Nevesta premenila dom na večierok, a syn mlčí!
„Môj syn mi zavolal, takmer s pláčom,“ rozpráva sa Zuzana Petrovná, zatínať telefón tak, že jej prsty zbielali. „Pýta sa, či môže prísť k nám do Košíc pracovať. Nevesta každý deň ťahá domov kamarátky, a jemu nedajú sústrediť sa pri počítači! Málem som sa zadusila od rozčúlenia.“
„Pustila si ho?“ pýta sa susedka, dolievajúc čaj.
„Samozrejme, že som ho pustila!“ hlas Zuzany Petrovnej sa chveje od žiaľu. „Stokrát som mu hovorila: vybav si to s manželkou! Všetko márne. Prišiel ku mne vyčerpaný, hladný, s červenými očami. Sadol si za počítač a až do hlbokej noci nevstal. Hovorí, že projekt je dôležitý, termíny horia.“
„A prečo doma nepracuje? Nevesta mu vadí?“
„To nie je dom, to je skôr verejný dom!“ vzdychne si žena. „Raz jej sestra, raz kopa kamarátok. Hluk, revačka, hudba až do neba. Ako tu môže pracovať?“
Jej syn, Matej, je projekčný inžinier. V manželstve s Jankou je už šesť rokov. Spočiatku Zuzana Petrovná nemohla neveste nabažiť sa. Janka bola tichá, vzdelaná, s diplomom ekonómky. Keď sa narodil vnúčko, Luko, svokra ju považovala za ideálnu. „Aká gazdiná! Všetko sa leskne, dieťa upravené, Matej najezený. Za syna sa šťastím rozplývala,“ spomína so smútkom.
Matej budoval kariéru, kým Janka bola na materskej. Za tri roky sa vypracoval na vedúceho inžiniera, no s povýšením prišli aj nové povinnosti. A potom sa všetko zmenilo. „Môj syn, taký veselý, energický, zhasol pred očami,“ rozpráva Zuzana Petrovná, sotva zadržujúc slzy. „Myslela som, že v práci má problémy, no ukázalo sa – je to doma.“
Raz k nim prišla do bytu v centre Košíc bez ohlásenia. A tam – pravá horúčka. U Janky hostia, hudba reví, smiech sa line z kuchyne. Matej sa zamkol v spálni, zahĺbený do notebooku, a vnúčko nikde. Ukázalo sa, že Janka poslala Luka k svojim rodičom na predmestie. Takéto večierky sa stali bežnou záležitosťou. Každý večer – kamarátky, sestra, tancovanie do polnoci. Raz meniny, raz „len tak“. Matej sa v takom prostredí nedokáže sústrediť. „Prídem domov, a v byte chaos. Ako sa mám sústrediť?“ sťažoval sa matke.
Zuzana Petrovná sa pokúsila porozprávať s Jankou. Ta odpovedala ostro: „Som unavená byť vzornou manželkou a slúžkou! Päť rokov bez voľna – pranie, varenie, dieťa. Kto mi poďakoval? Nikto! Teraz si užívam s kamarátkami, a žiadni chlapi tu nie sú. Luko je u starých rodičov, šťastný a najezený. Ak sa to Matejovi nepáči, nech mi to povie do očí!“
Matej si všimol, že Janka sa zmenila, len čo sa vrátila do práce. Počas týždňa je vzorná manželka, no cez víkendy „vypustí dušu“. Chcel by tieto zhromaždenia zakázať, no bojí sa: „Vztekne sa, bude ešte horšie.“ Zuzana Petrovná je v hrôze. „Môj syn je príliš mäkký, nepostaví ju na miesto,“ hovorí. „Čo ak Janka neprestane? Čo ak začne piť? Čo bude s rodinou?“
Kamaráti sa pýtajú: „A jej matka ju neosloví?“ Zuzana Petrovná len potrápe hlavou: „Jej matka si myslí, že je všetko v poriadku. Hovorí, že dievča je mladé, unavené, nech si zatancuje, kým môže. Vnúčko má, nepohoršuje ju to. A Matej mlčí – takže ho to uspokojuje.“
Zuzana Petrovná nevie, čo má robiť. Vidí, ako jej syn trpí, ako ich rodina praská vo švíkoch. Matej nemôže pracovať doma, a Janka, zdá sa, nechce vrátiť sa k normálnemu životu. „Takto to nejde!“ rozhorčuje sa svokra. „Ak to tak pôjde ďalej, rozídu sa, a vnúčko zostane bez otca!“
Niekedy je lepšie prebrať slová skôr, ako príde k neodvratnej kríze. Či už je to pomoc rodiny, alebo odborníka, ticho nikdy nerieši problémy – len ich prehlbuje.
