NEVESTA
Veronika práve vidí svojho snúbenca s vykrivene tvárou od zlosti, ako udrel Máriu, malú jazvečíčku, keď mu omylom zašpinila biele tenisky. Bleska, ich druhá fenka, sa snaží Máriu ochrániť, ale tiež dostane po ňufáku ťažkým koženým vodítkom. Veronika si až teraz naplno uvedomuje, prečo jej mačky a psy Maximiliána nikdy nemali radi.
Zamyslená sedí pri okne vo svojom byte v Bratislave. Vonku sa stmieva zimný večer, v panelákoch sa rozsvietili svetlá, ale jej je to úplne jedno je jej ľahostajné, či je tma, či svetlo. Má nad čím premýšľať.
Zdá sa, že má všetko: byt, dobrú prácu, žije si na úrovni. Ale v súkromí sa jej vôbec nedarí. Čas beží, všetky jej kamarátky sú už vydaté a majú deti, len ona ostáva sama.
Naozaj je určené tejto sympatickej, rozumnej dievčine kráčať životom starou dievkou? V čom je horšia než iné, pýta sa sama seba a pritom hladí svoje štvornohé chlpaté kamarátky, ktoré sa jej tisnú do lona a úporne ju ľutujú.
Veronika prišla o rodičov ešte mladá umreli krátko po sebe, a tak ju vychovávala stará mama. Rozhodla sa stať sa zdravotníčkou. Po maturite podala prihlášku na lekársku fakultu, ale neuspela v prijímačkách, a tak šla študovať zdravotnú školu a teraz pracuje na záchranke, často celé dni na službách.
Milovaná stará mama sa medzičasom presťahovala do svojho malého domčeka na okraji Trnavy, aby mala vnučka väčšiu šancu nájsť si partnera a založiť rodinu, ale Veronikin osobný život stále stagnuje.
Ako dieťa veľmi chcela mačku a psa, ale jej mama bola alergická na srsť. Prišlo sa na to vtedy, keď Veronika doniesla maličkého túlavého kocúrika ešte ten deň dostala mama astmatický záchvat. Preto musela Pralinku odniesť k babičke.
Keď rodičia umreli, pridal sa k babičke nový kocúrik Ticho, nájdený pri kontajneroch. Veronika stále túžila aj po psovi, ale babka nechcela takú zodpovednosť.
Dnes má namiesto muža päť milovaných zvieracích priateľov, ktorých by za nič nedala. Bleska bola nájdená ako kôpka zmrznutého šteniatka pred supermarketom. Strážnici ju vždy vyhnali, Veronika ju preto schovala do kabelky a zobrala domov.
Bleska je živá ako blesk, stále hýri energiou, preto dostala také meno. Okamžite si padla do oka s Tichom.
Ale tam sa jej zvieracia rodina neskončila. Krátko nato pribudla jazvečíčka Mária. Susedia, ktorí sa sťahovali, vyhodili malú sučku do zimy, lebo sa báli o svoj nový nábytok. Mária sa celé dni túlala po dvore s plačom a snažila sa za každú cenu dostať do vchodu, kým jej Veronika neponúkla nový domov.
Mária, šikovná a rozumná jazvečíčka, mala často zapálené ušká do zimy jej Veronika viazala teplú šatku. Malá fenka proti tomu nič nemala, vyzerala v tom komicky, ako dôchodkyňa na prechádzke, ale rada sa šatkou chválila.
Mačka Nicolka sa nasťahovala sama. Jedno skoré ráno, keď Veronika utekala na nočnú službu, jej do nôh vbehla zamrznutá a úplne vyhladovaná biela vytúžená snehová guľa bláznivo vyplašená mačka.
Pustila ju dovnútra, ku radiátoru, nakŕmila chlebíkom so syrom a šunkou, a na nástenku vo vchode napísala: Prosím, nevyhadzujte túto mačku, vezmem si ju po službe domov, prípadný neporiadok upracem. Veronika, byt 15.
Doma ju hneď pomenovala Nicolka a prekvapivo sa na meno ozvala. Nicolka je veľká prísna mačka s obrovskou autoritou, i napriek časom na ulici si zachovala spôsoby a bola v domácnosti veliteľkou. Všetci jej bezvýhradne poslúchali, udržiavala poriadok a disciplínu. Dokonca aj v noci pravidelne obchádzala byt a kontrolovala všetkých štyroch labkáčov.
Posledným prírastkom bol kocúrik Miško, ktorého Veronika našla v mestskom parku. Takmer ho roztrhali dve vrany. Aj keď vyrástol na dospelého kocúra, zostal skromný, tichej povahy, nikdy neprotestoval ani sa nehádal. Všetci spolu koexistujú, snažia sa paničke nerobiť starosti.
Veronika je na svoje chlpáčiky veľmi hrdá, ale vie, že nie každý vážny nápadník zvládne takú zoologickú záhradu. Aj babička jej to často pripomína:
– Ach, Veronka, načo ti toľko zvierat? Dve psy, tri mačky, dobre, byt máš veľký, ale nie každý to zvládne. Dnešní chlapci majú svoje muchy, nie každý má rád zvieratá, a ešte viac zodpovednosti sa boja
– Potom to nie je môj človek. Nemusím nikoho takého.
A tak to bolo i s jej bývalým, Andrejom. Po polroku zistila, že domáce zvieratá neznesie. Nerozchod bolel.
Potom prišiel Maximilián vždy usmiaty, atraktívny plavec, majster kraja v plávaní. Vedel spraviť dojem, vedel krásne dvorenie a niekedy aj pomohol s venčením Blesky a Márie. Vyzeralo to na svadbu.
Časom mu však zvieratká prestali dôverovať. Bleska naňho prskala, Mária sa za Veronikou schovávala a brechala. Mačky sa držali stranou a Nicolka naňho syčala, ak sa jej priblížil.
Jedného dňa, keď Veronika varila večeru, vyšla na balkón a uvidela, ako Maximilián s hnevom udrel Márie po tom, čo mu zašpinila tenisky. Bleska sa ju snažila ochrániť a tiež dostala silno po ňufáku.
Veronika pribehla, schmatla vodítka a s plnou silou udrela Maximiliánovi po rukách.
– Veronika, čo ti je? To bolí!
Konečne pochopila, prečo ho jej psy a mačky nemajú radi.
– Teba to bolí, ich nie? Ako si dovoľuješ biť moje zvieratá? Možno by si aj mňa udrel!
– Ale veď som len chcel, aby mi nepodliezali pod nohy
– Vypadni odtiaľto a nikdy sa sem nevracaj!
– Veď dobre, ostaň si so svojimi darmožráčmi, škodolibo sa zasmial a odišiel.
Pre Veroniku bolo ťažké prekonať ďalšie sklamanie. Jeho zlé slová jej v hlave zneli ešte dlho. Bola už zvyknutá myslieť si, že práve on je ten pravý, ale ani si ho poriadne neoverila
Prešlo pár mesiacov. Keď už bola takmer zmierená so samotou, objavila sa skutočná láska. Deň bez milovaného Sašu sa jej zdal večnosťou.
Stretli sa náhodou. Alexander Jakubovič, traumatológ, mal v noci službu, keď doviezli zraneného z nehody a on čosi zapisoval. Keď zdvihol oči, Veroniku zasiahlo niečo ako elektrický prúd. Nikdy neverila na lásku na prvý pohľad, zdalo sa jej to ako z kníh či filmov. Ale mýlila sa.
Alexander získal jej číslo a už večer jej zavolal. Začali sa stretávať.
Podľa jeho správania Veronika cítila, že to s ňou myslí vážne. Mala radosť, ale aj strach, aby to neskončilo ako doteraz. Rozhodla sa, že Alexanderovi neprezradí, že má doma celú zvieraciu rodinu. Zoberie si ho za manžela, a potom, nech sa deje, čo má.
Pol roka uteklo rýchlo. Saša ju zoznámil so sestrou Svetlanou aj jej mužom, navštívili jeho rodičov v Žiline a Veronika predstavila Alexandra babke.
Bola uňho, v jeho malom, ale útulnom jednoizbovom byte nie raz, ale on u nej ešte nie. Začalo to byť divné výhovorky o prijatých príbuzných či chrípke už nezaberali. Musela niečo vymyslieť priznať, že má toľko zvierat, alebo klamať ďalej.
Odviezla teda všetky zvieratá s ich vecami k babke. Bleska a Mária tam občas chodili, mačky babičku zbožňovali. Babka však len ťažko súhlasila:
– Veronika, neklam Alexandra. Je to dobrý človek. Začínaš manželstvo klamstvom.
– Babka, neviem bez neho žiť, ale ani bez nich nie. Nemám na výber.
– Nuž dobre, ale príď každý deň pozrieť zvieratká, keď nebudeš v práci. Ale obávam sa, že to nedopadne dobre.
Veronika chodila každý deň svoju zvieraciu svorku navštevovať. Sašove podozrenia pominuli a on ju požiadal o ruku, daroval jej prsteň s ametystovým srdiečkom.
– Ale prepáč, žiadne veľké veno nemám, smiala sa šťastná Veronika.
Dali si požiadavku na matriku, blížil sa deň svadby, práce bolo vyše hlavy. Po ďalšej službe Veronika zavolala babičke, že večer príde, musela ešte kúpiť svadobné šaty, ísť si zarezervovať menu do reštaurácie a vybrať obrúčky.
Unavení snúbenci dorazili k Veronike až popoludní. Po rýchlom občerstvení popíjali čaj s koláčikmi a rátali hostí, vyberali jedlá pre banket. Ponáhľali sa, veď Saša má zajtra službu na dva dni a potreboval oddych.
Alexander chcel vyhodiť smeti, ale kôš bol plný. Keď ho vyťahoval, vysypali sa mu z neho obaly od granulí pre psy a mačky.
– Odkiaľ to máš?
– Ach, Saša, to nie je dôležité, potom ti vysvetlím
Rýchlo zmenila tému.
Medzitým babka pustila Blesku a Máriu do dvora vybehať sa po čerstvom snehu. Prišla poštárka s dôchodkom, babka ju rýchlo zavolala dnu.
Poštárka nechala otvorenú bránku aj vchodové dvere. Nicolka, Ticho a Miško vybehli hneď na dvor, len Pralinku nechali dnu. Psy a mačky sa na chvíľu stretli v kruhu a vyrazili na ulicu. Na čele Bleska, na konci pochodu Nicolka, ktorá dohliadala, aby nikto nezaostal.
Ľudia neveriacky sledovali toto nezvyčajné procesie najmä na prechodoch. Bleska si perfektne pamätala cestu viedla svorku domov k Zochovej ulici, k ich paničke. U Márie sa z behu posunula šatka nabok, čo vyvolávalo veselé úsmevy okoloidúcich.
Alexander začul, ako niekto klope a škrabe na dvere. Otvoril a v predsieni sa vhrnula veselá jazvečíčka v šatke, za ňou veľká fenka a potom celá kopa snehu zasypaných kocúrov, všetko v dobrej nálade.
– No nazdar, čo je toto za partiu?
Veronika pribehla a hanbou si sadla na topánkovú skrinku, hlavu v dlaniach, potichu plakala.
– Veronika, toto sú všetko tvoji?
– Áno. Bola som za nimi u babky
Psy na nového hosťa zaštekali, Nicolka výhražne zasyčala.
– Hovorila si, že veno nemáš, Saša sa usmial, obliekol bundu a odišiel. Veronika babke telefonovala, uistila ju, že je všetko v poriadku.
Tak, a je po svadbe myslela si nešťastná. Obímala svoje zvieratká, nevedela sa mu už ozvať. Hanbila sa za svoju lož, tvár mala opuchnutú od plaču.
Po hodine niekto zvoní. Vo dverách stojí Saša s taškami drahého krmiva pre psy a mačky. S úsmevom ich položil a znova vyšiel.
– Nezamykaj, hneď som späť.
O chvíľu sa vráti na vodítku má elegantnú jazvečíčku Niku v červenom overalčeku.
– Toto je moja fenka Nika. A tu je Maruška vytiahne z pod bundy ryšavú mačku. Prijmeš ich do svojej svorky?
Prešli roky. Veronika a Alexander na túto príhodu často s úsmevom spomínajú. Ktovie, či by boli stále spolu, keby nebolo toho vena.
