdca.
Musím ťa upozorniť, že nemám nejaké bohaté veno, smiala sa šťastná Zuzana.
Podali žiadosť, svadba bola za rohom a času nebolo nazvyš. Po ďalšej službe volala babke, že večer príde, potrebovala ešte kúpiť svadobné šaty, navštíviť reštauráciu a klenotníctvo.
Unavení snúbenci dorazili do Zuzaniného bytu až po obede. Museli ešte dohodnúť počty hostí a vybrať jedálny lístok na hostinu. Po rýchlej večeri s čajom a koláčikmi sedeli nad zoznamami hostí.
Ponáhľali sa, lebo Alexandera čakali dvojité služby. Šiel vyhodiť prázdny obal od mačacej kapsičky z koša do kontajnera a spýtal sa:
Toto tu odkiaľ je?
Ale, Smejko, to je jedno, poviem neskôr…
Prehodila tému.
Medzitým babka vypustila Borku a Marienku na dvor, aby sa vyšantili v čerstvom snehu. Práve prišla poštárka s dôchodkom, babka s ňou šla dnu.
Poštárka nechala otvorenú bránku i dvere, a tak Nikolka, Miňo a Miško rýchlo vybehli von Medovník ostal doma. Psíci a mačky sa na chvíľu zoskupili do kruhu, potom svižne vyrazili do mesta. Borka v čele, za ňou celé stádo, Nikolka uzatvárala pochod a dohliadala, aby nik neostal vzadu.
Ľudia so záujmom sledovali nevšedný sprievod, najmä na prechodoch pre chodcov. Borka mala vynikajúcu pamäť, cestu domov poznala a bezpečne viedla svorku k panej. Marienke sa zo šatky skĺzla šatka na stranu a pohľad na ňu potešil každého okoloidúceho.
Alexander začul škrabkanie a mňaukanie pri dverách. Otvoril, v predsieni sa objavila jazvečica v šatke, za ňou kríženec, potom kocúry všetci padli do chodby, šťastní.
To čo je za partiu?
Zuzana pribehla do chodby, sadla si na skrinku a skryla tvár, hanbila sa a ticho plakala.
Zuzana, toto sú tvoji všetci?
Áno, všetci boli u babky…
Borka s Marienkou začali na Alexandra štekať, Nikolka naňho zasyčala.
A vravela si, že nemáš veno!
Alexander si obliekol bundu, vyšiel z domu, nasadol do auta a odišiel. Zuzana nevolala babke, nech ju nerozruší. V duchu si vravela, že svadba nebude. Bude si to zaslúžiť. Nevolala mu, aby vysvetlila, cítila len prázdnotu a hanbu. Plakala, až mala opuchnutú tvár.
Po niekoľkých hodinách zazvonil zvonček. Na prahu stál Alexander s igelitkami plnými drahého krmiva pre psy a mačky. Položil ich na zem, usmial sa a šiel preč.
Nezamykaj, hneď som späť…
O pár minút sa vrátil s jazvečicou v červenom overaliku.
Toto je môj pes Nika. A tu je Maruša, vytiahol spod bundy ryšavú mačku. Prijmete ich do svojej svorky?
Ubehli roky a pani Zuzana s doktorom Alexandrom spomínajú túto príhodu s láskou a úsmevom. Kto vie, nebyť toho “vena”, možno by ich spoločný život nebol taký šťastný a dlhý…
